Skúsenosti s novým systémom prístupu súdu v poručenskej agende

Úvod

Ľudské tragédie a traumy, ktoré dokážu spôsobiť spory o deti pri rozvode alebo rozchode rodičov, sú častou témou, ku ktorej sú povolávaní vyjadriť sa a intervenovať mnohí odborníci. V súčasnosti sa tejto problematike venuje naozaj už množstvo rôznych prevažne pomáhajúcich profesií a zaujíma nielen tých, ktorí takýto problém majú alebo sa ich nejakým spôsobom dotýka, ale vzbudzuje emócie aj u širokej verejnosti, ktorá nie je voči trápeniu rodičov a najmä detí ľahostajná. Prípady, ktoré sa šíria médiami a prostredníctvom sociálnych sietí, často kritizujú najmä súdy, ktoré akoby mali dlhotrvajúce spory rodičov „na svedomí“, či už svojím nekonaním, neschopnosťou alebo nezáujmom daný problém riešiť. Po niekoľkých rokoch pozorovania ako súdny systém v poručenskej agende funguje zvnútra a čo všetko ovplyvňuje rodičov v situácii ich rozvodu alebo rozchodu autorka článku zhrnula do niekoľkých poznámok, zistení a vízií, ktoré ponúka na všeobecnú odbornú, ale aj laickú diskusiu k tejto téme.

Autorka vychádza z osobných skúseností s novým systémom na jednom z bratislavských okresných súdov. Systém je postavený na multidisciplinárnej spolupráci zavedenej vďaka projektu známemu aj pod skratkou „Cochem“¹. Skrátený názov projektu pochádza zo staršieho a zaužívanejšieho pojmu tzv. modelu Cochemskej spolupráce.²

Súčasťou príspevku sú zinterpretované skúsenosti, ktoré autorka získala za uplynulé tri roky práce na pracovnej pozícii koordinátora pre rodinu na okresnom súde. V tabuľkách ponúka k nahliadnutiu spracované výsledky a štatistiky za prvé dva roky jej činnosti (od mája 2019 do mája 2021), ktoré pripravila pre potreby online konferencie organizovanej v januári 2022 Právnickou fakultou v Olomouci.³ Pre zaujímavosť a pre porovnanie sú spracované aj čiastočné polročné výsledky za aktuálny rok 2022, ktorý sa začína približovať k „normalite“ oproti rokom, ktoré poznačila pandémia Covid-19, a naznačujú možný vývoj a trend v rozhodovacej činnosti súdov.

Projekt „Cochem“ a multidisciplinárna spolupráca (MDP spolupráca)

Doterajší – nazvime ho pracovne „starý systém“ – v ktorom sa spory rodičov o deti u nás prevažne riešili a ešte aj stále riešia, nestačí na zamedzenie vojny rodičov, či účinné zastavenie pomstychtivého, násilného, manipulatívneho alebo inak „patologického“ rodiča, ktorý svojím správaním škodí nielen druhému rodičovi, ale aj samotnému dieťaťu. Cieľom tohto článku nie je zaoberať sa všetkými aspektami, ktoré robia starý systém málo efektívny. Odborná aj laická verejnosť dlhšie kritizuje, že súdy nevedia zasiahnuť dostatočne rýchlo a vhodným spôsobom do rodinnoprávnych sporov. Samozrejme, určité rozdiely existujú od súdu k súdu a niekto by mohol namietať, že nový systém MDP spolupráce neprináša v podstate nič prevratné. Odbornú pomoc, ktorú multidisciplinárna spolupráca v rodičovských sporoch preferuje, je možné v oboch prístupoch sprostredkovať formou výchovného opatrenia. Pre mnohých sudcov, ktorí odbornú pomoc nariaďujú či odporúčajú, sa myšlienka Cochemu nemusí zdať až taká prevratná. Aj v relatívne nedávnej minulosti niektoré menšie súdy zaznamenali čiastočné úspechy pri riešení poručenskej agendy. Vďaka sudcom, ktorí dokázali v lehote 1 až 2 mesiacov nariadiť pojednávania a bezplatnej mediácii sprostredkovanej UPSVaR-mi získanými v rámci priorít toho-ktorého úradu, sa pri troške šťastia darilo priviesť k zmieru jednoduchšie prípady v ideálnej lehote 3 až 6 mesiacov. Používanie výchovných opatrení a príležitostné dočasné projekty bezplatnej mediácie však zásadnejšie neskrátili a neskvalitnili konania a ani nevytvorili udržateľný trend.⁴ Išlo skôr o systém, ktorý pripomína viac „outsourcing“ mediačných a iných odborných služieb ako skutočnú MDP spoluprácu a nebolo ho možné veľmi využiť pri ťažších prípadoch.⁵

Prielom v doterajšom systéme prišiel až s experimentom na pilotných súdoch v rámci už spomenutého projektu Cochem v roku 2018. Projekt financovaný z európskych fondov sa spustil približne v septembri 2018.

Začiatky projektu neboli ľahké, rodil sa takpovediac „za pochodu“. Pilotným súdom bolo umožnené, aby obsadili novú pracovnú pozíciu tzv. koordinátora pre rodinu, a krajský súd získal možnosť, aby ako interný zamestnanec na ňom pracoval psychológ. Nikde však nebola zachytená presnejšia predstava, čo by mali títo noví zamestnanci robiť a ako konkrétne so zefektívnením systému pomôcť. Ich činnosť nebola bližšie metodicky upravená ani špecifikovaná. Pilotné súdy si vytvárali každý svoj model spolupráce aj podľa toho, aká osobnostná zostava sudcov a koordinátorov na súde v tom čase pôsobila. V Bratislave a v Poprade spočiatku existovalo neformálne fórum, kde reprezentanti všetkých zložiek MDP zdieľali skúsenosti z prvých pokusov s novým prístupom k riešeniu rodinnoprávnych sporov. Postupne sa vytvorilo know how, ktoré sa v druhej polovici roka 2021 premietlo do metodiky upravujúcej postup súdu pri zavádzaní a realizovaní MDP.⁶ Činnosť koordinátora sa vyprofilovala na základe prieskumu reálnych možností súdu tzv. „cochemskými sudcami“, vďaka návrhom samotných koordinátorov a tímu špecialistov na túto problematiku či odborníkov z Ministerstva spravodlivosti SR. Z rámcovej predstavy, že koordinátor by mal byť článok/zložka MDP špeciálne zaškolený zamestnanec súdu, ktorý s prípadnou pomocou psychológa zo súdu pomôže rodičom, aby sa dohodli (či už vďaka nemu, alebo vďaka sprostredkovanej odbornej pomoci), testovaním (na základe toho, čo koordinátori odskúšali a komunikovali na rôznych diskusných platformách) sa dospelo k názoru, že ťažisko práce koordinátora by mal byť informačný servis a tzv. edukácia a motivácia rodičov, pričom bude poskytovať pomoc rodičom aj pri zázname ich základnej dohody, pokiaľ o to prejavia záujem.

Možnosti a rola koordinátora

Výsledná predstava čo by mal koordinátor poskytovať rodičom sa zhmotnila do metodického pokynu, aby sa koordinátori na svojich stretnutiach s rodičmi (tzv. informatívne výsluchy) nesnažili, a rovnako aj sudcovia na pojednávaniach, nahrádzať rodičom odbornú pomoc či už mediátora alebo psychológa, ale zamerali sa na informačný servis ohľadom postupov a konania na súde, podávali relevantné informácie k rodičovskej zodpovednosti, rodičovským kompetenciám, o vplyve konfliktu rodičov na dieťa a pod. Taktiež, aby informovali o rôznych formách a podobách odbornej pomoci, ale najmä motivovali rodičov, aby takúto pomoc využili. Úloha dosiahnuť prevzatie zodpovednosti rodičmi za riešenie sporu sa vzhľadom na rolu a kompetencie koordinátora pretransformovala na identifikovanie druhu odbornej pomoci, ktorú by rodičia potrebovali, či ide o dlhodobejšiu alebo krátkodobejšiu psychologickú pomoc, sociálne poradenstvo, mediáciu a pod. a na sprostredkovanie tejto pomoci. Zistilo sa totiž, že pokiaľ sa koordinátor snaží urobiť „viac“, t. j. pokúša sa rôznym spôsobom „naviesť“ rodičov na dohodu, používa pritom intuitívne alebo aj vedome rôzne techniky, ktoré pri neodbornom postupe môžu byť kontraproduktívne. Pri pokuse urobiť „viac“ naráža na niekoľko obmedzení daných jednak súčasnou právnou úpravou, koordinátor nemá dispozíciu a kapacitu a už vôbec nie oprávnenie na zmierovanie, a jednak limitmi filozoficko-etického charakteru, ak by chcel poskytnúť rodičom niečo ako mediáciu.

Pokiaľ by koordinátor dával napríklad návrhy riešenia, vyslovoval názor či apeloval na uzavretie dohody s cieľom rodičov „dostať do dohody“, pôsobil by ako expert – sudca a vykonával tzv. zmierovanie.⁷

V prípade rodičov, ktorí však majú potenciál na to, aby úspešne využili odbornú pomoc a ona je aj dostupná, je veľká škoda požadovať od nich, aby uzavreli narýchlo dohodu – t. j. „zmier“ – premárnená šanca pomôcť im efektívnejšie a s trvalejším účinkom.

Ak by sa koordinátor snažil použiť mediačné techniky, či sa dokonca pokúsil o mediáciu – potrebuje, okrem iného, oveľa dlhší čas a iný priestor a atmosféru. Čas potrebný na komplexné riešenie zložitejších sporov nie je často možné vopred odhadnúť, navyše je komplikované ho proporčne rozdeliť pre všetky potrebné prípady. Dostáva sa zároveň do etickej dilemy. Nevie totiž zaručiť rodičom ani emočné bezpečie, ani dôvernosť a pri prípadnej nedohode, ak sa mu nepodarí rodičom dohodu sprostredkovať, môžu k nemu rodičia alebo jeden z rodičov stratiť dôveru a rešpekt. Ak im napríklad poskytne empatiu a získa citlivé informácie, ktoré sú na súde nahrávané a zaznamenávané, rodičia sa môžu cítiť dotknutí a ohrození.

Napriek týmto limitom a obmedzeniam však koordinátorovi nič nebráni, aby poskytol rodičom službu, ktorá vedie k vzniku dohody, a uľahčí, a tým aj skráti ich konanie na súde. Koordinátor môže stručnú dohodu, ktorú rodičia chcú sami uzatvoriť, zaznamenať a stretnutie na súde využiť na „dotiahnutie detailov“ či konzultáciu, prípadne pomôcť rodičom uzatvoriť dočasnú alebo aspoň čiastkovú dohodu, pokým sa nedohodnú inak – či už neskôr sami, alebo za použitia odbornej pomoci. Podstatné je, aby prišlo k spontánnej dohode rodičov. Ak však rodičia nemajú svoje rozhodnutie jasné a isté, dohadovať čokoľvek priamo na výsluchu, resp. na prvom stretnutí rodičov na súde je rizikové a môže konanie nie zjednodušiť, ale naopak sk