Uplatňovanie zodpovednosti členov štatutárnych orgánov za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas

Členovia štatutárnych orgánov sú v prvom rade povinní postupovať tak, aby bolo možné úpadku spoločnosti predísť. Sú povinní sledovať vývoj svojej finančnej situácie, stav svojho majetku a záväzkov, aby mohli včas zistiť hrozbu úpadku a prijať všetky potrebné opatrenia na odvrátenie hroziaceho úpadku. Ak štatutárny orgán zistí alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti mohol zistiť, že spoločnosť je v kríze, je povinný v súlade s požiadavkami potrebnej odbornej alebo náležitej starostlivosti urobiť na jej prekonanie všetko, čo by v obdobnej situácii urobila iná rozumne starostlivá osoba v obdobnom postavení. Právna úprava nemá osobitný sankčný mechanizmus pre prípad porušenia týchto povinností, a preto sa zodpovednosť člena štatutárneho orgánu za neriešenie hroziaceho úpadku bude spravovať v rámcoch právnej úpravy zodpovednosti člena štatutárneho orgánu za škodu voči spoločnosti, prípadne prostredníctvom tzv. externej zodpovedností za škodu, ktorá je zakotvená vo všeobecnej právnej úprave zodpovednosti za škodu v § 420 Občianskeho zákonníka. V tomto článku sa budeme prevažne venovať internej zodpovednosti štatutárnych orgánov, ktorá je upravená v zákone o konkurze a reštrukturalizácii a spojená s nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu včas, s presahom do trestnoprávnej oblasti.

Pri konkrétnom rozhodovaní majú štatutárne orgány využiť dostupné (skutkové aj právne) informačné zdroje a na ich základe dôkladne zvážiť možné výhody aj nevýhody existujúcich možností podnikateľského rozhodnutia. Splnenie tejto povinnosti je však nevyhnutné posudzovať z pohľadu , teda na základe skutočností, ktoré konateľovi boli a mali byť známe pri vynaložení potrebnej starostlivosti v čase, kedy došlo k danému rozhodnutiu. Napriek tomu, že konateľ by mal mať už pri úvahách o tom, či nejaký investičný plán uskutoční alebo nie, reálnu predstavu o financovaní či návratnosti zvažovanej investície (starostlivosť v sebe zahrňuje aj povinnosť byť informovaný o priebežných výsledkoch hospodárenia spoločnosti ), nie je možné rozhodnutie konateľa posudzovať podľa skutočností, ktoré sa uskutočnili či vyšli najavo až , teda až po tom, čo bolo skúmané podnikateľské rozhodnutie uskutočnené. Konateľ alebo člen predstavenstva nie je povinný vedieť a mať všetky odborné znalosti a schopnosti potrebné na výkon tejto funkcie. Ak však tieto odborné znalosti nemá, tak je povinný zaistiť si posúdenie od osôb, ktoré týmito znalosťami disponujú. Súčasťou starostlivosti je aj povinnosť vedieť rozpoznať, kedy dané vedomosti a znalosti konateľ už nemá.

Blížiace sa finančné problémy zväčša sprevádzajú rôzne príznaky. Tie môžeme rozdeliť na finančné a nefinančné. K finančným možno zaradiť výrazný pokles tržieb, výrobu na sklad, nízke kapitálové výdaje, predlžovanie doby úhrady záväzkov, pokles likvidity, rast pohľadávok po splatnosti, pokles marží, neadekvátny vývoj v nákladoch, pokles ziskovosti, znižovanie vlastného kapitálu. Medzi nefinančné príznaky možno zaradiť odchod kľúčových manažérov, zamestnancov, obchodných partnerov, neočakávané zmeny vo vlastníckych štruktúrach, prijímanie nereálnych stratégií a nesplniteľných dlhodobých cieľov, vyšší počet reklamácií, súdnych sporov a pod.

V prípade, ak sa spoločnosť dostáva do problémov, do popredia sa dostávajú nároky veriteľov, ktorých záujmom je prinavrátenie finančných prostriedkov, ktoré investovali do spoločnosti. Tým sa aj členovia štatutárnych orgánov dostávajú do situácie, keď sú povinní sledovať v prvom rade záujmy (resp. nároky) veriteľov, potom nároky spoločníkov. "Misky váh" sa teda presúvajú od spoločníkov v prospech veriteľov. Ak štatutári spoločnosti vedia alebo by mali vedieť, že spoločnosť je v platobnej neschopnosti alebo pravdepodobne dôjde k jej platobnej neschopnosti, sú povinní konať v najlepšom záujme veriteľov spoločnosti. Zvyčajne to bude znamenať, že budú konať tak, aby minimalizovali možnú stratu pre týchto veriteľov. V prípade, ak sa spoločnosť dostáva do úpadku, sa totiž ekonomickými majiteľmi spoločnosti stávajú práve jej veritelia. Vziať do úvahy záujmy veriteľov spoločnosti je potrebné v čase, ak je spoločnosť v úpadku, je blízko úpadku alebo je jej platobná schopnosť spochybniteľná, ako aj v prípade, ak by zamýšľaná platba či iný postup ohrozil platobnú schopnosť spoločnosti. Nároky veriteľov predstavujú tzv. fixné nároky ( , teda sú vyjadrené istinou a príslušenstvom, ktoré je možné v každom okamihu vyčísliť a zaplatenia ktorých sa môže každý veriteľ za podmienok ustanovených zmluvou či zákonom domáhať. Naproti tomu, nároky spoločníkov sú nárokmi reziduálnymi ( , t.j. nárokmi na peňažné prostriedky a majetok, ktoré ostali po uspokojení fixných nárokov veriteľov. To znamená, že spoločníci majú priamy záujem na tom, aby spoločnosť podnikala s najvyšším ziskom. Čím vyšší zisk, tým skôr budú uspokojené fixné nároky veriteľov, a tým viac pripadne na reziduálne nároky.

Ak sa situácia spoločnosti dostane do priepasti, z ktorej už niet východiska, sú členovia štatutárnych orgánov povinní uskutočniť kroky smerujúce k tomu, aby bolo možné zachovať aspoň časť majetku spoločnosti, z ktorej je možné uspokojiť svojich veriteľov. Takými krokmi je zväčša pristúpenie k reštrukturalizácii spoločnosti alebo ku konkurzu. Právne predpisy v zákonom ustanovených prípadoch ukladajú štatutárnym orgánom povinnosť k týmto krokom pristúpiť a v prípade nesplnenia tejto povinnosti voči nim uplatňovať sankcie. Účelom týchto povinností je zabrániť tomu, aby sa spoločnosť dostala do situácie, v ktorej nie je možné ani pomerne uspokojiť veriteľov spoločnosti. Zákonodarca sa preto snaží motivovať povinné osoby, aby včas pristúpili ku krokom, ktorými majú zabrániť spôsobeniu škody veriteľom či samotnej spoločnosti.