Do akej miery môže Ústavný súd SR chrániť ústavnosť bez návrhu? (1.)

K štandardnému (konzervatívnemu) právnemu mysleniu patrí predstava o viazanosti súdu návrhom "ako ryba k vode". M. Jankovská¹⁾ v Justičnej revue podrobila Ústavný súd SR (ďalej aj "Ústavný súd") tvrdej kritike za vedenie konania a rozhodnutie vo veci súladu právneho poriadku o ochrane spotrebiteľa s Ústavou SR (ďalej aj "Ústava"). Kľúč ku kritike našla v postupe, ktorý Ústavný súd uplatnil z vlastnej iniciatívy, bez ohľadu na prejavy vôle navrhovateľa. Jej kritika bola opodstatnená v tom zmysle, že Ústavný súd rozhodol v rozpore s úniovým právom a narušil právnu ochranu spotrebiteľov na Slovensku, čo pravdepodobne nezostane bez následkov zo strany orgánov EÚ voči SR. No išlo o kritiku s Achillovou pätou v procesnom práve. Ochrana ústavnosti sa od rozhodovania sporov o právo pred všeobecnými súdmi čoraz viac odlišuje, napr. vo viazanosti návrhom. Teória ústavného procesného práva musí rozlišovať dva rôzne typy situácií začatia konania bez návrhu. V prvom type Ústavný súd nevedie konanie sám od seba, bez návrhu, ale po podaní návrhu sa podieľa na vymedzovaní predmetu konania tak, aby sa návrhom nezmenil účel ústavnej úpravy. V druhom type situácií Ústavný súd vedie konanie bez návrhu, sám od seba na základe vlastného poznania.

Konanie bez návrhu je spôsob ochrany ústavnosti, v ktorom Ústavný súd vystupuje ako aktér. Nemožno mu samozrejme priznať status účastníka konania, no nemožno ani prehliadnuť, že konaniu dáva netradičné impulzy. Konanie bez návrhu nie je samostatný typ konania pred Ústavným súdom. Je to konanie v konaní, pričom konanie ex offo neprichádza do úvahy iba v jedinom type konania. Konanie bez návrhu sa môže viesť v niekoľkých typoch konaní pred Ústavným súdom.

Konanie bez návrhu nie je novinkou právneho poriadku po prijatí zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej "ZÚS"). Do právneho poriadku SR ho zaviedol zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej "ZKÚS").

Prvú možnosť začatia konania ex offo založilo ustanovenie § 40 ZKÚS: "Ak Ústavný súd pri rozhodovaní podľa čl. 125 Ústavy zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalších právnych predpisov s predpismi vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vydá nález o zistenom nesúlade aj týchto ďalších právnych predpisov." Táto možnosť bola daná pre konanie o súlade právneho poriadku podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy a pre konanie o platnosti právnych predpisov vydaných v ČSFR podľa čl. 152 Ústavy. Druhá možnosť sa spojila s obnovou konania pred Ústavným súdom, ak medzinárodný orgán rozhodol, že SR je povinná obnoviť konanie pred ústavným súdom. V takom prípade podľa druhej vety § 75b ods. 2 ZKÚS v znení zákona č. 195/2014 Z. z.: "Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutie účelu obnovy konania." Tretia možnosť vytvorená ZKÚS súvisela s disciplinárnym konaním proti sudcovi Ústavného súdu. To sa mohlo začať bez návrhu z vonkajšieho prostredia mimo ústavného súdu. Iniciovať ho mohol predseda Ústavného súdu (§ 16 ods. 1 ZKÚS).

Právnym základom pre konanie ex offo v platnom právnom poriadku je v dvoch prípadoch Ústava, v jednom prípade ústavný zákon o bezpečnosti štátu²⁾ a v troch iných prípadoch ZÚS.