Nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti v rámci exekučnej dražby (ZSP 34/2022)

Žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd uložil žalovaným povinnosť odstrániť oplotenie medzi ich pozemkami (konkretizovanými v žalobe).

Na odôvodnenie svojej žaloby žalobkyňa uviedla, že oplotenie, odstránenia ktorého sa domáha, zasahuje asi dva metre do jej pozemku po celej jeho dĺžke. Tvrdila, že v dôsledku takto umiestneného oplotenia žalovaní z jej pozemku neoprávnene zaberajú asi 101,07 m² (ďalej len sporný pozemok).

Žalovaní vzájomnou žalobou žiadali určiť, že sú vlastníkmi sporného pozemku.

Podľa názoru žalovaných je totiž v danom prípade sporná predovšetkým otázka vlastníckeho práva, ktoré (oni) nadobudli právnym titulom vydržania.

Okresný súd (ďalej len "súd prvej inštancie") rozsudkom zo 14. februára 2019 zamietol žalobu žalobkyne a určil, že žalovaní sú bezpodielovými spoluvlastníkmi sporného pozemku.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania prvoinštančný súd dospel k záveru o spôsobilosti predmetu vydržania (ktorým je sporný pozemok) a subjektu vydržania (ktorým sú žalovaní). V zmysle dohody z 18. apríla 1968 nadobudli žalovaní právo osobného užívania pozemkov uvedených v tejto dohode. V tom čase právny poriadok neupravoval inštitút vydržania. Až od 1. januára 1992 bola do nášho právneho poriadku zavedená možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, pričom pre vydržanie nehnuteľnosti bola vydržacia doba určená na desať rokov. Aplikačná prax pri riešení otázky započítania vydržacej doby pred týmto dňom dospela k záveru, že osoba, ktorá mala nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu desiatich rokov aj pred 1. januárom 1992, sa počnúc týmto dňom stala jej vlastníkom. Žalovaní mali sporný pozemok v držbe dlhšie než desať rokov. Pokiaľ žalobkyňa spochybňovala ich dobromyseľnosť a namietala, že si museli byť vedomí užívania väčšej výmery než im patrila, súd zohľadniť, že súhrn výmery pozemkov pridelených žalovaným do osobného užívania predstavoval 800 m², tieto pozemky neboli ohradené a bezprostredne susedili s rozľahlou, tiež neohradenou plochou neskoršieho futbalového ihriska. Pri tak rozľahlej súvislej ploche si ani po oplotení nemuseli všimnúť, že užívajú väčšiu výmeru, než im patrila. Z tohto dôvodu nemal súd prvej inštancie pochybnosti o dobromyseľnosti žalovaných a dospel k záveru, že žalovaní právnym titulom vydržania nadobudli vlastnícke právo k spornému pozemku k 1. januáru 1992. Konštatoval, že ich vzájomná žaloba o určenie vlastníckeho práva je dôvodná, preto jej vyhovel; na druhej strane žalobu žalobkyne bolo potrebné zamietnuť ako nedôvodnú, lebo oplotenie, ktoré žiadala odstrániť, nestojí na jej pozemku.

Krajský súd (ďalej len "odvolací súd") na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 22. júna 2020 napadnutý rozsudok potvrdil.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní zopakovala pochybnosti o dobromyseľnosti žalovaných pri vydržaní vlastníckeho práva k spornému pozemku, odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi súdu prvej inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu je správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaní sa stali vlastníkmi sporného pozemku okamihom, keď splnili predpoklady vydržania [aj s odkazom na § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ")]. Neobstojí argumentácia žalobkyne, že vlastníctvo sporného pozemku nadobudla v exekučnej dražbe príklepom z 21. apríla 2017 - žalobkyňa v roku 2017 bezpochyby nemohla nadobudnúť vlastníctvo sporného pozemku, ktorý žalovaní vlastnia už od 1. januára 1992. Podľa odvolacieho súdu bola po právnej stránke významná okolnosť, že žalovaní preukázali nerušené užívanie sporného pozemku k tomuto dátumu. Nie je pritom podstatné, či vedeli alebo nevedeli o inštitúte vydržania. Faktom je, že svoj nárok (vzájomnou žalobou) uplatnili v rámci zákonných možností a v súlade s právnym poriadkom. Žalobkyňa stavbu oplotenia z časového hľadiska počas konania na súde prvej inštancie ani nenamietala a nenavrhovala vykonať dokazovanie zamerané na dobu výstavby plota. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

Žalobkyňa podala proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie.

Prípustnosť dovolania vyvodzovala žalobkyňa z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) až c) Civilného sporového poriadku(ďalej aj "CSP"). Uviedla, že je vylúčené, aby bol držiteľ dobromyseľný, pokiaľ jeho omyl pri stavbe plota bol úmyselný. Za zásadného právneho významu označila (prvú) otázku, či je držba časti pozemku vo výmere 107 m² dobromyseľná, keď držiteľom bolo podľa písomnej zmluvy z 18. apríla 1968 zriadené osobné užívanie pozemku vo výmere 800 m²