Fideikomisárna substitúcia de lege ferenda

Inštitút fideikomisu bol známy už v klasickom rímskom práve. Spočiatku sa chápal ako určitá mravná povinnosť dediča odovzdať vec alebo iné plnenie fideikomisárovi. Jeho forma nebola osobitne regulovaná, fideikomis bol len neformálnou prosbou adresovanou dedičovi a dedičova obligácia vydať niečo inej osobe bola len mravnou povinnosťou. Fideikomis sa neskôr stal právne záväzným a Justinianus ho napokon postavil na rovnakú úroveň s inštitútom odkazu.

Paralelne s týmto vývojom vznikol aj inštitút tzv. univerzálneho fideikomisu. Jeho podstatou bolo odovzdanie celej pozostalosti fideikomisárovi na príkaz poručiteľa, pričom sa dedič dostal do nevýhodnej situácie, pretože z dedičstva nemal žiadne úžitky, napriek tomu bol zodpovedný za dlhy poručiteľa. Tieto problémy sa vyriešili zavedením námietky dediča vznesením ktorej zodpovednosť prešla na fideikomisára a tzv. (právo dediča na jednu štvrtinu dedičstva nezaťaženú fideikomisom).¹⁾

Podobne ako iné inštitúty rímskeho práva, aj fideikomisárna substitúcia sa prostredníctvom recepcie stala súčasťou uhorského dedičského práva šľachticov. Vyvinuli sa dva inštitúty náhradníctva:

spočívalo v ustanovení náhradného dediča pre prípad, že by prvotne ustanovený dedič dedičstvo z akéhokoľvek dôvodu (napr. predumretie poručiteľa, odmietnutie dedičstva) nenadobudol,²⁾

predstavoval zverenecké nástupníctvo v dnešnom chápaní. Išlo o príkaz dedičovi, aby po určitom čase alebo v prípade určitej udalosti odovzdal pozostalosť následnému dedičovi. ³⁾

Testovacia sloboda bola v období feudalizmu značne obmedzená najmä inštitútom . Zrušením aviticity a ostatných reforiem z roku 1848 sa vytvoril priestor pre zrušenie právneho partikularizmu a na zavedenie jednotného právneho poriadku (vrátane dedičskoprávnych noriem) pre celé obyvateľstvo Uhorska bez ohľadu na pôvod. V dôsledku politických zmien po páde revolúcie z roku 1848 sa však tieto očakávania nenaplnili. Po násilnom zavedení rakúskeho právneho poriadku (vrátane rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka ABGB) bola napokon v roku 1860 obnovená platnosť uhorského obyčajového práva. Keďže mnohé právne normy už nezodpovedali požiadavkám doby, ich aplikovateľnosť a funkčnosť justície musela zabezpečiť Judexkuriálna konferencia prijatím tzv. ⁴⁾, ktoré pomerne stručne, ale pokrokovo upravili niektoré otázky dedičského práva. Obsahové náležitosti závetov a iných právnych úkonov pre prípad smrti však upravovali v minimálnom rozsahu. Nič sa nezmenilo ani prijatím zákonného článku č. XVI z roku 1876, ktorého predmetom úpravy boli len formálne náležitosti úkonov .Fideikomisárna substitúcia teda ako inštitút uhorského obyčajového práva bola súčasťou nášho právneho poriadku až do roku 1950. Socialistické zákonodarstvo s cieľom potlačiť súkromné vlastníctvo sa snažilo čím viac obmedzovať dispozičné právo občanov s majetkom. Výnimkou nebola ani úprava dedičského práva, ktoré uprednostňovalo dedenie zo zákona a výrazne obmedzilo testovaciu slobodu. Podľa druhej vety § 550 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka Týmto sa zrušila možnosť pre poručiteľa ustanoviť zvereneckého nástupcu (následného dediča), no v zmysle prechodného ustanovenia § 565 ods. 2 vtedajšieho Občianskeho zákonníka to platilo len v prípade, ak poručiteľ zomrel po 31. decembri 1950. Znamenalo to, že k prechodu majetku na následného dediča mohlo dôjsť aj po účinnosti vtedajšieho Občianskeho zákonníka za predpokladu, že poručiteľ zomrel ešte pred jeho účinnosťou. K definitívnej likvidácii fidei­komisárnej substitúcie došlo až účinnosťou zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Prechodné ustanovenie § 503 ods. 2 uvedeného Občianskeho zákonníka vyslovilo, že sa zrušujú všetky obmedzenia dedičov vyplývajúce zo zvereneckého nástupníctva.

Rekodifikácia občianskeho práva hmotného v Českej republike sa výrazne dotkla aj úpravy dedičského práva. Český zákonodarca sa vydal na cestu obnovy niektorých tradičných inštitútov dedičského práva, ktoré boli známe v rakúskom aj uhorskom obyčajovom práve. Obnovila sa aj fideikomisárna substitúcia (zverenecké nástupníctvo), ktorú upravujú § 1512 až 1524 českého Občianskeho zákonníka. Právnu úpravu možno rozdeliť na dve časti: ustanovenia § 1512 až 1519 českého Občianskeho zákonníka upravujú podmienky vzniku, trvania a zániku zvereneckého nástupníctva a ustanovenia § 1520 až 1524 českého Občianskeho zákonníka riešia otázky súvisiace s majetkom, ktorý má byť predmetom takéhoto "postupného" dedenia, najmä možnosti nakladania s takýmto maje