Žaloba o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom (ZSP 30/2023)

V žalobe podanej na súd žalobcovia uviedli, že 11. júla 2008 uzavreli so žalovanou (bankou) záložnú zmluvu na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o splátkovom úvere uzavretej 30. júna 2008. Podľa ich názoru žalovaná vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru prejavila vôľu ukončiť ich zmluvný vzťah. Tento jej úkon treba považovať za odstúpenie od zmluvy, ktoré zmluvu od počiatku zrušuje; zrušením záložnej zmluvy došlo k zániku záložného práva zaťažujúceho sporné nehnuteľnosti.

V konaní pred súdom prvej inštancie vyšlo najavo, že žalobcovia v inom konaní podali návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhali, aby súd uložil žalovanej povinnosť zdržať sa výkonu jej záložného práva. Ich návrhu bolo vyhovené s tým, že sú povinní podať voči žalovanej do 30 dní žalobu o zdržanie sa výkonu záložného práva. Sledujúc splnenie tejto povinnosti podali na súd žalobu. Súd prvej inštancie ich následne vyzval, aby spresnili, o akú žalobu v zmysle § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "CSP") ide. Posúdením písomného vyjadrenia žalobcov dospel súd prvej inštancie k záveru, že ich žalobu treba posudzovať nie podľa § 137 písm. c) CSP (ako žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je), ale podľa § 137 písm. d) CSP, teda ako žalobu o určenie právnej skutočnosti. Konštatoval, že právny poriadok neupravuje žalobu o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, teda že záložná zmluva je neplatná. Prípustnosť takejto špecifickej určovacej žaloby musí žalobca odvodzovať od konkrétnej právnej normy, ktorá požadované určenie explicitne pripúšťa, inak žaloba nie je procesne prípustná. Žalobcami podanú žalobu súd prvej inštancie zamietol. Považoval ju za procesne neprípustnú, lebo žalobcovia v priebehu sporu neoznačili žiadny právny predpis pripúšťajúci žalobu v nimi naformulovanom znení. Záverom dodal, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe platí, že ak všeobecný súd dospeje k názoru, že žalobu je potrebné zamietnuť z dôvodu neexistencie právnej normy, ktorá umožňuje žalovať na konkrétne určenie, vecnou stránkou podanej určovacej žaloby sa ďalej nezaoberá.

Podľa názoru odvolacieho súdu sú odvolacie námietky žalobcov nedôvodné. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti nemožno považovať za ukončenie úveru; ide (len) o právnu skutočnosť modifikujúcu čas splnenia záväzku. Ak bola pohľadávka veriteľa vyplývajúca z úverovej zmluvy zabezpečená záložným právom, ani odstúpením od nej záväzok záložných dlžníkov nezanikol a veriteľ je naďalej oprávnený požadovať uspokojenie svojej pohľadávky zo zálohu. Odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, menia sa iba podmienky, za ktorých je dlžník povinný túto povinnosť splniť. V posudzovanej veci - aj podľa názoru odvolacieho súdu - nie je predmetom konania, či tu právo je alebo nie je, ale určenie právnej skutočnosti. Možnosť určenia žalobcami označenej právnej skutočnosti ale v danom prípade explicitne nevyplýva zo žiadneho osobitného právneho predpisu. Vzhľadom na nedostatok procesných predpokladov na prejednanie takejto určovacej žaloby nebolo potrebné meritórne sa vecou zaoberať. Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne žalobu bez ďalšieho zamietol.

Prípustnosť dovolania vyvodzovali žalobcovia z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Súdom vytýkali, že k veci pristupovali formalisticky a žalobu posúdili podľa § 137 písm. d) CSP napriek tomu, že na základe výzvy súdom zreteľne vysvetlili, že ide o žalobu podanú v zmysle § 137 písm. c) CSP. Podľa žalobcov je nesprávny názor súdov, že v § 137 CSP ide o taxatívny výpočet možných žalôb. Prípustné sú totiž aj iné, v tomto ustanovení neuvedené žaloby. Pri určovacej žalobe v zmysle § 137 písm. c) CSP znie žalobný návrh na určenie, či tu právo je alebo nie je. Súdy nesprávne dospeli k záveru, že žalobcom ide o posúdenie (ne)platnosti záložnej zmluvy. Žalobcovia sa toho nedomáhali. Žiadali však posúdiť, či spo