Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 510/2016 z 19.1.2021 (nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka)
„45.1. ... podstatným dôvodom na eventuálny odklon od striktného uplatňovania zásady „nemo plus iuris“ musí byť výnimočnosť okolností, ktoré založia dobromyseľnosť nadobúdateľa s následkom jej prevahy nad ochranou pôvodného vlastníka. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu konajúci senát ústavného súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo.
47. ... v zmysle § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) sú údaje katastra uvedené v § 7 hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Materiálna publicita údajov katastra je teda de lege lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený.
53. Možnosti dobromyseľného nadobudnutia nehnuteľnej veci od nevlastníka aj v čase podania žaloby v slovenskom právnom poriadku existovali, (....) ale na skutkové okolnosti veci sťažovateľov sa ani jedna z nich nevzťahovala. Rovnaká úprava je platná dosiaľ, pričom jednotlivé výnimky sú explicitne vymedzené jednoznačne formulovanou právnou normou. Vo všeobecnosti je možné uzavrieť, že de lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.“
GLOSA
1. K nálezu ústavného súdu
Ústavný súd vydal pred niekoľkými dňami ďalšie dlho (doslovne) očakávané rozhodnutie v otázke dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva. Ústavný súd v ňom potvrdzuje, že judikatúra slovenských najvyšších súdnych autorít vrátane ústavného súdu momentálne nie je úplne jednotná v otázke posudzovania konfliktu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nového nadobúdateľa.
1)
Ústavný súd však ani glosovaným nálezom nedal za týmto sporom bodku. Diskusia o prelomení pravidla, podľa ktorého nevlastník v zásade nemôže na druhého previesť vlastnícke právo, označovaného ako zásada
nemo plus iuris
, tak aj po tomto glosovanom náleze pokračuje. Napriek tomu ide o významné rozhodnutie, ktoré si zaslúži pozornosť.1.1 Skutkový stav a argumentácia ústavného súdu
V predmetnej veci išlo o spor o určenie, že prevody vlastníctva k nehnuteľnosti sú neplatné. Sporná nehnuteľnosť prešla z vlastníctva pôvodných vlastníkov (žalobcov) do vlastníctva nadobúdateľa (žalovaného v 1. rade) na základe zmluvy o zriadení zabezpečovacieho prevodu práva. Vzhľadom k tomu, že táto zmluva bola absolútne neplatným právnym úkonom, nemohol nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnosti platne nadobudnúť. Nadobúdateľ však nehnuteľnosť previedol na ďalšiu osobu (spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá počas konania zanikla výmazom z obchodného registra) a tá potom kúpnou zmluvou na sťažovateľov (žalovaní v 2. a 3. rade). Okresný súd určil, že prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sú neplatné. Krajský súd rozsudok potvrdil. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu odmietol ako neprípustné. Ústavný súd sťažnosti nevyhovel. Súdy tak prisvedčili vlastníckemu právu pôvodných vlastníkov a zásadu
nemo plus iuris
na základe dobromyseľnosti sťažovateľov neprelomili.Argumentáciu ústavného súdu považujeme za vykročenie správnym smerom. Môžeme ju zhrnúť do troch argumentačných okruhov:
Po prvé
, ústavný súd vychádza z platnej právnej úpravy, ktorá počíta s prelomením zásady
nemo plus iuris
len v prípadoch výslovne a taxatívne upravených zákonom. Poukazuje pritom odkazom na literatúru na tieto prípady: 1. nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého dediča, 2. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci konkurzného konania, 3. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v exekučnom konaní, 4. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci dobrovoľnej dražby, 5. nadobudnutie nehnuteľnosti od oprávneného držiteľa podľa zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam. Vzhľadom k tomu, že predmetná vec nespadala pod žiadnu z týchto výnimiek, ústavný súd uzavrel, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva od nevlastníka nemohlo dôjsť. Vo všeobecnosti ústavný súd uzatvára, že
de lege lata
vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať (bod 53). Zároveň si ale nemožno nevšimnúť, že ústavný súd
úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo
(bod 45.1).Po druhé,
samotná skutočnosť, že sa nadobúdateľ spoliehal na zápis v katastri nehnuteľností nepostačuje, lebo materiálna publicita katastra pôsobí (len) ako predpoklad jeho hodnovernosti (bod 47).Po tretie
, ústavný súd v odôvodnení uvádza, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo vydané ešte pred prijatím rozhodnutí ústavného súdu, ktoré kládli dôraz na skúmanie dobrej viery poukazujúc na dobrú vieru ako na princíp, ktorý sa odvíja od princípu právneho štátu, a to pod sp. zn. I. US 549/2015 a na ňu nadväzujúce rozhodnutia pod sp. zn. I. US 151/2016 a I. US 460/2017 (bod 45).Ústavný súd sa venoval aj odôvodneniu, prečo nemohol prihliadnuť na dobromyseľnosť nadobúdateľov (bod 47) a súhlasí s krajským súdom, že "len" viera sťažovateľov v správnosť údajov v katastri nepostačuje na prelomenie zásady
nemo plus iuris
. S touto okolnosťou musí byť podľa ústavného súdu opatrný nadobúdateľ uzrozumený.Ústavný súd sa vysporiadal aj s ďalšími okolnosťami, pre ktoré sa mala podľa sťažovateľov odmietnuť ochrana pôvodným vlastníkom (bod 48), a to (i) s motiváciou pôvodných vlastníkov vedúcou k uzatvoreniu úverovej zmluvy, ktorou nebola núdza, ale získanie majetkového prospechu, keďže požičané peniaze títo ďalej požičali, a (ii) so skutočnosťou, že subjekt, od ktorého sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo, už zanikol a nie je možné sa od neho domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, a to tak, že pri obozretnom postupe sťažovatelia mali možnosť uplatniť nárok voči tomuto subjektu. Ústavný súd uzavrel, že tieto okolnosti nemajú žiadny vplyv na dobromyseľnosť sťažovateľov s tým, že tieto skutočnosti neboli dostatočnými dôvodmi na odmietnutie poskytnutia ochrany pôvodným vlastníkom.
Ústavný súd sa ďalej vysporiadal aj s judikatúrou v obdobných skutkových veciach (I. US 433/2012 a I. US 92/2018), pričom uviedol, že v týchto konaniach sa krajský súd buď vôbec nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľov o ich dobromyseľnosti, alebo sa s ňou vysporiadal tak, že ju považuje za právne bezvýznamnú. Za dôležité považoval ústavný súd to, že ani v jednom z týchto rozhodnutí ústavný súd nevyslovil záver o potrebe uprednostniť v konkrétnych okolnostiach dobromyseľného nadobúdateľa pred vlastníkom (bod 49). V predmetnom spore sa však krajský súd s námietkami dobromyseľnosti zaoberal a poskytol dostatočné vysvetlenie, prečo ju v tomto prípade nepovažoval za relevantnú (bod 49.1).
1.2 K argumentom ústavného súdu
K jednotlivým argumentom ústavného súdu možno uviesť nasledujúce:
Uvedené rozhodnutie je, podľa nášho názoru, postavené na výklade textu zákona
de lege lata
. Zákonom ustanovené výnimky považuje za zákonom predvídané situácie, v ktorých je možné nadobudnúť vlastnícke právo na základe dobromyseľnosti nadobúdateľa, aj keď prevodca vlastníkom nebol. Tým ústavný súd zároveň zužuje manévrovací priestor pre posudzovanie dobromyseľnosti, a to v zásade len na tieto prípady. Ochranu dobromyseľnosti totiž nepovyšuje na ústavný princíp (nález pod sp. zn. I. 549/2015 ho vyvodzuje z princípu právneho štátu). Ústavný súd smeruje k takému výkladu, ktorý primárne rešpektuje zákonný text, s tým, že má za to, že jednotlivé výnimky zo zásady
nemo plus iuris
sú vymedzené explicitne jednoznačne formulovanou právnou normou.Ústavný súd si však zároveň nezatvára dvere pred možnosťou zakročiť, ak by prípadné prelomenie zásady
nemo plus iuris
nespadalo pod jednu zo zákonných výnimiek, ale by vo výsledku znamenalo zjavný zásah do elementárnej spravodlivosti. Ústavný súd tak argument o taxatívne vymenovaných výnimkách a možnosti skúmať dobromyseľnosť len pri nich relativizuje, a tak si ponecháva kompetenciu vo výnimočných prípadoch zasiahnuť.Môže sa zdať, že tým ústavný súd vlastne čiastočne nadviazal na argumentačnú líniu v náleze pod sp. zn. I. US 549/2015 tým, že stále za určitých okolností pripúšťa skúmanie dobromyseľnosti a možnosť na jej základe nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka. V prístupoch oboch senátov však vidíme rozdiel, a to práve v priestore, ktorý poskytujú skúmaniu dobromyseľnosti. Zatiaľ čo ústavný súd v glosovanom náleze hovorí o
mimoriadne výnimočných okolnostiach
a
zdržanlivom prístupe pri poskytovaní ochrany práv dobromyseľného nadobúdateľa,
ústavný súd v náleze pod sp. zn. I. US 549/2015 hovorí, že nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol dobromyseľne, musí byť poskytovaná
široká ochrana
, ako aj to, že otázkou dobromyseľnosti sa tak všeobecné súdy musia
vždy zaoberať
pri jeho spochybňovaní treťou osobou.Podľa nášho názoru predstavuje glosované rozhodnutie argumentačný posun. Ústavný súd v glosovanom náleze už nehovorí o pomerovaní dvoch ústavných hodnôt, a to ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nadobúdateľa ako prejavu princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu (pozri I. US 549/2015, body 15 a 16). Tento posun považujeme za správny. Ochrana dobromyseľnosti totiž základným právom nie je a nemožno ju ako samostatné základné právo, podľa nášho názoru, vyvodiť ani z princípu právneho štátu. Možno teda povedať, že ústava uprednostňuje ochranu vlastníka (keďže ide o základné právo), zároveň však pripúšťa, aby zákon ustanovil výnimky, kedy právo vlastníka ustúpi, resp. kedy dôjde k jeho zániku. A to sú aj výnimky zo zásady
nemo plus iuris
. Preto je potrebné odpoveď hľadať v jednoduchom (tzv. podústavnom) práve tak, ako to v tomto prípade urobil ústavný súd. A ak sa odpoveď jednoduchého práva pri využití metodologických postupov (teleologický výklad, analogické aplikovanie výnimiek, teleologická redukcia pravidiel, ústavne konformný výklad) javí v rozpore s ústavou, je potrebné z toho vyvodiť patričné závery.Za metodologicky správne považujeme aj východisko, ktoré materiálnu publicitu katastra nehnuteľností umiestňuje do patričných rámcov. Jej premyslené zákonné pôsobenie sa totiž postupne vulgarizovalo do predstavy, že ak je niečo v katastri, tak to platí. Ak sme aj naznačili, že ide o samostatný, druhý argumentačný okruh, svojím spôsobom nejde o samostatnú argumentačnú líniu, ale o doplnok prvého argumentu o piatich jasne formulovaných zákonných výnimkách. Ak by totiž platilo, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len na základe dobrej viery v zápis do katastra nehnuteľností, potom by
(i)
sa stali obsoletnými všetky výnimky, ktoré upravujú nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka;
(ii)
sa stalo obsoletným aj pravidlo § 70 ods. 1 zákona o katastri nehnuteľností, podľa ktorého platí len predpoklad hodnovernosti. Ak by bolo možné dobromyseľne nadobudnúť vlastnícke právo, odvodzujúc ho od zápisu v katastri nehnuteľnosti, tak by žiadny takýto
predpoklad
neplatil;(iii)
sa podstatne zúžilo pravidlo, ktoré upravuje vydržanie ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, keďže dobromyseľný nadobúdateľ by nadobudol priamo vlastnícke právo a nebolo by čo vydržať. Právna úprava vydržania by sa tak vzťahovala už len na určité prípady neplatnosti právneho titulu (neplatnosti zmluvy), teda na iné dôvody ako absencia vlastníckeho práva prevodcu. V týchto prípadoch by ani dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva totiž neplatnosť právneho titulu v týchto ďalších prípadoch nekonvalidovala.
Preto je správne, ak ústavný súd pracuje s prelomením zásady
nemo plus iuris
obozretne.Trochu nejasne však vyznieva argument, že rozhodnutia, v ktorých ústavný súd prikazuje skúmať dobromyseľnosť bez ohľadu
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Súkromné právo 1/2021
