Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

O povinnostiach a ich modalitách

Súkromné právo tvoria normy, pravidlá, ktoré vo forme príkazov alebo zákazov určujú, ako sa má niekto v nejakej situácii - keď sa splnia určité predpoklady - správať, teda či má buď niečo konať, alebo niečo opomenúť. Zákonodarca tieto príkazy a zákazy - teda povinnosti konať a povinnosti opomenúť - vyjadruje rôznymi slovnými výrazmi. Niekedy ustanovuje, že niekto "musí" niečo konať. Inokedy používa formuláciu "je povinný" či "je zaviazaný" a občas na opis povinnosti použije budúci čas príslušného slovesa, napríklad "poskytne". Na vyjadrenie zákazu zas zákonodarca používa výrazy ako "nesmie" či "nemôže". Občas sa povinnosť nevyjadruje v druhej osobe (niekto niečo "musí", "je povinný", "je zaviazaný" atď.), ale s použitím trpného rodu (niečo "sa musí" uviesť, uplatniť, niečo "treba" a pod.). Tým sa ale zoznam možností, akými sa dá v legislatíve vyjadriť povinnosť, nekončí. Niekedy ostáva príkaz alebo zákaz nevyjadrený, deklaruje sa len právo určitej osoby, z ktorého ale implicitne takýto príkaz alebo zákaz adresovaný inej osobe vyplýva. Rôznorodosť reči zákonodarcu - právneho jazyka - je teda veľká.
Že zákonodarca používa viacero výrazov a modalít ešte neznamená, že mu to treba vyčítať. Často je použitie konkrétneho výrazu dôsledkom jazykového úzu, inokedy do kontextu štylisticky zapadá jeden výraz viac než iný. Čo je však otázne, je, či vo všetkých týchto modalitách ide skutočne o povinnosť, teda o príkaz alebo zákaz určitého správania, alebo či niekedy - hoci to na prvý pohľad nemusí byť jazykovo zrejmé - o žiadny príkaz ani zákaz, a teda o žiadnu povinnosť v skutočnosti nejde. Zodpovedanie tejto otázky nie je pritom nejakým akademickým vrtochom ani samoúčelným cvičením. Nie raz je totiž od odpovede závislé, či sa možno splnenia danej povinnosti domáhať a aké má jej nesplnenie právne následky (napr. či sa pri jej porušení možno domáhať náhrady škody). Na nasledujúcich riadkoch sa preto aspoň pár slovami pokúsime priblížiť významy, v akých uvedené povinnostné modality používa zákonodarca.
I. Právne povinnosti
Azda najcharakteristickejším súkromnoprávnym významom pojmu "povinnosť" - bez ohľadu na zákonodarcom použitú modalitu - je taká povinnosť, ktorej splnenie môže požadovať iná, oprávnená osoba. Ide teda o prípad, keď povinnosti jednej osoby koreluje oprávnenie druhej požadovať (domáhať sa) od nej, aby niečo konala alebo opomenula. Inými slovami, ide o povinnosť povinnej osoby
voči
oprávnenej osobe, ktorá má na jej splnenie
nárok
. Nesplnenie takejto povinnosti sa považuje za protiprávny čin. Takýto prípad povinnosti - kvôli prehľadnosti si ju nazvime
právnou povinnosťou
(
Rechtspflicht
) - dobre ilustruje § 494 OZ, podľa ktorého
"[z] platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať"
. Dalo by sa povedať, že v takýchto prípadoch ide o povinnosti v pravom zmysle slova, resp. o povinnosti záväzkového typu. Aby ale nedošlo k nedorozumeniu, tieto povinnosti nie sú vlastné len záväzkovému právu, ale aj iným právam. Napríklad vo vecnom práve povinnosť vydať vec vlastníkovi (§ 126 ods. 1 OZ) je práve takouto povinnosťou, teda povinnosťou, ktorej splnenie môže iná osoba (v tomto prípade vlastník) požadovať. Obdobné povinnosti možno vidieť aj pri úprave osobnostných práv, z ktorej vyplýva, že ten, kto neoprávnene zasahuje do práva na ochranu osobnosti, má povinnosť upustiť od zásahu (§ 13 ods. 1 OZ). To, že hovoríme o povinnosti záväzkového typu, je len dôsledkom toho, že korelátom - teda súvzťažným pojmom - k takejto právnej povinnosti je, ako bolo uvedené, nárok, čiže oprávnenie oprávnenej osoby požadovať od tej povinnej, aby sa správala určitým spôsobom.
Z toho plynie, že oprávnená osoba, pokiaľ je nárok vymáhateľný (žalovateľný a splatný), je jedinou osobou vecne legitimovanou na podanie žaloby o splnenie tejto povinnosti, teda na jej vynútenie štátnou mocou. Klasická možnosť vynútenia povinnosti súdnou cestou však nie je výlučným predpokladom toho, aby išlo o právnu povinnosť. Existujú totiž povinnosti, pri ktorých sa nie vždy vymáha ich splnenie, ale skôr následky ich nesplnenia, teda najmä nárok na náhradu škody. Väčšinou pôjde o povinnosti niečo opomenúť, ktoré nemá význam vymáhať, kým sa plnia. Keď sa plniť prestanú, čiže keď sa porušia, potom neraz reálne do úvahy prichádza skôr vymáhanie následkov nesplnenia (náhrada škody, uvedenie do pôvodného stavu, odstránenie následkov a pod.) než samotného splnenia. Tak či onak, v prípade porušenia právnej povinnos
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).