O zodpovednosti postupcu pohľadávky voči postupníkovi

Prvou otázkou, ktorá nás pri zodpovednosti za pravosť pohľadávky zaujíma, je samotný obsah tejto zodpovednosti, teda to, v čom má táto zodpovednosť spočívať. Inými slovami, aké povinnosti vznikajú postupcovi voči postupníkovi, ak sa postupník nestane veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom.

Česká judikatúra v tomto smere dospela k záveru - preberaného aj do slovenskej právnickej spisby - že zodpovednosť podľa § 527 ods. 1 písm. a) OZ v sebe zahŕňa zodpovednosť za škodu alebo inú ujmu, ktorá vznikla postupníkovi tým, že sa nestal namiesto postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom. Táto ujma, na ktorú sa zodpovednosť za pravosť pohľadávky má vzťahovať, môže pritom spočívať v zaplatenej odplate, v nákladoch vymáhania či v nákladoch, na náhradu ktorých bol postupník zaviazaný voči dlžníkovi v dôsledku neúspešného vymáhania. Okrem toho má táto ujma zahŕňať aj prípadný ušlý zisk, teda zisk, ktorý postupník od nadobudnutia pohľadávky očakával. Má ísť pritom o objektívnu zodpovednosť, na ktorú sa bude všeobecná úprava náhrady škody aplikovať len analogicky. Napríklad v obchodnoprávnych vzťahoch nebude možné aplikovať úpravu liberačných dôvodov, keďže na vznik zodpovednosti podľa § 527 OZ stačí to, že sa postupník nestal veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom; žiadne iné predpoklady vzniku tejto zodpovednosti zákon totiž neustanovuje.

Usudzujeme však, že tento prístup - viac-menej stotožňujúci zodpovednosť za pravosť pohľadávky so zodpovednosťou za škodu - nie je správny. Opomína totiž dve podstatné veci.

Po prvé, uvedený prístup podľa nás neladí s faktom, že zodpovednosť za pravosť pohľadávky nastupuje len v prípade odplatného postúpenia. Nevidíme totiž rozumný dôvod, pre ktorý by postupca mal za napríklad ušlý zisk zodpovedať inak pri odplatnom postúpení (prísne podľa § 527 OZ) a inak pri postúpení bezodplatnom (podľa všeobecných zásad podľa § 420 a nasl. OZ, resp. § 373 a nasl. OBZ). Odplatnosť postúpenia sa nám tu nejaví ako relevantný rozlišovací prvok, a to o to viac, že právna úprava na žiadnom inom mieste nespája s odplatnosťou rozdielny prístup k zodpovednosti za škodu, resp. ujmu.

A po druhé, stotožňovanie zodpovednosti za pravosť pohľadávky so zodpovednosťou za škodu v skutočnosti znamená, že prvá z týchto zodpovedností zaručuje postupníkovi, že získa ekonomický prínos, ktorý od postúpenia pohľadávky očakával. Teda, že plnenie zo zodpovednosti za pravosť pohľadávky bude, okrem iného, akýmsi surogátom splnenia postúpenej pohľadávky. Takýto dôsledok však nezodpovedá celkovej konštrukcii zodpovednosti postupcu podľa § 527 OZ, ktorá chráni záujem postupníka na splnení pohľadávky len za predpokladu, že postupca na seba písomne prevzal ručenie za vymožiteľnosť pohľadávky (§ 527 ods. 2 OZ). Domnievame sa, že prenášanie zodpovednosti za škodu do zodpovednosti za pravosť pohľadávky túto konštrukciu nedôvodne narušuje, navyše bez akejkoľvek limitácie výškou odplaty, ako je tomu práve pri zodpovednosti za vymožiteľnosť. V končenom dôsledku je tak postupník, ktorý nenadobudol žiadnu pohľadávku, na tom lepšie, než by bol, keby pohľadávku nadobudol, no tú nevymohol. Na takýto postup však nevidíme rozumný dôvod.

Okrem toho, prístup českej judikatúry spôsobuje, že postupca zodpovedá za ujmu, teda aj za škodu, bez možnosti akejkoľvek liberácie. Je však viac než pochybné, či si postupník takúto silnejšiu ochranu v porovnaní s inými veriteľmi naozaj zasluhuje. Totižto, ak týmto iným veriteľom vznikne z nesplnenia zmluvy škoda, zvyčajne sa jej môžu domáhať len podľa všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu so všetkými obmedzeniami z toho plynúcimi. Výnimky by mali byť vždy odôvodnené, najmä povahou zmluvného vzťahu. Domnievame sa však, že pri postúpení pohľadávky takéhoto osobitného dôvodu niet. Iste, možno tvrdiť, že postupník si väčšinou nedokáže overiť kvalitu a existenciu pohľadávky, a to vzhľadom na jej nehmotný charakter. Na druhej strane ani ostatní veritelia zväčša nemajú lepšie postavenie. Tiež si nemôžu byť istí, či napríklad zhotovené dielo bude spĺňať dohodnuté podmienky, resp. či vôbec bude zhotovené. Na ich ochranu zákonodarca ustanovil zodpovednosť za nesplnenie a zodpovednosť vady ako zodpovednosť prísnejšiu od zodpovednosti za škodu a náhradu prípadnej škody ponechal na všeobecnú úpravu. Nezdá sa nám preto opodstatnené v prípade postúpenia pohľadávky chrániť postupníka nielen prísnou zodpovednosťou za vady, ale aj prísnou (absolútnou) zodpovednosťou za škodu bez akejkoľvek limitácie, liberačných dôvodov či možnosti exkulpácie.

Navyše, Občiansky zákonník hľadí na odškodňovací nárok ako na nárok zo samostatného právneho dôvodu (§ 489 OZ), čo je zrejme dôsledkom východiska založeného na nerozlišovaní medzi záväzkovou a mimozáväzkovou zodpovednosťou za škodu. Potvrdením tohto východiska je úprava § 510 či § 519 OZ, z ktorej možno vyvodiť, že nárok na náhradu škody je nárokom odlišným od tam upravených zodpovednostných nárokov. Pre odlišný prístup v prípade postúpenia pohľadávky pritom nevidíme dôvod.

Usudzujeme preto, že zodpovednosť podľa § 527 ods. 1 písm. a) OZ v sebe zodpovednosť za škodu nezahŕňa. Preto ak postupníkovi vznikla škoda, lebo sa mu nedostalo pohľadávky s dohodnutým obsahom, náhrady škody sa môže postupník domáhať len na základe všeobecnej úpravy (§ 420 OZ, § 373 OBZ), nie na základe § 527 OZ.

Že zodpovednosť za pravosť pohľadávky nezahŕňa zodpovednosť za škodu, nám však ešte nedáva odpoveď na to, čo je vlastne obsahom tejto zodpovednosti. Domnievame sa, že túto odpoveď možno vyvodiť z už povedaného, a to najmä z okolnosti, že zodpovednosť za pravosť pohľadávky nastupuje len v prípade odplatného postúpenia a že táto zodpovednosť nechráni postupníkov záujem na splnení pohľadávky (teda že pohľadávku vymôže), ale len jeho záujem, aby mal v majetku pohľadávku o určitých vlastnostiach (suma, identita dlžníka, právny dôvod). Z týchto dvoch okolností totiž podľa nás vyplýva, že zodpovednosť za pravosť pohľadávky má zabezpečiť, že postupník, ktorý nedostal to, za čo zaplatil, nebude v konečnom dôsledku poškodený tým, že zmluvu o postúpení pohľadávky uzavrel.

Ak teda nebola na neho postúpená žiadna pohľadávka (pretože vôbec neexistovala alebo už zanikla), potom by postupníkovi mala zodpovednosť za pravosť pohľadávky zabezpečiť, že dostane naspäť to, čo za postúpenie zaplatil. Mal by mať preto právo zmluvný vzťah ukončiť a požadovať vrátenie odplaty. Ak postupníkovi pohľadávka predsa len postúpená bola, no s iným, než dohodnutým obsahom, zodpovednosť za pravosť pohľadávky by mu zas mala dať právo buď (opäť) zmluvný vzťah ukončiť (ak by pohľadávku s takýmto obsahom nikdy nechcel), alebo požadovať úpravu odplaty (ak by za pohľadávku s takýmto iným obsahom zaplatil menej). Z takto vymedzených nárokov postupníka možno pritom vyvodiť, že ide o nároky totožné s nárokmi vyplývajúcimi zo zodpovednosti za vady. A teda, že zodpovednosť za pravosť pohľadávky nie je ničím iným než zodpovednosťou za vady. Tento záver koniec-koncov potvrdzuje aj už spomenutý historický kontext, ako aj nová česká úprava (§ 1885 ods. 3 občanského zákoníku) inšpirovaná § 1240 vládneho návrhu československého Občianskeho zákonníka z roku 1938.

Pri zodpovednosti za pravosť pohľadávky je tak podľa nás namieste analogická aplikácia zodpovednosti za vady predanej veci, keďže práve tá je svojím obsahom aj účelom tejto zodpovednosti najbližšia (§ 853 ods. 1 OZ). Sama dôvodová správa k Občianskemu zákonníku koniec-koncov hovorí, že ustanovenia o veciach sa primerane použijú aj na ustanovenia o právach.

To v konzekvencii znamená, že v obchodnoprávnych vzťahoch by postupník mal mať zo zodpovednosti za pravosť pohľadávky nielen právo na odstúpenie od zmluvy [§ 436 ods. 1 písm. d) OBZ], ale aj právo na primeranú zľavu z ceny [§ 436 ods. 1 písm. c) OBZ] a zrejme aj právo na odstránenie právnych vád, napríklad ak by bola pohľadávka predmetom záložného práva [§ 436 ods. 1 písm. a) OBZ v spojení s § 433 ods. 1 OBZ]. V občianskoprávnych vzťahoch by mal postupník právo na zrušeni