Zodpovednosť za škodu voči tretím osobám spôsobenú pomocníkom a poistenie zodpovednosti za škodu

Otázka zodpovednosti za škodu spôsobenú pomocníkom tretím osobám je primárne otázkou podmienok pričítania spôsobenej škody. Ústrednou normou vzťahujúcou sa na problém pričítania škody principálovi je § 420 ods. 2 OZ: „škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.“ Ako vyplynie z ďalších častí príspevku, počas riešenia prípadov sa ukázalo, že pravidlo v § 420 ods. 2 OZ v špecifických situáciách vedie k riešeniam vyvolávajúcim pochybnosti o racionálnom pozadí tohto ustanovenia, v iných zase vyvoláva aplikačné problémy pri jeho uplatňovaní vedľa iných pravidiel v rámci zodpovednosti za škodu.

Prvý prípad: Spoločnosť A sa v rámcovej občianskoprávnej kúpnej zmluve zaviazala dodať výrobný materiál na základe príležitostných objednávok od nepodnikateľa – B, a to v deň splatnosti určený ako deň nasledujúci po doručení objednávky. A v deň splatnosti poverí doručením materiálu jedného zo svojich šoférov. Šofér v daný deň bez súhlasu svojho zamestnávateľa využije služobné auto na sťahovanie svojich vecí a nestihne včas materiál odovzdať B. B sa kvôli neskorej dodávke dostane voči svojmu odberateľovi do omeškania a sumu za zaplatené zmluvné pokuty si z titulu náhrady škody uplatní od A. A má pre tento prípad poistenú zodpovednosť za škodu u poisťovateľa C. A a C však odmietajú nárok uhradiť s argumentáciou, že sa šofér dopustil excesu, v dôsledku čoho nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť zamestnávateľa podľa § 420 ods. 2 OZ. B argumentuje, že za riadne splnenie zmluvy môže zodpovedať jedine jeho zmluvný partner A (pozn. predpokladajme, že dôvodnosť a výška nároku na náhradu škody nie je sporná).

Pri riešení problému je zrejmé, že v dôsledku škody spôsobenej konaním šoféra – zamestnanca A môžeme uvažovať o aplikácii pravidla o pričítaní škody v § 420 ods. 2 OZ. Vo všeobecnej úprave zodpovednosti za škodu (ak odhliadneme od pravidla § 422 OZ pre vyvodzovanie zodpovednosti osoby vykonávajúcej dohľad nad maloletým a nespôsobilým na právne úkony) nenájdeme iné špeciálne pravidlo pripísania, napríklad s osobitným režimom uplatnenia pre oblasť zmluvnej zodpovednosti za škodu. Takisto nenájdeme osobitné pravidlo ani vo všeobecnej časti o záväzkových vzťahoch, ako je tomu v Obchodnom zákonníku (§ 331 OBZ, diel Zánik záväzku jeho splnením). Občiansky zákonník, pridržiavajúc sa myšlienky jednotných pravidiel pre zmluvnú a mimozmluvnú škodu, tak zrejme nevidí dôvod na odlišné nastavenie zodpovednostných vzťahov pre prípad škody vzniknutej v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti pomocníkom zmluvnému veriteľovi principála.

1.1 Podmienky pričítania škody spôsobenej pomocníkom principálovi

Skôr, než sa pustíme do riešenia jednotlivých prípadov, žiada sa aspoň v krátkosti načrtnúť prevažujúci výklad dot­knutého § 420 ods. 2 OZ. Podľa tohto ustanovenia principál znáša z vlastného majetku škodu spôsobenú jeho pomocníkom za splnenia dvoch základných podmienok. V prvom rade jeho pomocník musel škodu spôsobiť pri výkone činnosti pre principála, čím treba rozumieť hlavne plnenie povinností plynúcich pre poverovateľa zo zmluvy, z rozhodnutia alebo právneho predpisu.² Podmienkou však nie je, aby išlo nevyhnutne o podnikateľskú, resp. zárobkovú činnosť.³ Následkom nenaplnenia tohto kritéria činnosti je tzv. exces s tým dôsledkom, že škoda nie je principálovi pričítaná, ale je vyvodená priama zodpovednosť pomocníka za vlastné protiprávne konanie.⁴ Tiež by malo platiť, že pomoc v podobe spoločenskej úsluhy by už nemala spadať pod rozsah tejto činnosti a poverovateľ by v takom prípade nemal znášať škodlivé dôsledky cudzieho protiprávneho konania.⁵

Druhou podmienkou pre pričítanie škody principálovi je osoba pomocníka. Osobou použitou pri činnosti sa v zásade rozumie iba osoba nesamostatného pomocníka⁶ (zamestnanec či zmluvný zástupca konajúci v mene zastúpeného podľa jeho pokynov) na rozdiel od tzv. samostatného pomocníka konajúceho pre poverovateľa na zmluvnom základe⁷ (odlišnom od zmlúv a dohôd uzatváraných podľa pracovnoprávnych predpisov). Ak subjekt koná vo vlastnom mene a na vlastné riziko, žiada sa nepresúvať zodpovednosť na principála aj v situácii, ak pomocník koná ekonomicky vo vlastnom záujme.⁸ Opačným výkladom by sme totiž dospeli k asi ťažko obhájiteľnému záveru, podľa ktorého by za škodu na zdraví či na majetku tretích osôb spôsobenú pracovníkom stavebnej firmy počas rekonštrukcie strechy mal zodpovedať objednávateľ diela. Podľa § 420 ods. 2 OZ sa tak protiprávne konanie zamestnanca stavebnej spoločnosti (ako sme už uviedli, v postavení nesamostatného pomocníka) pričíta spoločnosti. Táto spoločnosť by však ako samostatný pomocník vo vzťahu k objednávateľovi (jeho principálovi) konajúca vo vlastnom ekonomickom záujme mala znášať škodlivé následky zo svojho majetku.⁹

Nesplnenie aspoň jednej z dvoch podmienok má za následok priamu zodpovednosť pomocníka. Zamestnanec tak bude za škodu zodpovedať priamo, ak konal v excese (napr. zavinil dopravnú nehodu počas sťahovania vlastných vecí služobným autom,¹⁰ ako v prípade č. 1) alebo škodu spôsobil samostatný pomocník (napr. subdodávateľ vykonávajúci čiastkové stavebné práce v rámci veľkého investičného projektu na základe zmluvy o dielo s hlavným zhotoviteľom celého projektu¹¹.

1.2 Aplikácia normy pričítania v § 420 ods. 2 OZ na zmluvnú zodpovednosť za škodu

Naznačili sme, že obchodné pravidlo v § 331 OBZ¹², ktoré je špeciálne šité na zmluvné zodpovednostné vzťahy, oproti civilnému východisku situáciu rieši trochu odlišným spôsobom podstatne prísnejším pre principála. Obchodnoprávne východisko škodový výsledok akejkoľvek zmluvnej povinnosti spôsobený pomocníkom bez ďalších podmienok pričítava principálovi. Domáca literatúra sa zhoduje v tom, že účelom normy je chrániť zmluvného veriteľa, na ktorého nemôžu byť prenášané negatívne dôsledky spojené s voľbou osoby pomocníka.¹³

Z komparatívneho hľadiska však obchodné pravidlo nie je zďaleka výnimočným, hoci sa toto pravidlo v porovnaní s občianskoprávnym východiskom môže zdať čitateľovi na prvý pohľad neprimerane prísne. Dvojaká úprava zodpovednosti za pomocníka pre zmluvné a mimozmluvné vzťahy je charakteristická napríklad pre nemecké, švajčiarske, české právo či modelové pravidlá PECL a PETL,¹⁴ pričom je charakteristická práve bezvýnimočná zodpovednosť za pomocníka pri plnení zmluvného záväzku.

Argumentácia zahraničnými právnymi úpravami nemá pre výklad domáceho práva až tak veľkú relevanciu, táto pomerne vzácna zhoda v prístupe k riešeniu zodpovednosti za pomocníka v zmluvných vzťahoch však nie je náhodná. Zodpovednosť za riadne plnenie zmluvy je zodpovednosťou za výsledok.¹⁵ Za tento „výsledok“, teda za riadne plnenie svojich zmluvných povinností, má v prvom rade zodpovedať tá strana, ktorá ich na seba zmluvou prevzala. Ak sa rozhodne poveriť plnením svojich zmluvných povinností tretiu osobu, mala by mať možnosť tak urobiť, len ak toto jej rozhodnutie neohrozí oprávnené záujmy druhej zmluvnej strany. Aké prostriedky dlžník zvolí na splnenie svojich záväzkov, nemá veriteľa prečo zaujímať a najmä veriteľ by nemal byť ten, kto by mal znášať riziká nevyhnutne spojené s plnením zmluvných povinností inou osobou než dlžníkom.¹⁶ Tiež sa zdôrazňuje, že zmluvný veriteľ vo väčšine prípadov nemá dosah a oprávnenie ovplyvniť výber osoby pomocníka dlžníkom, preto by ho právna úprava nemala nútiť znášať negatívne dôsledky spojené s nevhodnou voľbou.¹⁷

Hoci argumenty zahraničnej doktríny v prospech širokej zodpovednosti dlžníka za pomocníka v zmluvnom vzťahu môžu znieť presvedčivo, stále by bolo možné jednoducho povedať, že slovenská úprava zodpovednosti za škodu nerozlišuje medzi zmluvnou a nezmluvnou zodpovednosťou za škodu, a ak slovenský zákonodarca volil cestu jednotnej úpravy zodpovednosti za iného v § 420 ods. 2 OZ, mal v úmysle viac oklieštiť dlžníkovu zodpovednosť za pomocníka aj pre oblasť zmluvných vzťahov. To by následne spôsobilo, že sa dlžník za porušenie zmluvnej povinnosti v dôsledku konania niektorého z jeho pomocníkov môže zodpovednosti efektívne zbaviť, ak nebude splnená hoci len jedna z podmienok v § 420 ods. 2 OZ (ako už bolo uvedené, konanie v excese, ako je načrtnuté v prvom prípade alebo jednoducho poverením samostatného pomocníka). Pre oblasť zmluvnej zodpovednosti by to znamenalo nasledovné.

V prvom rade by sa mohol dlžník efektívne zbaviť svojej zodpovednosti za porušenie zmluvných povinností, a to napriek tomu, že bol ako zmluvná strana výlučne on nositeľom zmluvných obligácií. Odhliadnuc od toho, že aplikáciou normy pričítania v § 420 ods. 2 OZ dochádza svojím spôsobom k výraznému obmedzeniu zmluvnej slobody vo výbere zmluvného partnera,¹⁸ spôsobuje sa tým jednostranná zmena v osobe zodpovedného subjektu za porušenie zmluvy. Hoci sa slovenské deliktuálne právo tvári, že nárok na náhradu škody spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti sa ničím nelíši od „klasickej“ deliktuálnej zodpovednosti za porušenie zákona, žiada sa zdôrazniť, že súčasný stav je len rezíduom v minulosti panujúcej teórie jednotného ponímania civilného deliktu.¹⁹ Zmluvná zodpovednosť za spôsobenú škodu bude mať bez ohľadu na zákonnú kategorizáciu nárokov nepochybne vždy úzky vzťah so samotnou zmluvou a vo svojej podstate nie je zmluvná škoda ničím in