Nakladanie s nehnuteľným majetkom cirkví a náboženských spoločností z hľadiska katastra nehnuteľností

Posudzovanie splnenia podmienok na zápis práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností (ďalej len "kataster") je (žiaľ) neraz úloha mimoriadne náročná vzhľadom na stav relevantnej právnej úpravy obsiahnutej v právnych normách hmotnoprávneho a procesného charakteru, ako aj vzhľadom na stanoviská prezentované v judikatúre. Nie je tomu inak ani v prípade zápisu práv k nehnuteľnostiam ("nehnuteľnému majetku") vo vlastníctve cirkví, náboženských spoločností a právnických osôb, ktoré odvodzujú svoju právnu subjektivitu od cirkví a náboženských spoločností (ďalej aj "cirkevné právnické osoby") do katastra nehnuteľností. S prihliadnutím na predpokladaný rozsah nehnuteľností vo vlastníctve cirkevných právnických osôb, ale aj vzhľadom na podnety z oblasti aplikačnej praxe, je potrebné venovať tejto otázke primeranú pozornosť v rámci odbornej diskusie, ako aj v rámci úvah de lege ferenda s prihliadnutím na práce na rekodifikácii občianskeho práva hmotného.

Predmetom nášho záujmu v tomto príspevku bude otázka, či je orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností povinný skúmať vnútorné predpisy cirkevných právnických osôb pri nakladaní s ich nehnuteľným majetkom (napr. pri jeho scudzení alebo zaťažení), s dôrazom na zápis práv do katastra nehnuteľností vkladom - nebudeme sa teda venovať zápisu práv k nehnuteľnému majetku cirkví a náboženských spoločností do katastra nehnuteľností formou záznamu vzhľadom na skutočnosť, že podľa prevažujúceho právneho názoru sa pri zápise práv do katastra nehnuteľností formou záznamu neskúma platnosť zmluvy, na základe ktorej sa má vykonať zápis práva, a teda sa neskúma ani súlad takejto zmluvy s cirkevnými predpismi, resp. predpismi náboženských spoločností.¹⁾ Nebudeme sa venovať ani zápisom do katastra nehnuteľností v súvislosti s reštitúciami majetku cirkví, resp. cirkevných právnických osôb.

V rámci tohto príspevku sa pokúsime ukázať, že nakladanie s nehnuteľným majetkom cirkevných právnických osôb predstavuje problematiku podstatne komplikovanejšiu, ako by sa zrejme mohlo na prvý pohľad zdať. Chceli by sme hneď na úvod zdôrazniť, že sa necítime byť odborníkmi na úpravu nakladania s majetkom cirkevných právnických osôb podľa ich vlastných vnútorných predpisov a vzhľadom na túto skutočnosť čitateľ tohto príspevku ani nenájde informácie o tom, aké sú, povedzme, podmienky prevodu eventuálneho nehnuteľného majetku Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku alebo jeho zaťaženia záložným právom, či zriadením vecného bremena k takejto nehnuteľnosti. Sme si vedomí náročnosti (a možno do určitej miery aj citlivosti) témy, ktorú v tomto príspevku spracúvame, napriek tomu zastávame názor, že je jej potrebné venovať v odbornej literatúre viac pozornosti, ako tomu bolo dosiaľ.

Skôr, ako pristúpime k právnym úvahám, všimnime si niekoľko takpovediac štatistických informácií, aby sme získali určitú predstavu o rozsahu vnútorných predpisov cirkevných právnických osôb. Podľa údajov k 1. marcu 2015, publikovaných na internetovej stránke Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy pre vzťahy s cirkvami a náboženskými spoločnosťami a ktoré vykonáva štátnu správu na úseku cirkví a náboženských spoločností, je na Slovensku registrovaných 18 cirkví a náboženských spoločností²⁾, a pokiaľ ide o počet všetkých právnických osôb, ktoré odvodzujú svoju právnu subjektivitu od cirkví a náboženských spoločností a ktoré nepodliehajú inej evidencii alebo registrácii,³⁾ je ich 2 906.⁴⁾ Okrem toho, podľa dostupných údajov je na Slovensku napríklad 29 katolíckych mužských reholí a kongregácií a ešte vyšší počet ženských reholí,⁵⁾ pričom aj rehole a kongregácie majú právnu subjektivitu a sú zastúpené príslušným predstaveným a v zásade môžu vlastniť nehnuteľnosti (nehnuteľný majetok).⁶⁾

Napokon je na úvod ešte potrebné uviesť, že tento príspevok vyjadruje stanovisko jeho autorov a nemôže byť vnímaný ako oficiálne stanovisko inštitúcie, v ktorej autori tohto príspevku pôsobia.

Právne postavenie cirkví a náboženských spoločností v našom právnom poriadku vo všeobecnej rovine upravujú najmä Listina základných práv a slobôd, Ústava SR a zákon č. 308/1991 Z.z. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 308/1991 Z.z."). Popri týchto právnych aktoch je potrebné spomenúť aj dve "zmluvy".

Z hľadiska právneho postavenia Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku má zásadný význam notoricky známa Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24. novembra 200⁷⁾ - na túto zmluvu sa spravidla poukazuje aj v súvislosti s úvahami vzťahujúcimi sa na nami analyzovanú otázku. Zdôrazňujeme však, že táto Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu článku XIII Konkordátu medzi Svätou stolicou a Rakúskou republikou z 5. júna 1933, podľa ktorého sa hospodárenie s cirkevným majetkom uskutočňuje pod dohľadom a kontrolou príslušných cirkevných úradov alebo rádových predstavených; bez ich súhlasu nemôže byť taký majet