Pomerné rozdelenie náhrady trov konania. O prameňoch ustálenej súdnej praxe po rekodifikáciách

Nový zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) výrazne zmenil doterajšiu úpravu náhrady trov konania. Ustanovenia § 142 až 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), ktoré obsahovali približne 800 slov boli nahradené približne 200 slovami § 255 až 261 CSP. Nová úprava je výsledkom zjednodušujúcej redukcie noriem OSP. Základné normy sú obsiahnuté v strohých šiestich odsekoch troch paragrafov CSP (§ 255 až 257), ktoré upravujú len náhradu trov konania pri plnom úspechu (§ 255 ods. 1 CSP), vzájomnom úspechu (§ 255 ods. 2 CSP), stranou zavinenom zastavení konania (§ 256 ods. 1 CSP), separácii trov konania (§ 256 ods. 2 CSP) a dôvodoch hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Oproti OSP vypadli normy, ktoré upravovali kvalifikovaný čiastočný neúspech (§ 142 ods. 3 OSP), náhradu trov konania pri žalovanom, ktorý nedal príčinu na podanie žaloby (§ 143 OSP), pri zmieri, nezavinenom zastavení konania [§ 146 ods. 1 písm. b) a c) OSP] a pri náhrade trov neprimeraných pohľadávke (§ 150 ods. 2 OSP). Občiansky súdny poriadok z roku 1950 (ďalej aj „OSP 1950“) okrem týchto noriem OSP osobitne, hoci len rámcovo upravoval náhradu trov konania pri procesných spoločenstvách (§ 134 OSP 1950) a širšie definoval prípady separácie trov konania, keď nepostihoval len zmarenie určitého úkonu, ale postihoval aj rozvláčnosť podaní, oneskorené podania a ich zmeny, nepravdivé tvrdenia a nedôvodné návrhy (§ 134 OSP 1950). Vývoj našich posledných troch kódexov procesného práva v časti úpravy náhrady trov konania je vývojom pretrvávajúcej redukcie relatívne jasných noriem z pôvodných kodifikácií procesného práva z prelomu 19. a 20. storočia. Súčasná nemecká úprava trov konania je obsiahnutá v § 91 až 127 nemeckého ZPO. Rakúsky ZPO trovy konania upravuje v § 40 až 72. Obe úpravy majú približne 5 000 slov. Nedostatok jasných pravidiel následne vedie k nestabilnému rozhodovaniu alebo v lepšom prípade k rekonštrukcii zrušených noriem v rozhodovacej činnosti súdov. Rozhodujúcim tvorcom týchto noriem však nie je Najvyšší súd Slovenskej republiky. Tento stav je dôsledkom rovnako nie celkom podareného nastavenia opravných prostriedkov v novom civilnom procese. Problematické otázky práva náhrady trov konania sa tak s výhradou ústavnoprávnej relevancie riešia až na Ústavnom súde Slovenskej republiky.¹ Rekonštrukcia predchádzajúcich noriem však nie je komplexná a viac-menej náhodná. To, že jednoduchým právom vynútený expanzívny konštitucionalizmus nie je najlepšou cestou tvorby práva najlepšie vystihuje rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,² ktoré na jednej strane konštatovalo, že „nový CSP neobsahuje ustanovenie zhodné s § 142 ods. 3 OSP, no nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov konania v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku sporu v zásade zhodne ako podľa doterajšej právnej úpravy“. Na druhej strane však toto rozhodnutie odmieta rekonštrukciu normy, podľa ktorej bolo možné priznať plnú náhradu trov konania aj procesne nepatrne neúspešnej strane s tým, že „pri rozhodovaní podľa CSP treba zohľadniť každý, hoc aj nepatrný neúspech“.

Predmetom tohto príspevku však nie je hlbšia kritika súčasnej úpravy náhrady trov konania. Jeho predmetom je bližší pohľad na výklad stabilnej normy o pomernom rozdelení náhrady trov konania pri čiastočnom vzájomnom úspechu oboch strán sporového konania. Norma o pomernom rozdelení náhrady trov konania zostala bez zmeny. Ustanovenie § 255 ods. 2 CSP stanovuje to isté, čo § 142 ods. 2 OSP, keď celkom jednoducho uvádza: „ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo“. Základná literatúra účel tejto normy zdôvodňuje potrebou toho, aby rozhodnutie o náhrade trov konania bolo odrazom reálneho výsledku sporu. Ustanovenie má viesť k prevencii, aby strany nežalovali viac, ako im patrí podľa hmotného práva. Podstatou výkladu je záver o tom, že pomerné rozdelenie náhrady trov sa rovná rozdielu medzi prevažujúcim procesným úspechom úspešnejšej strany a neprevažujúcim procesným neúspechom neúspešnejšej strany s tým, že procesne úspešnejšej strane bude nahradený ten zlomok jej účelne vynaložených trov, ktorý zodpovedá tomuto rozdielu. Druhá, menej úspešná strana nikdy nedostane náhradu trov konania. Správnosť tohto výkladu je zdôvodnená stroho tým, že nie je žiadny rozumný dôvod, aby si strany v prípade čiastočného úspechu nahradili trovy konania navzájom, keďže sa treba vyvarovať riziku v prípadoch, v ktorých výška trov menej úspešnej strany presahuje výšku trov strany, ktorá bola úspešná v prevažnej miere, keď by mohlo dôjsť k tomu, že nárok na náhradu trov konania by mala tá strana, ktorá bola v spore menej úspešná.³ Rovnaké riešenie ponúka aj ďalší komentár, ktorý však namiesto pokusu o zdôvodnenie správnosti takéhoto riešenia odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 215/2010 z 22. 6. 2011, ktoré však so zodpovedaním výkladu tejto normy priamo nesúvisí. Uvádza sa aj obdobný príklad žaloby o zaplatenie 4 000 eur, ktorej bolo sčasti vyhovené (suma 3 000 eur) a sčasti bola žaloba zamietnutá (suma 1 000 eur), pričom trovy žalobcu predstavovali 200 eur. V takomto prípade pomerné rozdelenie znamená, že od procesného úspechu žalobcu 75 % sa odpočíta procesný úspech žalovaného 25 %, a preto žalobcovi patrí náhrada 50 % jeho trov, teda 100 eur.⁴ Zhoda vo výklade pomerného rozdelenia náhrady trov konania je zrejmá aj zo skoršieho komentára k OSP, ktorý pomer rozdelenia trov konania stotožňuje rozdielom medzi pomerom úspešnejšej strany a pomerom jej neúspechu. Tento výklad vylučuje také rozhodovanie súdu o náhrade trov konania, pri ktorom by každá zo strán sporu bola zaviazaná na náhradu trov konania. Preto je možný len taký výrok, ktorým bude na náhradu trov konania zaviazaná len jedna zo strán, teda vždy je potrebné vypočítať rozdiel pomerných úspechov a až vo veľkosti výsledku priznať iba jednej, vždy úspešnejšej strane náhradu trov konania.⁵ Viac k správnosti skôr opísaného riešenia nemožno nájsť ani v českej základnej literatúre, ktorá len stroho na konkrétnom simulovanom príklade čiastočne zamietnutej žaloby o zaplatenie prezentuje ustálený výklad.⁶ Ako uvádza ďalší komentár: postup je jednoduchý, dôležité je len neuvažovať o trovách strán, ale najprv vypočítať „základ“ odpočítaním menšieho úspechu od väčšieho neúspechu.⁷ K tomu treba uviesť, že na zaužívanom vzorci pomerného rozdeľovania náhrady trov konania sa nemieni nič meniť ani pri úvahách o rekodifikácii českého procesného práva. Legislatívny zámer nového českého kódexu výslovne uvádza, že ak je neúspech na oboch stranách, nahradia sa trovy protistrane a jej vedľajšiemu intervenientovi v pomernej výške tou stranou, ktorej neúspech je väčší.⁸ Literatúra ešte spred roku 1989 výslovne uvádza, že zaužívaný vzorec je produktom „ustálenej judikatúry československých súdov“. Slovenská a česká literatúra je len variáciou ešte do roku 1989 zabehnutých postupov, podľa ktorých sa pri výpočte pomernej náhrady trov konania postupuje tak, že nárok na pomernú náhradu trov konania má len ten účastník, ktorý mal v spore väčší úspech a druhý účastník ponesie svoje vynaložené trovy bez nároku na ich náhradu. Prevažne úspešný účastník má nárok na náhradu svojich trov v pomere svojho úspechu vo veci, zníženú o pomernú časť odpovedajúcu úspechu jeho odporcu.⁹ Stopu o tom, kedy sa tento model stal zaužívaným a čo je základom jeho správnosti nemožno nájsť, dokonca, ani v staršej učebnicovej literatúre.¹⁰ Len občasne, podobne ako pri súčasnej literatúre sa objavujú pokusy o argumentačné zdôvodnenie zaužívaného vzorca. Jeho správnosť je podporená argumentom o tom, že iný výklad, ktorý by nezohľadňoval len pomer úspechu, ale aj skutočne vynaložené trovy strán, by v prípadoch približne rovnakého úspechu a prehry strán vylučoval možnosť vzájomného zrušenia trov, pretože takmer nikdy nie sú trovy na oboch stranách sporu rovnaké. Výklad, ktorý by zohľadňoval aj výšku trov, by preto bol v rozpore s § 142 ods. 2 CSP.¹¹

Odpoveď na otázku, čo je prameňom zaužívanej súdnej praxe pri pomernom rozdelení náhrady trov konania možno nájsť len v starších komentároch z roku 1958,¹² ktorý komentuje ustanovenie § 129 ods. 2 OSP 1950¹³ a z roku 1970,¹⁴ ktorý komentuje § 142 ods. 2 OSP.¹⁵ Oba komentáre takmer doslovne uvádzajú, že k rozdeleniu trov dochádza vtedy, keď pri uplatnení nároku pomer víťazstva a prehry nie je približne rovnaký a rozdelenie sa deje podľa vzájomného pomeru, akým účastník pri uplatnení svojho nároku zvíťazil alebo podľahol. Následne uvádzajú príklad: Ak účastník uplatňuje zaplatenie sumy 3 000 Kčs, z ktorých zvíťazí 2 000 Kčs a 1 000 Kčs podľahne, súd mu prisúdi 1/3 trov, pretože 2/3 zvíťazil a 1/3 podľahol. Pri víťazstve 1 500 Kčs by súd v tomto prípade trovy vzájomne zrušil. Keby pri tejto sume žalobca zvíťazil len 1 000 Kčs a 2 000 Kčs podľahol, hradil by sám 1/3 trov žalovanému. Správnosť tohto príkladu zdôvodňujú oba komentáre uvedením nesprávneho názoru, podľa ktorého pri rozhodovaní o trovách konania je potrebné prihliadnuť na to, či účastníkom trovy vôbec vznikli alebo či vznikli v rovnakej výške a v prípade, ak na jednej strane trovy sú nižšie a na druhej vyššie, že je potrebné trovy vzájomne odpočítať a podľa toho pomerne prisúdiť. K tomu starší komentár bližšie uvádza, že v § 129 OSP 1950 sa výslovne hovorí len o priznaní náhrady trov účastníkom podľa miery úspechu vo veci. Znenie odseku 2 podľa ktorého súd, ak mal účastník len čiastočný úspech, tieto trovy pomerne rozdelí, prípadne ich vzájomné zruší, sa vzťahuje opäť na oddelené trovy každého z účastníkov, čo má byť zrejmé zo spojenia „tieto“ trovy, odkazujúce na odsek 1 § 129. Neskorší komentár k tomu ešte pridáva, že k tomuto deleniu nákladov dochádza z hľadiska ekvity. Rozhodujúcim prvkom oboch komentárov je však to, že na rozdiel od neskorších diel výslovne odkazujú na rozhodnutie R 98/1955. Záverom súčasných učebníc a komentárov civilného procesu chýba označenie jasného prameňa ustálenej rozhodovacej praxe. Týmto sa nepochybne stalo rozhodnutie R 98/1955. Ro­zhodnutie bolo publikované v Zbierke rozhodnutí československých súdov v roku 1956.¹⁶ Charakter a význam novej zbierky súdnych rozhodnutí už bol bližšie zovšeobecnený:¹⁷ Centralizované a autoritatívne vydávanie zbierky súdnych rozhodnutí vtedajším najvyšším súdom bolo prejavom rastúceho centralizmu v oblasti justície. Dovtedajšie decentralizované, súkromne vydávané zbierky, ktoré nadväzovali ešte na predchádzajúci rakúsky vývoj, boli nahradené zbierkami, ktorých obsah bol zostavovaný kontrolovane a centrálne editormi za spolupráce ministerstiev, právnických fakúlt a pôvodne tiež prokuratúry. Myšlienka novej zbierky bola postavená na dogmatickom, centralizujúcom a autoritatívnom modeli aplikácie práva, ktorý mal byť celkom centrálne kontrolovaný. Po novom malo byť publikovaných len niekoľko málo rozhodnutí súdov naprieč všetkými inštanciami. Malo ísť len o tie rozhodnutia, ktoré prešli ideologickým sitom a ktoré skutočne zachytávali „správnu“ interpretáciu práva. Tým mali byť direktívne eliminované „špatné“ rozhodnutia a tiež „nesprávne“ názory takýchto rozhodnutí. Na porovnanie, v demokratických štátoch západnej Európy bolo vyberanie správnej interpretácie dané komplexným diskurzom, ktorý zahŕňal nielen autoritatívne (a nevyhnutne normatívne) pôsobenie judikatúry vyšších súdov, ale aj silou presvedčivosti pôsobiacich názorov právnej doktríny a nižších súdov. Rozhodnutie R 98/1955 napĺňa takmer všetky znaky nového prístupu k výkladu a tvorbe práva súdnych rozhodnutí. Predovšetkým treba uviesť, že nejde o rozhodnutie vtedajšieho najvyššieho súdu, ale o rozhodnutie Krajského súdu v Prahe sp. zn. 15 Co 245/1954 zo 7. 3. 1955. Dokonca nejde ani o rozhodnutie, ktoré by bolo vydané v rozhodovaní o opravnom prostriedku, ale v následnom konaní o návrhu na opravu rozhodnutia odvolacieho súdu.¹⁸ K vydaniu tohto rozhodnutia došlo v konaní o zaplatenie 290,78 Kčs ako poplatku za ústredné kúrenie. Ľudový civilný súd ako súd prvej inštancie túto žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu odvolací Krajský súd v Prahe toto ro­zhodnutie zmenil tak, že žalobe v rozsahu dvoch tretín vyhovel a v jednej tretine žalobu zamietol. Žalobca zastúpený advokátom si uplatnil náhradu trov konania 175 Kčs za päť úkonov po 30 Kčs a hotové výdavky 25 Kčs. Súd dospel k záveru, že dôvodné trovy sú len vo výške 149 Kčs, z ktorých mu priznal len jednu tretinu 49,80 Kčs. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalobca, či skôr jeho advokát, bránil návrhom na opravu výroku tak, aby mu boli priznané dve tretiny jeho trov, teda dve tretiny z 175 Kčs, čo je 116,67 Kčs. Publikovaným rozhodnutím bol návrh advokáta žalobcu na opravu rozhodnutia odvolacieho súdu tým istým Krajským súdom v Prahe zamietnutý. Odôvodnenie na začiatku obsahuje matematické vysvetlenie tohto postupu: „Žalobca vychádza z nesprávneho výkladu § 129 ods. 2 OSP. Ak dôjde v konaní k čiastočnému úspechu vo veci, súd trovy pomerne rozdelí, prípadne zruší, a to podľa vzájomného pomeru, akým účastník pri uplatnení svojho nároku zvíťazil alebo podľahol. Ak je úspech a neúspech približne rovnaký, súd trovy zruší. Ak je medzi úspechom a neúspechom nepomer, súd náklady pomerne rozdelí. Teda, ak zvíťazil žalobca dvoma tretinami, v jednej tretine podľahol. Preto jeho víťazstvo, čo do trov, predstavuje iba jednu tretinu, t. j. dve tretiny bez jednej tretiny. V takomto prípade náleží účastníkovi nárok na náhradu iba jednej tretiny jeho vlastných trov. Tak je potrebné rozumieť slovu ,rozdelí‘ použitému v § 129 ods. 2 OSP.“ Naznačený gramatický výklad pokračuje v ďalšom odseku odôvodnenia dôsledným ohradením sa k nesprávnemu, no bližšie neoznačenému názoru: „Nie je teda správny názor, že pri rozhodovaní o trovách konania je vždy nutné prihliadať na to, či účastníkom vznikli náklady rovnaké, a v prípade, keď sú na strane jedného účastníka trovy nižšie a na strane druhej vyššie, že je nutné náklady vzájomne odpočítať a podľa toho pomerne prisúdiť. V § 129 OSP sa výslovne hovorí len o priznaní náhrady trov účastníkom podľa miery úspechu vo veci. Znenie odseku 2, podľa ktorého súd, ak mal účastník len čiastočný úspech, tieto trovy pomerne rozdelí, prípadne vzájomne zruší, sa vzťahuje na oddelené samostatné náklady každého z účastníkov. To je zrejmé predovšetkým zo slova ,tieto‘ náklady, odkazujúceho na prvý odsek.“ Posledný odsek odôvodnenia obsahuje ekonomický argument konkrétneho príkladu: „Správnosť tohto názoru plynie aj z následnej úvahy: pri približne polovičnom úspechu žalobcu a rovnako polovičnej prehre žalovaného by nikdy nebolo možné trovy vzájomne zrušiť, keďže trovy oboch účastníkov nebudú možno nikdy rovnako vysoké. Zákon však so vzájomným zrušením nákladov počíta a v prípade, že jeden účastník je advokátom zastúpený a druhý nie je, došlo by sa k nemožnému výsledku, že účastník zastúpený advokátom by dostal nahradené takmer celé svoje trovy (t. j. po odpočítaní nepatrných hotových trov druhého účastníka) aj v prípade, keby celou polovicou svojho nároku podľahol. Zákonu preto zodpovedá priznať účastníkovi, ktorý mal čo do svojho nároku väčší úspech, pomernú časť jeho vlastných trov, ktorá zodpovedá pomeru úspechu oboch účastníkov vo veci.“ Autorita tohto rozhodnutia nevyplýva nielen z toho, že rozhodnutie nebolo vydané vtedajšou najvyššou súdnou inštanciou, ale ani z toho, že nešlo o rozhodnutie v inštančnom opravnom postupe. Súd, ktorý vytvoril tento právny názor v rozhodnutí o odvolaní, v ktorom rozhodol aj o náhrade trov konania, si jeho správnosť aj sám preskúmal pri rozhodovaní o návrhu na opravu svojho odvolacieho rozhodnutia. Autorita tohto rozhodnutia však bola vyzdvihnutá tým, že rozhodnutie bolo publikované v zbierke rozhodnutí, ktorá vychádzala bez bližšieho zákonného splnomocnenia. Vydavateľom zbierky bol vtedajší najvyšší súd, ktorého právomocou bolo dozerať na rozhodovaciu činnosť všetkých ostatných súdov, a to ich sledovaním a zabezpečovaním ich jednotnosti.¹⁹ Nová zb