Vydržanie nehnuteľnosti nadobudnutej na základe ústnej kúpnej zmluvy

Naše úvahy začnime konštatovaním, že odpoveď na načrtnutú otázku závisí, aspoň podľa nášho názoru, od obsahu pojmu "dobromyseľnosť" v zmysle § 130 ods. 1 OZ, podľa ktorého

Právne predpisy výraz "dobromyseľný" nevymedzujú. Východiskom ďalších úvah preto musí byť jeho význam v bežnej reči. V sa tomuto výrazu prisudzuje význam "dobrosrdečný, dobrácky". Synonymom tohto výrazu sú, okrem iného, výrazy "statočný, poctivý, čestný"; opakom je zas výraz "zlomyseľný" vo význame osoby, ktorá si "želá, robí niekomu zle". V uvedenom význame je preto dobromyseľným ten, kto je poctivý, čestný, kto svojím správaním nerobí nikomu zle.

V § 130 ods. 1 OZ sa má dobromyseľnosť držiteľa vzťahovať na to, "že mu vec alebo právo patrí". Ak do tejto formulácie dosadíme uvedený význam pojmu "dobromyseľnosť", môžeme dospieť k záveru, že držiteľ je dobromyseľný o tom, že mu vec patrí, vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda že svojou držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne.

V zmysle § 130 ods. 1 OZ dobromyseľnosť držiteľa musí byť opodstatnená všetkými okolnosťami prípadu (arg. zo slov "so zreteľom na všetky okolnosti"). Okolnosti prípadu musia teda opodstatňovať a ospravedlňovať presvedčenie držiteľa, že jeho držba je po práve, že ňou nezasahuje do práva iného.

spočíva v tom, či skutočnosť, že si právny poriadok vyžadoval písomnú formu kúpnej zmluvy k nehnuteľnosti a jej registráciu štátnym notárstvom, je "okolnosťou", ktorá vylučuje dobromyseľnosť v uvedenom zmysle. Domnievame sa, že to tak nie je.

Ak sa totiž držiteľ chopil držby na základe konsenzu s vlastníkom, ktorému navyše za to zaplatil kúpnu cenu, len to, že kúpna zmluva k nehnuteľnosti musela mať písomnú formu a musela byť registrovaná štátnym notárstvom, podľa nášho názoru, nerobí držiteľa nečestným, nepoctivým. Ak vlastník odovzdal držiteľovi držbu nehnuteľnosti s voľou previesť naňho aj vlastníctvo a držiteľ držbu prijal a s cieľom získať vlastníctvo zaplatil vlastníkovi kúpnu cenu, len ťažko možno, podľa nášho názoru, tvrdiť, že jeho následná držba je držbou, ktorá nie je po práve, ktorá je bezprávna v tom zmysle, že zasahuje do práva iného.

Usudzujeme preto, že pojem "dobromyseľnosť" treba vnímať relatívne, nie absolútne. Pri vydržaní nejde o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za obmyseľného (nedobromyseľného) vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Z tohto hľadiska držiteľ, ktorý drží vec na základe ústnej zmluvy a ktorý držbu nadobudol z vôle vlastníka odovzdať mu nielen držbu, ale aj vlastníctvo, spĺňa podstatu dobromyseľnosti, a tým aj oprávnenosti držby v zmysle § 130 ods. 1 OZ. Naopak, bol by to práve vlastník, kto by postupoval nečestne, ak by napriek uplynutiu dostatočne dlhého obdobia, ktoré mal na zvrátenie vydržania, požadoval vypratanie nehnuteľnosti, ktorej držbu sám previedol na držiteľa s cieľom urobiť ho vlastníkom. Opačný výklad by, podľa nášho názoru, odporoval pocitu spravodlivosti i dobrým mravom.

Dobromyseľným držiteľom je preto, podľa nášho názoru, ten držiteľ, ktorý je dobromyseľný ohľadom titulu nadobudnutia, teda kto je dobromyseľný, že mu vec patrí po práve, nie bezprávne.

S cieľom objasniť dobromyseľnosť čo najskôr po opätovnom zavedení inštitútu vydržania do nášho právneho poriadku (novelou Občianskeho zákonníka - zákonom č. 131/1982 Zb.), podporila rovnaký názor ako náš aj judikatúra, podľa ktorej dobromyseľnosť