Zodpovednosť konateľa a dôkazné bremeno v aktuálnej judikatúre Najvyššieho súdu SR

Téma zodpovednosti člena štatutárneho orgánu (kapitálových) obchodných spoločností je na Slovensku v posledných rokoch asi najviac diskutovanou témou korporačného práva, či už v odbornej literatúre, alebo na odborných konferenciách. Napriek tomu, nie všetky otázky možno považovať za uspokojivo zodpovedané. Z podstaty právnej úpravy povinnosti člena štatutárneho orgánu vykonávať funkciu s požadovanou starostlivosťou a lojalitou voči obchodnej spoločnosti a jej nevyhnutnej miery abstrakcie vyplýva, že ich obsah musíme nachádzať znova a znova vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, za ktorých konkrétne rozhodnutie alebo konanie člen štatutárneho orgánu robí. Navyše, judikatórnu odpoveď na obsah povinností člena orgánu pri výkone jeho pôsobnosti dostávame cez posudzovanie ich porušenia, a to v rámci procesnoprávnych možností kontradiktórneho procesu. V takomto kontexte vždy poteší, keď možno konfrontovať doktrinálne závery s rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít. V roku 2022 nám najvyšší súd ako dovolací súd takúto konfrontáciu umožnil dvomi rozhodnutiami, ktoré sa zaoberajú otázkami zodpovednosti konateľa za škodu spôsobenú spoločnosti s ručením obmedzeným (ďalej aj „spoločnosť“).

Obe rozhodnutia sú zaujímavé z procesnoprávneho hľadiska vo vzťahu k otázke dôkazného bremena v konaní o náhradu škody proti konateľovi. Z hmotnoprávneho hľadiska je zasa zaujímavá až prekvapujúco jednoznačná konštatácia povinnosti konateľa plniť povinnosti uložené mu rozhodnutím valného zhromaždenia. Z akademického pohľadu tieto rozhodnutia ukazujú ako v niektorých základných teoretických otázkach zodpovednosti člena orgánu obchodnej spoločnosti nemáme doteraz zrozumiteľné odpovede, ktoré by boli akceptované súdnou praxou. Tieto problémové okruhy však nie sú významné len akademicky, ale aj prakticky.

1. Skutkový stav

Keďže obsah povinnosti požadovanej starostlivosti a lojality konateľa sa konkretizuje za konkrétnych okolností konkrétneho prípadu, na úvod tohto článku uvádzame aspoň v krátkosti skutkový stav prípadov, ktorými sa najvyšší súd v dovolacích rozhodnutiach zaoberal. A to napriek tomu, že problémové okruhy, ktorým nasledujúci text venuje pozornosť, bezprostredne na skutkový stav nenadväzujú.

1.1 Rozhodnutie I (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 106/2020 z 19. 5. 2022, R 35/2022)

Prvým a súčasne nosným rozhodnutím pre tento článok je uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 106/2020 z 19. 5. 2022 (ďalej aj „rozhodnutie I“). Skutkový stav tohto prípadu je v stručnosti nasledujúci.

Spoločnosti P bol poskytnutý úver s dohodnutým termínom splatnosti, ktorý bol následne dodatkami 1 až 6 priebežne posúvaný. Pred uplynutím lehoty splatnosti podľa dodatku číslo 6 spoločnosť P uzatvorila s veriteľom zmluvu o založení cenných papierov, hromadnej akcie v spoločnosti P2, ktorá je jej dcérskou spoločnosťou. Z kontextu rozhodnutia I vyplýva, že hodnota zálohu sa odvíjala od zrejme zaujímavých nehnuteľností vlastnených spoločnosťou P2. Vzhľadom na skutočnosť, že úver nebol splatený, pristúpil veriteľ k výkonu záložného práva prostredníctvom obchodníka s cennými papiermi. Záložné právo bolo realizované predajom zálohu. Časť výťažku z predaja bola pripísaná na účet záložného veriteľa. Zvyšná časť výťažku bola pripísaná na účet spoločnosti P. Konatelia spoločnosti P sú žalovaní za porušenie povinnosti odbornej starostlivosti v súvislosťou s uzavretím zmluvy o záložnom práve a v súvislosti s ich konaním, resp. nekonaním pri predaji zálohu s argumentáciou, že hodnota, do ktorej bolo záložné právo k hromadnej akcii spoločnosti P2 zriadené, ako aj jej predajná cena, boli pre spoločnosť nevýhodné, keďže nezodpovedali hodnote nehnuteľností vo vlastníctve spoločnosti P2. Na doplnenie celkového obrazu o prípade možno z citovaného rozhodnutia uviesť aj tvrdenie žalobcu, podľa ktorého sa po výkone záložného práva nehnuteľnosti dostali, okrem iného, pod vplyv dvoch z troch žalovaných konateľov.

Prvostupňový súd žalobu zamietol, odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Dovolanie smerovalo, okrem iného, k tomu, čo je obsahom konania s odbornou starostlivosťou uvedeného v § 135a ods. 1 až 3 OBZ. Najvyšší súd ako dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je v tejto časti podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP procesne prípustné a „správna interpretácia uvedeného pojmu v inak správne použitom, avšak neúplne a nesprávne interpretovanom ustanovení § 135a ods. 1 až 3 OBZ, bola pre rozhodnutie tohto sporu významná“ (bod 35).

1.2 Rozhodnutie II (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obdo 20/2021 z 28. 7. 2022)

Druhým dovolacím rozhodnutím je uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obdo 20/2021 z 28. 7. 2022 (ďalej aj „rozhodnutie II“). Skutkový stav sa javí jednoduchšie ako v prvom prípade.

Žalobca (konkurzný správca) sa domáhal proti konateľke spoločnosti s ručením obmedzeným v konkurze zaplatenia určitej sumy do konkurznej podstaty. Žalobca tento peňažný nárok uplatnil z titulu bezdôvodného obohatenia ako majetkový prospech získaný (žalovanou konateľkou na úkor úpadcu) plnením bez právneho dôvodu, ktorý mali predstavovať inak nesporné výbery finančných prostriedkov z účtu úpadcu, uskutočnené žalovanou v dobe, kedy zastávala funkciu konateľky spoločnosti. Žalovaná konateľka v konaní tvrdila, že tieto prostriedky boli ňou použité v súvislosti s činnosťou spoločnosti, boli riadne zaúčtované, pričom v čase výberov nebola spoločnosť v predĺžení ani v úpadku. Tvrdila tiež, že dokumentáciu potvrdzujúcu jej tvrdenie odovzdala správcovi, táto však v konaní nebola k dispozícii.

Prvostupňový súd žalobu zamietol, pričom sa v konaní zaoberal tak existenciou bezdôvodného obohatenia, ako aj prípadnou existenciou predpokladov zodpovednosti konateľky za škodu. Odvolací súd rozhodnutie potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v konaní nebola preukázaná nielen existencia žalobcom tvrdeného bezdôvodného obohatenia žalovanej na úkor úpadcu, ale ani predpoklady zodpovednosti za škodu podľa § 135a ods. 2 OBZ v spojení s § 757 a § 373 OBZ. Súd argumentoval nepreukázaním porušenia povinnosti zo strany žalobcu, čo vyústilo aj do jedného z dôvodov dovolania žalobcu, konkrétne do otázky týkajúcej sa dôkazného bremena pri preukazovaní protiprávnosti konania konateľky. Dovolací súd si túto otázku žalobcu naformuloval na účely rozhodovania o dovolaní nasledujúco: „Či v prípade, ak žalobca preukáže, že žalovaná konateľka zo spoločnosti vybrala sumu, ktorú nevrátila a ponechala si ju, pričom sa porušenie jej právnej povinnosti prezumuje a ak teda takto žalobca zodpovednosť žalovanej preukáže, či sa potom presúva dôkazné bremeno na žalovanú v tom, aby preukázala liberačný dôvod podľa § 135a ods. 3 OBZ“ (bod 65 odôvodnenia). Najvyšší súd súčasne ale posúdil túto otázku ako hypotetickú a procesne neprípustnú, pretože nebola pre rozhodnutie významná (bod 71 odôvodnenia).

2. Dôkazné bremeno v konaní vo veci uplatňovania náhrady škody voči konateľovi

Najvyšší súd sa v rozhodnutí I vyjadruje k vymedzeniu povinnosti odbornej starostlivosti a lojality konateľa v zmysle osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v § 135a OBZ ako predpokladu zodpovednosti konateľa za škodu voči spoločnosti. Súd zhodne s odbornou literatúrou¹ uvádza: „Konateľ by teda mal s odbornou starostlivosťou, teda s vyvinutím primeraného úsilia, ktoré možno od neho roz