Pokus o demýtizáciu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Biróovej
I. Všeobecné obchodné podmienky - dovolené alebo zakázané?
Nie1) je výnimkou, že slovenské súdy vo svojich rozhodnutiach judikovali, že obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch musia byť povinne uvedené v jedinom zmluvnom dokumente a nepostačuje ich špecifikovanie v prílohách zmluvy. Uvádzanie obligatórnych náležitostí napríklad vo všeobecných obchodných podmienkach súdy často automaticky vyhodnocovali ako ich absenciu s následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.2) Tento prístup súdov odôvodňovala (nielen) donedávna prax veriteľov, ktorí používali v rámci všeobecných obchodných podmienok menšie alebo až nečitateľné písmo a obvykle tieto obchodné podmienky spotrebiteľom vôbec neposkytovali, ani spotrebiteľov s ich obsahom nijako neoboznamovali. Veľkosť písma použitého v zmluve, ako aj vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek zmluvných dokumentoch medzičasom (s účinnosťou od 1. januára 2015) upravilo ustanovenie § 53c Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 1b nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, na veľkosť minimálne 1,9 mm, a to pod hrozbou absolútnej neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy.
Aj po tejto regulácii veľkosti písma však v mnohých prípadoch súdy ostali pri pôvodne vynucovanej požiadavke, aby povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli uvedené v jedinom, spotrebiteľom podpísanom zmluvnom dokumente, a vyjadrujú názor, že v obchodných podmienkach by sa mali nachádzať len doplňujúce technické ustanovenia, ktoré neobsahujú dôležité zmluvné záväzky.3) Tento prístup vychádza z nedôvery k veriteľom v tom, že o obsahu všeobecných obchodných podmienok spotrebiteľov riadne informujú. Nepostačujúce je jednoduché prehlásenie spotrebiteľa uskutočnené v rámci formulárovej zmluvy o tom, že všeobecné obchodné podmienky prevzal a oboznámil sa s nimi. S takýmto prístupom do istej miery súhlasíme, pretože, poznajúc prax uzatvárania zmlúv o spotrebiteľskom úvere, prehlásenie spotrebiteľa býva niekedy len formálne, pričom spotrebiteľ o existencii, nieto ešte o obsahu ďalších zmluvných dojednaní zachytených vo všeobecných obchodných podmienkach alebo ďalších osobitných produktových podmienkach vôbec nevie. Táto situácia je, na základe nášho poznania, v poslednom období zásadne lepšia, a to aj vzhľadom na už spomínanú rozhodovaciu prax súdov, a veritelia si pomaly zvykajú na to, že je aj pre ich právnu istotu dôležité, aby pred súdom alebo orgánom dohľadu vedeli preukázať, že spotrebiteľovi všetky prílohy zmluvy, na ktoré sa zmluva odvoláva, skutočne odovzdali.
Náležitosti zmluvy vo všeobecných obchodných podmienkach a rozsudok Súdneho dvora
V bode 28 rozsudku Súdny dvor uvádza: "
svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 10 ods. 1 a 2 smernice 2008/48 v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice vykladať v tom zmysle, že v prvom rade všetky náležitosti zmluvy o úvere uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť obsiahnuté v jedinom dokumente, v druhom rade, že zmluva o úvere vyhotovená písomne musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a v treťom rade, že táto požiadavka podpisu sa vzťahuje na všetky náležitosti takejto zmluvy.
"
V bode 29 a 30 rozsudku sa ďalej konštatuje, že podľa článku 10 ods. 1 prvého pododseku smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa zmluvy o úvere vypracujú písomne4) alebo na inom trvalom nosiči. Uvedená smernica však žiadnym spôsobom neuvádza, že zmluvy o úvere, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, musia byť vyhotovené v jedinom dokumente.
Aby sme hneď na začiatku zabránili účelovej dezinterpretácii rozsudku zo strany veriteľov, upozorňujeme, že jeho závery neznamenajú nástup "anarchie". Znenie rozsudku v žiadnom prípade nenaznačuje, že veritelia majú odteraz možnosť bez ďalšieho uvádzať zmluvné podmienky, vrátane povinných zmluvných náležitostí, vo všeobecných obchodných podmienkach alebo ďalších prílohách zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to akýmkoľvek spôsobom. Ani už uvedené právne názory Súdneho dvora nemenia nič na skutočnosti, že zmluvné podmienky musia byť spotrebiteľovi odovzdané a transparentné, inak ho nezaväzujú.
Hoci teda Súdny dvor celkom jednoznačne uviedol, že vzhľadom na cieľ smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere nemusia byť všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere nevyhnutne obsiahnuté v jedinom dokumente, zdôraznil však ďalšie požiadavky. Súdny dvor totiž dodáva, že vzhľadom na odsek 1 článku 10 musia byť všetky náležitosti, ktoré vymenúva odsek 2, jednak vyhotovené písomne (on paper)5) alebo zachytené na inom trvalom nosiči6) a zároveň (čo je veľmi dôležité) musia byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere.
Zároveň v bode 34 rozsudku Súdny dvor vyjadruje aj svoj názor k otázke transparentnej inkorporácie zmluvných dokumentov obsahujúcich náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere:
"Keďže všetky náležitosti upravené v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 musia byť uvedené zrozumiteľne a stručne, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 52 svojich návrhov, je nevyhnutné, aby zmluva o úvere obsahovala jednoznačné a presné odkazy na iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče obsahujúce tieto náležitosti, ktoré boli skutočne odovzdané spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy, aby sa mohol skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami."
Súdny dvor požiadavku jednoznačných a presných odkazov nerozoberá podrobnejšie, neuvádza, ako by takéto odkazy mali v praxi vyzerať, odvoláva sa však aj na názor generálnej advokátky Eleanor Sharpston vyjadrený v bode 52 jej návrhu, kde generálna advokátka pomenúva nasledujúce "
minimálne ďalšie podmienky:
-
osobitné dokumenty, ktoré spolu obsahujú všetky povinné informácie, by museli byť poskytnuté spotrebiteľovi súčasne, a to pred uzavretím zmluvy (aby spotrebiteľ mohol posúdiť navrhnuté pravidlo pred tým, ako sa zaviazal dodržiavať ho),
-
samotná zmluva o úvere by musela obsahovať jednoznačné a presné odkazy na správne konkrétne ustanovenia všeobecných obchodných podmienok veriteľa, a teda by umožnila spotrebiteľovi presne zistiť, kde sa nachádza každá z povinných informácií, ktoré neboli uvedené v zmluve o úvere,
-
muselo by byť jednoznačne preukázané, že spotrebiteľovi skutočne boli včas (a v každom prípade pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere) poskytnuté všetky povinné informácie
."
S takýmito požiadavkami je možné len súhlasiť a bolo by viac než vyhovujúce, ak by veritelia postupovali podľa nich. V takom prípade by aj súdy mali v praxi väčší priestor priznať všeobecným obchodným podmienkam "väčšiu hodnotu" a akceptovať ich ako riadny zmluvný dokument s výpovednou hodnotou a záväznosťou na rovnakej úrovni ako zmluva podpísaná spotrebiteľom. Veritelia by sa nemuseli obávať hrozby neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere či bezodplatnosti úveru, spotrebitelia by mali reálnu možnosť dozvedieť sa o svojich zmluvných záväzkoch a právach a súdy aj orgán dohľadu by mali možnosť ustáliť si v tejto otázke rozhodovaciu prax. Vnímame to ako možný ideálny stav pre všetkých zúčastnených.
Písomná forma zmluvy podľa rozsudku a podľa Občianskeho zákonníka
Pre úplnosť sa budeme krátko venovať aj požiadavke podpisu zmluvy o úvere oboma zmluvnými stranami, ku ktorej Súdny dvor v bode 36 až 40 pripomína, že: "
článok 10 ods. 1 prvý pododsek smernice 2008/48 nijakým spôsobom neodkazuje na vnútroštátne právo, a preto majú pojmy ,písomne'
7) a ,iný trvalý nosič'
8) uvedené v tomto ustanovení samostatný obsah. Ich výklad by nemal byť určený vnútroštátnymi ustanoveniami stanovujúcimi formu vyhotovenia zmluvy o úvere. Zo samotného znenia článku 10 ods. 1 smernice 2008/48 vyplýva, že pojem ,písomne' sa vzťahuje na prostriedok, na ktorom je vyhotovená zmluva, pričom podpis takéhoto nosiča sa nevyžaduje. V tejto súvislosti je dôle
