Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Rodičovská dohoda - schválená súdom verzus uzatvorená v mediácii

Súčasne spoločensko-ekonomické, sociálne a politické podmienky a zmeny v spoločnosti si vyžadujú nový prístup ku konfliktom a k spôsobu riešenia sporov v oblasti súkromnoprávnych vzťahov. Zákonom č. 420/2004 Z. z. o mediácii sa upevnila pozícia inštitútu mediácie ako legitímneho nástroja na riešenie sporov. Ako jedna z mimosúdnych metód upravených zákonom prispieva k rýchlejšiemu prístupu k spravodlivosti občanov. Úlohou mediácie nie je nahradiť fungujúci systém súdnictva, ale vytvoriť podporu k tomuto systému iným prístupom k riešeniu sporov. Jedným z hlavných cieľov zákonodarcu pri formalizovaní mediácie ako mimosúdnej psychosociálnej metódy je okrem zefektívnenia postupov pri riešení sporov aj snaha vrátiť zodpovednosť za vyriešenie sporu do rúk tým, ktorých sa spor bezprostredne týka. Výsledkom mediácie podľa zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii je dohoda, ktorá má písomnú formu a je pre osoby zúčastnené na mediácii záväzná. Za podmienok ustanovených uvedeným zákonom zároveň môže byť priamo vykonateľná, ak je spísaná vo forme notárskej zápisnice, schválená ako súdny zmier pred súdom, rozhodcovským orgánom. Cieľom príspevku je poukázať na obsah rodičovskej dohody, ktorá je výsledkom mediácie a ktorá odráža potreby, záujmy a možnosti účastníkov dohody pretvorené do vzájomných práv a povinností a z tohto dôvodu je pre účastníkov viac akceptovateľná a napĺňaná. Ďalej v príspevku poukážeme na rozdiel v obsahu dohody uzatvorenej rodičmi v mediácii a dohody uzatvorenej priamo na súde, resp. schválenej súdom tak, ako ju v procese schvaľovania deklarujú súdy. V úvahách de lege ferenda sa zamyslíme nad novými prístupmi v rozhodovacej činnosti súdov, pri schvaľovaní rodičovskej dohody, resp. dohody uzatvorenej rodičmi maloletého dieťaťa v mediácii a možnosťami vykonateľnosti dohody, ktorá je výsledkom mediácie a nie je schválená ako súdny zmier pred súdom s poukázaním na zásady súkromného práva a samotné prirodzené právo zakotvené v preambule a čl. 12 ods. 1 Ústavy SR.

Úvod
Od roku 2018 Ministerstvo spravodlivosti SR realizuje projekt s názvom "Procesno-organizačný audit Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a vybraných organizácii rezortu spravodlivosti a audit výkonu súdnej moci" s pracovným názvom "Cochemská prax", ktorý si dáva za cieľ vytvoriť efektívny model vybavovania rodinnoprávnej agendy na súdoch v rámci rozhodovacej činnosti pri starostlivosti o maloleté deti. Projektom sa sleduje skrátenie času pri rozhodovaní súdu vo veciach starostlivosti súdu o maloletých a záujem na tom, aby rodičia primárne prevzali zodpovednosť za starostlivosť, výchovu a výživu svojho maloletého dieťaťa. Zákonodarca preferuje dohodu rodičov pri úprave výkonu ich vzájomných rodičovských práv a povinností, pri úprave styku s maloletými deťmi, pri určení rozsahu a výšky výživného na maloleté dieťaťa či dohodu o všetkých podstatných veciach týkajúcich sa maloletých detí pred rozhodovacou právomocou súdu v týchto otázkach. Dohoda rodičov zodpovedá ústavnej ochrane rodičovstva a požiadavke na osobitnú ochranu detí a mladistvých garantovaných v čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy SR. Jej obsah by preto mal v prvom rade odrážať skutočné potreby dieťaťa, nielen tie oprávnené, jeho alebo jej najlepší záujem, ale aj potreby a záujmy rodičov, ktorí si rodičovskou dohodou zabezpečujú svoje rodičovské práva a plnia svoje rodičovské povinnosti vo vzťahu k maloletému dieťaťu.
Zmierovacie konanie vs. Cochemská prax
Nový prístup súdov k riešeniu rodinnoprávnej agendy najmä vo veciach týkajúcich sa maloletých detí sa inšpiroval tzv. Cochemskými princípmi. Cochemský model vypracoval nemecký poručnícky sudca J. Rudolf.
1)
Funguje na princípe dohody rodičov ohľadom starostlivosti o maloleté deti ešte pred začatím súdneho pojednávania o rozvode manželstva a vypracovaní porozvodového plánu výchovy detí rodičmi, s cieľom zabezpečiť spoločnú starostlivosť rodičov o deti aj po rozchode. Ďalej je cieľom dosiahnuť, aby rodičia začali kvôli deťom spolu komunikovať aspoň v minimálnej miere. Nejde o nariadenú, ale o odporúčanú spoluprácu rodičov s pomáhajúcimi profesiami, ktoré sú vysoko kvalifikované, aby si rodičia uvedomili, že lepšie je spolupracovať ako rodičia a nie bojovať. Výsledná dohoda, ku ktorej sa dopracovali rodičia sami a odráža záujem dieťaťa a ich skutočné potreby a záujmy, funguje lepšie ako autoritatívne rozhodnutie súdu.
Základné princípy cochemského modelu:
-
Rozhodnutie patrí v prvom rade do rúk rodičov, rovnako ako zodpovednosť za život ich dieťaťa.
-
Rodičia potrebujú rešpekt, dôveru, pomoc a splnomocnenie k opätovnému prevzatiu spoločnej rodičovskej zodpovednosti.
-
Orientácia na perspektívu dieťaťa.
-
Včasná intervencia, intenzívna práca pomáhajúcich profesií.
-
Všetky pomáhajúce profesie sú si rovnocenné, poznajú svoje kompetencie a limity a nenahradzujú funkciu iných.
-
Postup pomáhajúcich profesií je zladený, sleduje rovnaký cieľ, pracuje ako tím, má jednotný jazyk, zabezpečená je rovnaká edukácia rodičov o riešení rodičovského sporu.
-
Prenášajú sa kompetencie naspäť na rodičov, súd vždy bude zohľadňovať to, ako ktorý z rodičov pristupoval k dohode ohľadom spoločných detí.
-
Neformálnosť konania, minimalizovanie písaných správ.
-
Zrýchlenie súdneho konania z dôvodu zachovania oboch rodičov deťom a dieťaťa obom rodičom bez možnosti odcudzenia.
-
Dohoda je výsledok práce rodičov a prejavom ich spolupráce a zodpovednosti v zmysle spravodlivosti a právnej istoty.
Zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej aj "zákon o rodine" alebo "ZR") predpokladá dohodu rodičov vo väčšine ustanovení upravujúcich výkon rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Relatívna voľnosť pri formulovaní jednotlivých ustanovení poskytuje dostatočný priestor rodičom, aby sa o výkone svojich rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, o úprave styku či výške a rozsahu vyživovacej povinnosti dohodli podľa ich špecifických podmienok v rodine a ich záujmu. V prípadoch, ak nedôjde k dohode rodičov, súd má tiež široké možnosti individuálne posudzovať podmienky a situáciu v každej rodine individuálne. K dispozícii má množstvo procesných prostriedkov.
Rodičovská dohoda ako výsledok spravodlivosti
Schválením rodičovskej dohody súdom by súd mal predchádzať budúcim sporom ohľadom starostlivosti a výchovy detí, a tak pristupovať preventívne vo vzťahu k otázkam týkajúcim sa výkonu rodičovských práv a povinností, aby v budúcnosti nedochádzalo k nedorozumeniam medzi rodičmi o ich výkone. Údajne A. Einstein povedal, že je hlúposť robiť to isté a očakávať iný výsledok. Preto ak meníme prístup súdu v rozhodovaní pri úprave výkonu práv a povinností rodičov tak, že v dnešnej modernej spoločnosti zdôrazňujeme v prvom rade zodpovednosť rodičov, ktorá nie je mocenským nástrojom na uplatňovanie vlastných záujmov, ale zohľadňuje najmä záujem dieťaťa, výsledkom by mala byť rodičovská dohoda namiesto autoritatívneho rozhodnutia súdu o budúcej úprave rodičovských práv a povinností.
Zákonodarca pri zásahu do rodičovských práv a povinností preferuje dohodu rodičov o ich výkone, a teda súd o nich rozhodne iba v prípade, ak nedôjde k dohode rodičov, a to aj bez návrhu. Znamená to, že len ak rodičia nie sú schopní sa dohodnúť, zasiahne súd, aby zabezpečil spravodlivosť. Špecifickým cieľom práva je spravodlivosť -
iustitia
, o ktorej už hovoril Aristoteles ako o všeobecne platnom objektívnom meradle správania ľudí. Na posúdenie spravodlivosti definoval etickú spravodlivosť a zákonnú spravodlivosť. Etická spravodlivosť stojí nad zákonom aj ľudským konaním, jej základom je rovnosť. Nie však taká, že všetci majú rovnako, ale rovnosť založená na pravidle rešpektovania úmery "
každému, čo mu patrí
". Základným prvkom spravodlivosti je teda vzájomnosť, reciprocita v ľudských vzťahoch. Objektom spravodlivosti je konanie iného človeka vo vzťahu k iným. Neberú sa do úvahy teda iba výhody a nevýhody, ktoré sa rozdeľujú, ale prihliada sa aj na osobné kvality, zásluhy či morálne cnosti tých, ktorým sa tieto hodnoty rozdeľujú. Kritériom zákonnej spravodlivosti je platné právo. Ide o spravodlivosť, ktorú garantuje platné právo, teda o takú, akú vytvoril zákonodarca. Práve Aristoteles nám môže pomôcť pochopiť, že "
právo nie je železným obojkom zvierajúcim spoločnosť, ale ponecháva dosť miesta vzťahom regulovaným morálkou, láskou, priateľstvom, citom pre krásu a čisté myslenie"
. Žiadne pozitívne právo nie je dokonalé, a preto by každý právnik mal brať do úvahy prirodzené právo, z ktorého vychádza aj naša Ústava SR. Platné právo má svoj počiatok vo vôli zákonodarcu a mení sa s potrebami ľudí a časom. Krsková uvádza, že pre Aristotela prirodzené právo nestojí nad platným právom, ale ako idea a účel práva dáva platnému právu jeho význam, účel, normatívno-etický základ.
2)
Zákony by sa mali interpretovať v zmysle prirodzeného práva. Zvlášť, ak hovoríme o normách rodinného práva, ktorým zákonodarca nechal relatívne širokú voľnosť pre rodičov, ale aj súdy, aby mohli upraviť rodičovské práva a povinnosti podľa skutočných potrieb jednotlivej rodiny. V zmysle Aristotelovej vyrovnávajúcej spravodlivosti sa vyrovnanie spravodlivosti stáva vecou súdu iba v prípade, ak účastníci vzťahov nie sú schopní dohodnúť sa.
3)
Rodinné právo je súčasťou všeobecného súkromného práva, ktorým je občianske právo, a teda právom garantovaná možnosť napĺňať slobodu, spravodlivosť. Dlhé roky sa vedie spor
4)
o tom, či popri platnom práve existujú ešte nejaké pravidlá či princípy, ktoré sú akýmisi kritériami na posúdenie kvality zákonov.
5)
Hovoríme o prirodzenom práve, ktoré v sebe zahŕňa aj všetky základné ľudské práva a slobody. Naša Ústava SR zakotvuje v preambule aj vo svojich článkoch prirodzenoprávny princíp práva. Aj sudcovia ústavného súdu sa pri svojich sľuboch
6)
zaručujú neporušovať prirodzené práva človeka a občana.
7)
Pri strete medzi prirodzenými právami a právami občana majú prednosť prirodzené práva. Prirodzené právo rešpektujú mnohé vnútroštátne poriadky aj medzinárodne právo s cieľom prirodzene rešpektovať slobodu človeka. Krsková dodáva, že "
úlohou a oprávnenie súdov tvorivo nachádzať právo je súčasťou ústavnej funkcie justície najmä tam, kde platné právo hovorí o notoricky známych skutočnostiach, dobrých mravoch, verejnom poriadku, tam, kde sa sudca stretne s generálnou klauzulou alebo medzerou v práve, nezostáva mu iné, ako dotvárať právo svojím rozhodnutím, svojím citom pre právo a spravodlivosť. Výkon práva odmietnuť nemôže.
"
8)
Od sudcu ako ctihodnej osoby sa teda právom očakáva, že ako vzdelaná a skúsená osoba, ktorá pozná právo, a má objektívny úsudok pri posudzovaní a rozhodovaní, na koho strane je právo, zváži všetky možnosti, aby dosiahol medzi stranami sporu zmier, a v prípade, ak vydá rozhodnutie, to bude "inteligenciou bez vášni". Slovami rímskeho senátora Marullusa: "
Prekvapuje ma, že takýto múdry človek tak nedostatočne rozmýšľa o podstate práva. Zákonodarstvo a jurisdikcia sú pokusy dodatočne ospravedlniť a usporiadať dané politické a ekonomické pomery. Keďže tieto pomery sa menia a sú v ustavičnom pohybe, kým zákon a právo sú meravé a veľmi pomalé, nemožno nikdy dosiahnuť absolútny súlad práva so skutočnosťou a jej požiadavkami. Múdry sudca, prípadne múdry advokát, je tu teda na to, aby človeka, ktorý si to zaslúži, chránil pred právom.
"
9)
Tu sa otvára otázka, či dokáže dnešná spoločnosť, štát a súdy akceptovať a uznať prirodzené práva jednotlivca
10)
v tej najcitlivejšej oblasti, ktorou je rodina.
Obsah rodičovských práv a povinností - možnosť dohody - ingerencia súdu
Zákon o rodine len demonštratívne vypočítava obsah rodičovských práv a povinností,
11)
čo uvádza slovom "najmä". Podľa § 28 ods. 1 ZR: "
Súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä
a)
sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa,
b)
zastupovanie maloletého dieťaťa,
c)
správa majetku maloletého dieťaťa."
Čo ďalej tvorí obsah rodičovských práv a povinností sa dozvedáme z niekoľkých ďalších ustanovení zákona o rodine. Niet teda pochyb, že medzi rodičovské práva a povinnosti patria okrem osobnej starostlivosti o dieťa, zastupovania a správy majetku aj právo styku - kontaktu s dieťaťom a všetky podstatné veci
12)
týkajúce sa maloletého dieťaťa, o ktorých má právo rodič rozhodovať v prípade, ak mu neboli zákonom obmedzené alebo nebol súdom pozbavený týchto práv a povinností.
13)
Pôjde opäť najmä o exemplifikatívny výpočet uvedený v § 35 ZR, a to o rozhodovanie o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a príprave na budúce povolanie. Ďalej sú to otázky týkajúce sa výchovy v duchu náboženského a filozofického vyznania, právo na informovanie sa o maloletom dieťati, otázka trvalého pobytu dieťaťa, meno a priezvisko dieťaťa, ale, podľa nášho názoru, sú to aj otázky, ktoré súvisia s podstatnými otázkami týkajúcimi sa maloletého dieťaťa a s jeho potrebami, a to napríklad výber pediatra pre dieťa, krúžkov či športových aktivít pre deti, účasť dieťaťa na školskom výlete doma aj v zahraničí, otázky spojené s mimoriadnymi - ostatnými jednorazovými výdavkami na deti, ktoré vzniknú v budúcnosti a pod., ktoré nie sú v zákone uvedené, ale môžu byť podstatnou záležitosťou týkajúcou sa výkonu rodičovských práv a povinností a rodičia sa musia na týchto otázkach dohodnúť. Súd bude musieť pri nezhode rodičov o podstatných otázkach pri rozhodovaní skúmať najprv, či ide o podstatnú otázku a nie bežnú záležitosť, ktorú môže rozhodnúť za dieťa rodič sám.
Obsahom rodičovských práv a povinností je aj úprava styku s maloletým dieťaťom a starostlivosť o výživu maloletých detí. Vyživovacia povinnosť však tvorí z teoretického hľadiska osobitnú skupinu práv a povinností, ktoré sú odvodené od príbuzenského vzťahu. Jej právna úprava sa spravuje odlišnými pravidlami, preto ju zákonodarca upravuje ako osobitnú skupinu práv a povinností a viaže sa na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinných osôb a nie na výkon práv a povinností. Každý, bez ohľadu na právnu spôsobilosť, je povinný svoje dieťa vyživovať. Aj štátne dávky alebo príspevky poskytované rodičom na dieťa teda môžu byť predmetom dohody rodičov o tom, kto ich bude poberať. Pôjde teda najmä o rodičovský príspevok a daňový bonus na dieťa, ktoré si môže uplatniť iba jeden rodič. Dnes už máme rodičov, ktorí si uplatňujú rodičovské dávky v zahraničí na dieťa a chcú sa dohodnúť o ich poberaní. Rodičia sa rovnako môžu dohodnúť o výške výživného a súd takúto dohodu schváli. Posudzuje pri jej schválení tiež záujem dieťaťa. Ak rodičia predložia dohodu o úprave styku, tá sa stane súčasťou rozsudku, z tohto dôvodu súd takúto dohodu neschvaľuje v prípade rozvodu. Znamená to, že súd ju prepíše do rozsudku, ak bola predložená v písomnej forme alebo ju rodičia ústne nadiktovali do zápisnice súdu. Ak pôjde o rodičov, ktorí spolu nežijú a nie sú manželia, súd primerane použije ustanovenia upravujúce rozvod manželstva, a teda obsahom rodičovských práv a povinností bude aj styk s maloletým dieťaťom a výživné na dieťa.
Do týchto otázok zasahuje súd iba v prípade, ak sa rodičia nedohodnú. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 26/2005 zo 6.7.2006 pre dohodu rodičov o úprave styku uvádza, že: "
Zákonodarca neustanovuje, a teda nepredpisuje rodičom obsah dohody o úprave ich styku s maloletým dieťaťom a nepredpisuje pre túto dohodu žiadne náležitosti a neukladá ani žiadne obmedzenia, ako ani nepredpisuje obsah výroku rozhodnutia súdu, ktorým tento rozhodne o úprave styku rodičov s maloletým dieťaťom, a ani ho iným spôsobom v jeho rozhodovaní o tejto otázke nijako neobmedzuje. Kontakt rodičov s ich maloletými deťmi je takým významným činiteľom ovplyvňujúcim zdravý vývoj dieťaťa, ktorý sa zákonodarca rozhodol riešiť právnou úpravou styku rodičov s ich maloletými deťmi; považuje ho za neoddeliteľnú súčasť rodičovských práv a práv dieťaťa upravených v zákone o rodine. Zákonodarca zasahuje do úpravy styku rodičov s dieťaťom len v špecifických, neštandardných situáciách, a to najmä v prípadoch, keď rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú; ide najmä o prípad rozvodu manželov s maloletými deťmi. Právna úprava v § 25 ods. 1 ZR pripúšťa, že rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom aj pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo
."
Rozhodnutie súdu o výkone rodičovských práv a povinností vs. úprava v mediácii
Zo skúsenosti autorky ako mediátorky v rámci rozhodovacej činnosti súdov pri schvaľovaní rodičovskej dohody, ktorá je výsledkom mediácie, neraz
absentuje akceptácia celej skutočnej vôle rodičov prejavenej v rodičovskej dohode
. Na mysli máme to, že súdy do svojich rozhodnutí preberajú iba minimálny obsah takejto rodičovskej dohody, a to ten, ktorý podľa vlastného uváženia a aplikačnej praxe považujú za podstatný a vykonateľný. V praxi tiež absentuje v odôvodnení rozsudku súdu vysvetlenie, ktoré dôvody viedli súd k schváleniu časti rodičovskej dohody a, naopak, ktoré dôvody viedli k neschváleniu zvyšnej časti dohody. Taktiež sa v minimálnej miere stretávame v odôvodnení rozsudkov súdu s tým, že súd konštatuje záväznosť rodičovskej dohody pre rodičov v tej časti, ktorá nebola schválená súdom. To spôsobuje pochybnosti účastníkov dohody o tom, či sú povinní riadiť sa rodičovskou dohodou, alebo ju v plnom rozsahu nahrádza súdne rozhodnutie a záväzný je teda len výrok súdneho rozhodnutia o tých rodičovských právach a povinnostiach, o ktorých súd rozhodol alebo ich schválil. Absencia odôvodnenia dôvodov schválenia alebo neschválenia určitých podstatných vecí týkajúcich sa maloletých detí v písomnej rodičovskej dohode zároveň bráni aj riadnemu preskúmaniu rozhodnutia súdu v odvolacom konaní. V mediácii sa stretávame s tým, že rodičia si potrebujú upraviť výkon svojich rodičovských práv a povinností detailnejšie, aby v čase, kedy prechádzajú rozpadom rodiny, spracovávajú vlastné emócie z rozchodu a ich komunikácia je narušená, mali záruku, že ich spoločne vytvorená dohoda bude riadne akceptovaná druhým rodičom. Rozumejú platnosti a záväznosti takejto dohody a vedia, že v prípade, ak ich spoločne prejavená vôľa v dohode nebude akceptovaná, môže dôjsť k zmene obsahu dohody rozhodnutím súdu. V praxi dohoda rodičov v rozhodnutí súdu obsahuje najčastejšie iba zverenie detí do osobnej starostlivosti alebo striedavej osobnej starostlivosti, úpravu výšky výživného, zastupovanie maloletých detí a prípadne úpravu styku s maloletými deťmi.
Napriek povinnosti súdu pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného rodiča dbať na právo druhého rodiča pravidelne sa informovať o maloletom dieťati, súdy opomínajú túto svoju povinnosť určením informatívnej povinnosti. Existujú však aj sudcovia, ktorí svojimi rozhodnutiami v konaniach s maloletými deťmi nerozhodujú iba o záujme dieťaťa, ale rovnako ako v mediácii, zohľadňujú aj potreby a záujmy účastníkov konania, teda rodičov dieťaťa. Z rozsudkov takýchto sudcov možno vyvodiť, že ich autorita je dostačujúca na to, aby rodičia akceptovali aj "nevykonateľné" výroky súdu, ak sú správne odôvodnené. Ako príklad "dobrej praxe súdov" možno uviesť rozhodnutie Okresného súdu v Trnave sp. zn. 39 P 7/2018 z 2.3.2018, ktorým súd schválil rodičovskú dohodu a informatívnu povinnosť rodičov upravil nasledujúco: "
Rodičia sa zaväzujú oznamovať si zmeny oproti stanovenej dobe v písomnej alebo elektronickej forme najneskôr 24 hodín vopred pred plánovaným stykom, zmeny sú možné na základe vzájomnej dohody."
Alebo rozhodnutie Okresného súdu v Trnave sp. zn. 39 P 9/2017 z 27.11.2017, ktorým súd schválil dohodu rodičov v znení: "
Obaja rodičia sa zaväzujú vzájomne si oznamovať prekážku realizácie styku
." Rozhodnutie Okresného súdu v Trnave sp. zn. 39 P 38/2017 zo 7.2.2018 schválilo informatívnu povinnosť rodičov v znení: "
Otec sa zaväzuje informovať matku v primeraných lehotách o potrebách maloletého."
Absencia širšej úpravy obsahu rodičovskej dohody uzatvorenej pred súdom môže, podľa nášho názoru, vyplývať aj z toho, že rodičia nemajú dostatok vedomostí o tom, že súd je oprávnený - a v súčasnosti sú už aj niektorí sudcovia ochotní to robiť - upraviť ich rodičovské práva a povinnosti aj v otázkach podstatných vecí týkajúcich sa maloletých detí. Neraz k takejto stručnej úprave rodičovských práv a povinností súdom dochádza aj v dôsledku edukácie rodičov advokátmi. Naproti tomu, obsah rodičovských práv a povinností je v čo najširšej možnej miere obsiahnutý v rodičovskej dohode uzavretej v mediácii. Táto dohoda flexibilne reaguje na budúce možné situácie vzniknuté v súvislosti s potrebami maloletých detí, ale aj potrebami každého rodiča. Reflektuje tak potreby a záujmy celej rodiny smerom do budúcna. V rozhodnutiach súdov však absentuje odkaz na platnosť a záväznosť písomnej rodičovskej dohody v tej časti, ktorú súd neprevzal do výrokovej časti rozhodnutia, ako už bolo uvedené. Rodičia tak často majú za to, že rozhodnutie súdu úplne nahrádza ich rodičovskú dohodu, ktorú si vypracovali sami alebo s pomocou mediátora či inej osoby.
Z praxe autorky ako mediátorky však možno konštatovať, že nie všetci sudcovia rešpektujú právo rodičov uzatvoriť rodičovskú dohodu o potrebách a záujmoch svojich deti. Zo súdnej siene neraz rodičia odchádzajú bez schválenia ich rodičovskej dohody bez relevantného odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorým súd zamietol rodičovskú dohodu. Ako príklad "zlej súdnej praxe" možno uviesť vyhlásenie sudcu, ktorý zamietol rodičovskú dohodu rodičov, ktorú si v mediácii trpezlivo tri mesiace spoločne kreovali a odrážala ich potreby a záujmy a záujmy ich maloletého štvorročného dieťaťa, slovami "
prečo riešili spor v mediácii, keď prebieha súdne konanie, že či si myslia, že teraz dieťaťu nariadi vojenský režim tak, ako to majú zadefinované..
." a odporúčal im nech sa dohodnú, kto a kedy s dieťaťom bude (rodičia sa predsa v písomnej rodičovskej dohode dohodli o striedavej osobnej starostlivosti a aj o úprave styku s presným určením dní aj času). Ďalej rodičom zavádzajúco uviedol, že v súdnej praxi je zaužívané, že tvorba úspor pre maloleté dieťa do výšky 200 eur výživného sa neurčuje, a tak sa sudca rozhodol, že ak otec v dohode uvádza, že chce platiť viac na tvorbu úspor, tak to bude platiť pravidelne ako súčasť bežného výživného (rodičia si dohodli bežné výživné na maloleté dieťa vo výške 175 eur mesačne, ktoré sa zaviazal otec platiť, a zároveň sa dohodli, že každý z rodičov bude prispievať na účet dieťaťa na tvorbu úspor, otec vo výške 50 eur a matka vo výške 25 eur mesačne, čo súd vyhodnotil ako nemožné s odvolaním sa na zaužívanú súdnu prax pri nariadení alebo schvaľovaní dohody o tvorbe úspor pre maloleté dieťa, a výšku úspor určil ako súčasť bežného výživného pre dieťa, t.j. 225 eur pre otca dieťaťa ako povinného). Sudca v tomto prípade neakceptoval ani dohodu rodičov o tom, v akej viere bude dieťa vychovávané, a kde a za akých podmienok pokrstené, čo tvorilo vážnu prekážku v komunikácii rodičov, ktorú si trpezlivo vyriešili v mediácii. Zákon o rodine v § 35 však ustanovuje, že ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, kde je výpočet opäť iba demonštratívny, tak na návrh niektorého z rodičov rozhodne o nich súd (dohoda o tom, v akej viere bude dieťa pokrstené, a všetky otázky, ktoré boli touto rodičovskou dohodu upravované, vzišli ako požiadavka oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vo vzťahu k mediácii z dôvodu, že rodičia boli v neustálom konflikte kvôli osobnej starostlivosti o dieťa, výške výživného na dieťa, ale aj kvôli otázke náboženského vyznania). Súd v tomto smutnom prípade nerešpektoval jednak vôľu rodičov upraviť si vzájomné rodičovské práva a povinnosti, ignoroval odborníkov, ktorí posudzovali záujem dieťaťa v rámci rodičovskej dohody, a to jednak mediátorku, ako aj kolíznu opatrovníčku, a autoritatívne určil obsah "rodičovskej dohody" odlišne od dohody rodičov.
I-------------------------------------------------------------------------------

Rodičovská dohoda a jej obsah

(úprava jednotlivých inštitútov a podstatných náležitosti súvisiacich s maloletými deťmi)

Schválená súdom

Uzavretá v mediácii

−  Osobná starostlivosť alebo striedavá osobná starostlivosť

−  Zastupovanie maloletého dieťaťa

−  Výživné na maloleté dieťa

−  Styk s maloletým dieťaťom

−  Osobná starostlivosť alebo striedavá osobná starostlivosť

−  Informácia, že rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia

−  Výživné na maloleté dieťa

−  Poberanie rodičovských dávok, príspevkov a daňového bonusu

−  Trvalé bydlisko maloletého dieťaťa

−  Stretávanie sa s dieťaťom (styk)

−  Informatívna povinnosť rodičov

Ostatné podstatné veci súvisiace s dieťaťom

Dohoda o vyživovacej povinnosti rodičov k deťom
Špeciálnou otázkou, ktorou sa zaoberajú súdy, ale aj samotní rodičia, je otázka vyživovacej povinnosti rodičov k maloletým deťom. Kým súdy subsumujú všetky potreby dieťaťa, aj tie budúce, do obsahu bežného výživného, v mediácii dochádza k rozdeleniu povinnosti oboch rodičov pri starostlivosti o výživu maloletého dieťaťa. Rodičia sú schopní dohodnúť sa na uspokojovaní potrieb svojho dieťaťa, ak majú možnosť kontrolovať svoje finančné prostriedky vynaložené na dieťa. V praxi je výsledkom dohody rodičov
dohoda o výške a rozsahu bežného výživného
, ktoré je vyplácané v pravidelných mesačných platbách a prostredníctvom neho sú zabezpečené každodenné potreby dieťaťa ako strava, ubytovanie, ošatenie, hygienické potreby, drobné výdavky súvisiace so školou a podobne. Ďalej je to
dohoda o platení mimoriadnych alebo ostatných výdavkov
na dieťa, ktoré majú jednorazový alebo dočasný charakter. Tieto výdavky môžu, ale aj nemusia nastať v budúcnosti alebo už nastali, ale je predpoklad, že sú dočasné. Jednorazové výdavky môžu byť napríklad náklady na kompenzačné pomôcky, okuliare, školské výlety, stužkovú, športové pomôcky ako korčule, lyže a pod. Medzi dočasné výdavky najčastejšie patria výdavky na súkromnú škôlku, školu, krúžkovú a športovú činnosť dieťaťa, ale aj výdavky viazané na individuálne záujmy dieťaťa ako rôzne súkromne výlety, vreckové a pod. Dieťa má právo podieľať sa na rovnakej životnej úrovni rodičov, a preto za odôvodnenú potrebu je možno považovať aj tvorbu úspor, ktorú môže určiť súd alebo sa rodičia môžu na tvorbe úspor dohodnúť s cieľom zabezpečiť deťom "lepšiu budúcnosť". Súdy však pri určovaní rozsahu a výšky výživného vychádzajú najčastejšie z odôvodnených a nevyhnutných potrieb dieťaťa, a to aj so zameraním do budúcna, a možností a majetkových pomerov povinného. Zákon o rodine nemá na určenie výšky výživného či jej výpočet žiadny systém, tabuľky či percentuálne určenie, teda okrem určenia výšky minimálneho výživného, ktoré určuje zákon o rodine ako 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené dieťa podľa osobitného predpisu. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 148/2019 z 25.9.2019: "
Každé jedno rozhodnutie o výživnom na dieťa je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výživného postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky výživného zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy
." Ochota rodičov zabezpečovať nielen nevyhnutné a oprávnené potreby dieťaťa je odôvodnená od určenia výšky bežného výživného. Preto je otázkou vhodnou na zamyslenie, prečo nie je v súčasnosti možné a akceptované súdom, aby si rodičia dohodli nad rámec bežného výživného záväzkovoprávny vzťah, ktorého obsahom je dohoda o platení mimoriadnych a ostatných výdavkov na dieťa. Ak v budúcnosti nastane zmena na strane oprávneného alebo povinného z výživného, je možne podať opätovne návrh na súd na zmenu výšky výživného. Ak by však súdy dokázali reagovať predvídavo, mohlo by dôjsť k zníženiu nápadov na súd v otázkach výživného na maloleté deti, keďže rodičia tieto zmeny majú zadefinované dohodou. Ak sa zamyslíme nad tým, či je spravodlivé, že pri plnoletých deťoch je možné započítanie výživného, dospelé deti si môžu medzi sebou vo vzťahu k svojim rodičom uzavrieť dohodu o opatrovaní rodičov (zaopatrovaciu zmluvu), ktorou sa zaviažu poskytovať výživu, opateru a starostlivosť svojim rodičom, alebo ktokoľvek môže v rámci súkromného záväzkového práva uzavrieť inominátnu (nepomenovanú) zmluvu podľa § 51 OZ alebo zmluvu v prospech tretej osoby a pod., a rodičia ako subjekty súkromného práva si nemôžu upraviť zmluvne spôsob platenia výživného na maloleté deti a svoje rodičovské práva a povinnosti v záujme svojich maloletých detí tak, aby to vyhovovalo obom rodičom a nenarúšalo ich vzájomné budúce vzťahy, môžeme povedať, že úvahy autorky nad zmenou prístupu súdu k rozhodovaniu o akceptácii rodičovskej dohody súdom alebo k priamej vykonateľnosti rodičovskej dohody uzatvorenej v mediácii sú už v súčasnej spoločnosti namieste.

Úprava spôsobu určenia výživného a stretávania sa s maloletým dieťaťom v mediácii

Výživné

Stretávanie sa s dieťaťom

−  Bežné výdavky – každodenné (strava, ubytovanie, ošatenie, školné atď.)

−  Mimoriadne výdavky – jednorazové (zdravotné pomôcky, okuliare, školské výlety, stužková, športové aktivity a pomôcky atď.)

−  Ostatné výdavky – dočasne sa opakujúce (telefónny účet, internet, krúžky, výlety, vreckové atď.)

−  Úprava počas roka

−  Vianoce

−  Veľkonočné sviatky

−  Prázdniny (jarné, letné, jesenné a ostatné sviatky)

−  Narodeninový deň

−  Kontakt s blízkymi osobami (rodinné oslavy, návšteva príbuzných)

−  Kontakt s druhým rodičom počas striedavej osobnej starostlivosti

Povinnosť schvaľovať rodičovskú dohodu súdom
Samotné rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom možno nahradiť dohodou rodičov. To znamená, že rodičia, či už pri rozvodom konaní, alebo rodičia maloletých detí, ktorí spolu nežijú, majú právo predložiť prednostne rodičovskú dohodu (dohodu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, o určení výšky výživného, o úprave styku a pod.) súdu na schválenie. Podľa § 24 ods. 3 ZR musí byť dohoda schválená súdom, inak je nevykonateľná. Čo v praxi spôsobuje povinnosť rodičov nechať si schváliť rodičovskú dohodu súdom a čo je dôvodom, že zákonodarca obligatórne pre vykonateľnosť rodičovskej dohody vyžaduje schválenie súdom?
Do prijatia zákona o rodine bol v platnosti zákon č. 94/1963 Zb. o rodine, ktorý ustanovoval v § 26 ods. 2, že rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností možno nahradiť dohodou rodičov, ktorá pre svoju platnosť potrebuje schválenie súdu. Dohoda o styku rodičov s dieťaťom však podľa § 27 ods. 1 tohto zákona nepotrebovala schválenie súdom. Od prijatia nového rodinného kódexu podlieha akákoľvek rodičovská dohoda schváleniu súdom, aby bola vykonateľná, čo spôsobilo, že rodičia maloletých detí, hoci sa aj o výkone svojich rodičovských práv a povinností dohodnú, musia absolvovať súdne konanie z dôvodu schválenia ich vôle súdom. Avšak nie ako súdny zmier, ale s osobnou účasťou v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom bez právnej istoty, či ich vôľa odzrkadlená v rodičovskej dohode bude súdom akceptovaná, napriek tomu, že prevezmú rodičovskú zodpovednosť a prednostne majú právo o svojich deťoch rozhodovať sami. Dohodu manželov vo veci výživného a starostlivosti o maloleté deti preferovalo už uhorské právo, napríklad v zák. čl. XXXI/1894 o manželskom práve, tzv. manželskom zákone. Piata hlava manželského zákona s názvom "Zánik manželstva" upravovala dohodu manželov o úprave práv a povinností manželov k maloletým deťom. V § 95 manželského zákona sa uvádza, že ak sa rodičia nedohodli inak, deti do 7. roku veku zostávajú pri matke, staršie deti prechádzajú do starostlivosti rodiča nevinného rozlukou; ak boli rozlukou uznaní obaja rodičia, chlapci prechádzali do starostlivosti otca a dievčatá matky. Rovnako bolo možné dohodnúť sa o výške výživného.
14)
Podľa § 118 CMP "
súd vedie účastníkov k zmiernemu riešeniu
" a súd má možnosť, "
ak je to účelne a umožňujú to okolnosti prejednanej veci, účastníkov vyzvať, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou".
Z uvedeného vyplýva, že podľa nového procesného kódexu, Civilného mimosporového poriadku, ktorý upravuje postup súdu pri rozhodovaní o hmotnoprávnych vzťahoch, už nie je možné uzatvoriť zmier. Pre zmierovacie konanie je však, podľa nášho názoru, na niektoré súkromnoprávne vzťahy a situácie upravené v zákone o rodine možné využiť § 148 CSP, ktorý upravuje zmier a zároveň vychádza z mediačného pôsobenia súdu. Ide o vzťah hmotného práva k procesnému právu, a preto pri riešení jednotlivých problémov treba vychádzať z oboch právnych predpisov. Z dôvodu zaradenia týchto vzťahov do mimosporového konania súd musí skúmať súlad hmotnoprávnych podmienok v zákone o rodine s hmotnoprávnymi podmienkami na uzatvorenie zmieru.
Rodičovská dohoda nemá povahu súdneho zmieru.
Ak sa zmenia pomery na strane ktoréhokoľvek účastníka rodičovskej dohody, rozhodnutie je možné zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, bez potreby riešiť predmetnú vec systémom opravných prostriedkov. Zákonodarca pre konania, v ktorých súd môže rozhodnúť aj bez návrhu, vylúčil zmier vo veciach, pri ktorých to ich povaha nepripúšťa. Všetky konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sú konania, ktoré sú svojou povahou osobité, a preto si vyžadujú osobitnú ochranu zákonom. Dohodu rodičov o výkone rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, o určení výšky výživného, o úprave styku či o ostatných rodičovských právach a povinnostiach ako podstatných otázkach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, o ktorých sa musia rodičia dieťaťa dohodnúť, súd posudzuje v súlade so záujmom maloletého dieťaťa podľa čl. 5 ZR. Naproti tomu, v konaniach na návrh uzavretý zmier súd schváli alebo neschváli, ak je v rozpore so všeobecne záväznými predpismi. Ak súd zmier schváli, nie je voči nemu možné podať odvolanie. Má účinky právoplatného rozsudku a súd ho môže zrušiť iba v prípade, ak je podľa hmotného práva neplatný. Súd teda obsah zmieru posudzuje v súlade so zákonom. Úvaha autorky v tomto článku sa zaoberá možnosťou v budúcnosti uzatvoriť dohodu rodičov o výške výživného na maloleté deti nad rámec bežného výživného ako záväzkovoprávny vzťah subjektov súkromného práva.
Podľa § 4 ods. 2 písm. b) bod 7 zákona 420/2004 Z.z. o mediácii je mediátor povinný podpísať dohodu, ktorá je výsledkom mediácie, alebo odmietnuť podpísať takúto dohodu, ak je v rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi. Mediátor teda v mediačnom procese vždy posudzuje súlad dohody so zákonom a dobrými mravmi. V prípade, ak je subjektom dohody aj maloleté dieťa, tak aj súlad s najlepším záujmom dieťaťa. V zrušenom procesnom kódexe, Občianskom súdnom poriadku, v § 99 ods. 1 zákonodarca umožňoval súdu pred prvým pojednávaním a počas konania vyzvať účastníkov, aby sa pokúsili o zmier mediáciou a zúčastnili sa na informatívnom stretnutí u mediátora zapísaného v registri mediátorov. Cieľom tohto ustanovenia bolo úspešne mediáciou riešiť spory mimosúdnym spôsobom kvalifikovanými odborníkmi na riešenie sporov, dôsledkom čoho malo byť odbremenenie občianskoprávnych súdov, ale aj celková úspora nákladov a trov na súdne konanie. Zároveň v § 99 ods. 3 OSP ustanovil, že ak ide o dohodu o mediácii (mediačná dohoda), ktorá je výsledkom mediácie, rozhodne súd prednostne o tom, či dohodu ako súdny zmier schvaľuje. V prípadoch, kde zákon ustanovuje lehotu, v ktorej má súd rozhodnúť, mediačná dohoda mala byť schválená v tejto lehote.
Úvahy de lege ferenda
Zabezpečiť priamu vykonateľnosť rodičovskej dohody uzavretej v mediácii si vyžaduje hlbšiu diskusiu. Lepšie využitie mediácie ako mimosúdneho riešenia sporu by napomohlo nielen k lepšiemu prístupu rodičov ako občanov k spravodlivosti, ale zároveň by odklon k mimosúdnemu konaniu pri úprave výkonu rodičovských práv a povinností dohodou odbremenil súdy od prípadov, kde sa zásah štátu predpokladá až vtedy, ak nedôjde k dohode. Rodičia, ktorí spolu nežijú, by tak nemuseli pre schválenie svojej rodičovskej dohody žiadať súd o jej schválenie z dôvodu vykonateľnosti. Znížil by sa tiež dopad podaných návrhov na súd. Úvahy vo vzťahu k rodičovskej dohode však môžu smerovať aj k procesu schvaľovania súdom, keď je vhodne začať uvažovať nad novým mechanizmom schvaľovania rodičovskej dohody, ak by návrh podali obaja rodičia obdobne, ako sa schvaľuje súdny zmier. Tým by sa zároveň odbremenili aj oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí, ktoré sú už obligatórne ustanovované za kolízneho opatrovníka v konaniach ohľadom maloletých detí napriek tomu, že zákon predpokladá, že na návrh súd ustanoví za opatrovníka prednostne blízku osobu maloletého dieťaťa, u ktorej je predpoklad, že bude konať v záujme dieťaťa a s ustanovením súhlasí.
15)
Pri schvaľovaní rodičovskej dohody uzatvorenej v mediácii sa nepredpokladá kolízia záujmov rodičov, keďže výsledná dohoda je prejav vôle rodičov riadne sa starať o výchovu a výživu svojho dieťaťa obsiahnutý v dohode rodičov uzatvorenej v prospech a v záujme ich maloletého dieťaťa. Z tohto dôvodu v mimosúdnom konaní a následne, ak dôjde k rodičovskej dohode medzi rodičmi, nie je potrebné ustanoviť žiadnu osobu ani úrad či obec za kolízneho opatrovníka. Inšpiráciu nájdeme aj v zahraničných právnych úpravách. V Českej právnej úprave sú konanie o rozvod manželstva a konanie o úprave pomerov k maloletým deťom dve samostatné konania. V súčasnosti sa v susedných Čechách už uvažuje nad zrušením ustanovenia o povinnom schvaľovaní rodičovskej dohody súdom. V Nórsku majú vyše 200-ročnú tradíciu v mediácii. Celý zákon je postavený na dohode medzi rodičmi a deťmi, ak sú vo veku, že sú schopné sa samé rozhodnúť. Ak ide o manželský pár, ktorý sa rozvádza a nevie sa dohodnúť, je mediácia predpísaná zákonom, pokiaľ sú v rodine deti mladšie ako 16 rokov, rozvod bez mediácie nie je možné uskutočniť. U nemanželských párov je mediácia iba odporučená. Aj náš právny poriadok upravuje rozdielny prístup k rodičom v manželstve, kde ak sa pri rozvode o výkone úpravy rodičovských práv a povinností nedohodnú, tak o ich výkone autoritatívne rozhodne súd. Oproti nim sú rodičia, ktorí nie sú manželia, a tam pokiaľ nenastane konflikt medzi rodičmi, nemusia byť rodičovské práva a povinnosti upravené súdom až do plnoletosti dieťaťa. Avšak, ak nedôjde k dobrovoľnému plneniu z dohody napriek tomu, že takáto dohoda je platná, nie je možné práva z nej si priamo vymáhať na súde.
Princípy súdneho konania a mediácie
Rozdiel oproti súdnemu procesu je najmä v tom, že
súdy spory rozhodujú a mediácia pomáha spory riešiť
. V súdnom konaní má dispozíciu s konaním len žalobca/navrhovateľ, zatiaľ čo v mediácii disponujú konaním všetci účastníci mediácie v rovnakej miere. Ide o komplexnejšiu službu, keďže účastníci sa pri riešení vzájomného konfliktu rozhodujú sami na základe individuálnych potrieb každého účastníka s ohľadom na dobré mravy, zatiaľ čo súd rozhoduje na základe platného práva. Z pohľadu autorky, nepochopenie toho, aký je rozdiel medzi rozhodnutím sporu a vyriešením sporu, možno badať aj v článku R. Šorla s názvom
Špecializácia sudcov a Cochemský model - o cargokultoch reforiem rodinného procesu
.
16)
Z článku vyplýva, že jeho autor považuje rodinný spor za vyriešený rýchlym autoritatívnym rozhodnutím súdu. Nepochopenie účelu odbornej pomoci ponúkanej rodičom pri riešení rodinných sporov ešte pred autoritatívnym rozhodnutím súdu, ktoré slúži predovšetkým na to, aby sa odstránil a eliminoval tak rodičovský, ako aj partnerský konflikt, možno vidieť aj v tom, že R. Šorl v článku ani neuvažuje nad možnosťou využiť mimosúdne metódy a inštitút mediácie ako jeden z nástrojov, ktoré mu ponúka Civilný mimosporový poriadok na účely odstránenia rodičovského konfliktu. Ako v článku uvádza: "
Predpokladom efektívneho rodinného súdnictva je rýchle nariadenie pojednávania vedeného sudcom, ktorý je schopný doviesť, nie donútiť rodičov k dohode. Prvé pojednávanie však musí byť nariadené aj s víziou autoritatívneho rozhodnutia, ktorého predpokladom je správna voľba a zabezpečenie dôkazov a postojov zúčastnených strán. Príliš skoré prvé pojednávanie bez vypočutia rodičov, no predovšetkým bez šetrenia ich pomerov a bez zistenia názoru maloletého jeho opatrovníkom - orgánom sociálnoprávnej ochrany detí, nedáva dostatočný základ nielen pre rýchle autoritatívne rozhodnutie či jasnú voľbu ďalšieho dokazovania, ale ani pre posúdenie správnosti prípadne uzavretej rodičovskej dohody
."
17)
Šorl opomína skutočnosť, že rýchlosť konania nie je najdôležitejším faktorom, ktorý by súd mal zohľadňovať pri "riešení" rodinnoprávnych sporov, a zároveň si uzurpuje právo byť zmierovateľom v rodičovskom spore či zodpovednosť za rozhodovanie o budúcej úprave rodičov ohľadom starostlivosti o maloleté deti pre súd ako jediný oprávnený orgán schopný zabezpečiť vhodnú porozvodovú úpravu ohľadom maloletých detí a posúdiť záujem dieťaťa. Princípy zmierovacieho konania, ale aj mimosúdneho konania a mediácie kladú dôraz predovšetkým na potreby a záujmy všetkých subjektov rodičovského konfliktu a zverujú právo rozhodovať o budúcnosti svojich detí do rúk v prvom rade rodičom. Mediátor je nestranný a neutrálny odborník a zároveň oprávnený subjekt v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa na zabezpečenie participatívnych práv detí, ale aj na posúdenie rodičovskej dohody, či je v súlade so záujmom maloletého dieťaťa. Tak, ako je v zákone o rodine deklarované a ústavným súdom potvrdené, rodičovská dohoda má prednosť pred rozhodnutím súdu a právo upraviť rodičovské práva a povinnosti majú predovšetkým rodičia a nie súd. Tak, ako sa rodičia rozhodovali o starostlivosti a potrebách svojich detí počas manželstva či v čase, kedy tvorili nezosobášení rodičia rodinu, majú právo sa rozhodnúť aj o budúcej úprave na čas, kedy sa manželstvo rozpadlo, alebo sa rodičia ako partneri rozišli. Nie je preto namieste diskvalifikovať ich ako neschopných rozhodnúť o svojich deťoch len preto, že prestali spolu žiť a musia svoje dieťa urobiť "predmetom súdneho sporu", pretože to vyžaduje zákon.
V dňoch 7. až 8. februára 2020 sa konala v Bratislave medzinárodná vedecká konferencia s názvom
Mediátor ako súčasť interdisciplinárnej spolupráce II.,
na ktorej sa, okrem iného, stretli v panelovej diskusii sudcovia pilotných súdov
18)
zapojených do projektu s pracovným názvom "Cochemská prax", ktorý sme spomínali v úvode tohto článku. Cieľom panelovej diskusie sudcov bolo zadefinovať princípy, na ktorých má byť postavené rozhodovanie poručenskej agendy na základe doterajších skúsenosti a poznatkov sudcov s uplatňovaním zásad multidisciplinárnej spolupráce. Diskutujúci sudcovia zadefinovali 4 atribúty spravodlivosti, ktoré je potrebné sledovať v samotnom konaní a pri činnosti súdu v súvislosti so zapájaním iných profesií do riešenia rodinnoprávnych sporov. Ide o
transparentnosť a predvídavosť, férovosť a rovnosť, rýchlosť a akceptácia súdneho rozhodnutia
. Diskusia sa tiež opierala o čiastočné poznatky z pracovnej skupiny zriadenej na otvorenej platforme všetkých stupňov súdu v Českej republike (okresného súdu, krajského súdu, najvyššieho súdu a ústavného súdu), kde odborníci pravidelne diskutujú na rôzne témy zamerané na "
vytváraní rámcov normálnosti
", ako si pracovne zadefinovala pracovná skupina svoje postupy, ako to uviedol sudca V. Polák.
19)
Dôležitým zistením v diskusii bol poznatok, že samotným meritórnym rozhodnutím súdu sa nevyrieši konflikt. Rozhodnutie súdu je formálny akt, ktorý však dáva rodičom podnet na ďalšie konanie vo vyšších inštanciách. Vytvára sa priestor na "boj rodičov" o svoje práva, ktoré vo vzťahu k dieťaťu ako subjektu tohto práva majú obaja rodičia rovnaké. Zlepšiť prístup k spravodlivosti a pomôcť riešiť konflikt či pomôcť prevziať opätovne rodičovskú zodpovednosť rodičom za svoje deti tak môžu mimosúdne metódy, ktoré ponúkajú iný prístup k riešeniu konfliktov. Sú postavené na hľadaní riešení podľa potrieb a možností a nie podľa požiadaviek a povinností.
20)
Prečo mimosúdne konanie?
"
Zmierovacie dohody - pokonávky (litterae compositionales) preferovalo už stredoveké právo vzhľadom na všeobecné presvedčenie, že ide o najvhodnejšiu a najlepšiu formu vzájomného usporiadania a vyriešenia sporných záležitosti, pri ktorej sa okrem aktívnej účasti sporných strán zainteresovali aj ďalšie subjekty v pozícii rozhodcov (arbitrov) sporu ako objektívne nezávislých mužov, akceptovaných pre svoje postavenie, vek a skúsenosti. Už XVI. článok II knihy zákonov Štefana I spomína rozhodcu (arbitra), snažiaceho sa uzmieriť obvineného zo zabitia s príbuznými obete. Registrované zápisy dokazujú, že si sami účastníci konania volili rozhodcov ako zmierovateľov spomedzi svojich susedov, príbuzných, počestných a ctihodných mužov (probi viri). Zmier podporovali aj samotní sudcovia, a preto sa neraz dlhotrvajúci spor napokon riešil cestou rozhodcovského konania a rozhodnutia. Ak zmierovatelia neboli schopní vyriešiť, pokonať sporiace strany, predložili vec na rozhodnutie súdu
."
21)
Pojem "mediácia" môžeme vnímať ako odbornú metódu na uľahčenie riešenia konfliktných situácii alebo ako mimosúdne riešenie sporov, teda ako alternatívu k súdnemu konaniu. Treba však zdôrazniť, že v prvom rade ide o psychosociálnu metódu využívanú na zvládanie konfliktu medzi ľuďmi. Mediácia sa práve svojím štruktúrovaným procesným postupom a technikami či prostriedkami mediácie využívanými pri riešení sporu mediátorom výrazne odlišuje od iných foriem alternatívneho riešenia sporu, zmierovacieho konania vedeného súdom či niektorej z foriem uzatvárania dohody inými subjektmi. Ak by mediátor neviedol mediáciu v jej jednotlivých fázach procesu a v súlade s jej princípmi, nešlo by o mediáciu, ale o iný spôsob riešenia sporu, cieľom ktorého je dosiahnutie zmierlivého vyriešenia sporu alebo dosiahnutie dohody pre strany v konflikte inými prostriedkami.
Proces mediácie
Proces mediácie vyjadruje dynamickú stránku metódy. Je to postupný rad po sebe nasledujúcich, k sebe sa vzťahujúcich a vzájomne súvisiacich udalosti a zmien. Mediácia je proces pozostávajúci z 5 až 12 fáz a konkrétnych štádií, obsahujúci súbor techník, ktoré umožňujú splnenie dôležitých úloh. Je to konečný proces, ktorý prináša konkrétne výsledky v ktoromkoľvek štádiu v závislosti od hodnôt, noriem a princípov účastníkov mediácie. Základným prostriedkom procesu mediácie je rozhovor (komunikácia), ktorý má v niektorých fázach mediácie formu asistovaného vyjednávania. Ide skôr o sprostredkované jednanie pomocou neutrálnej osoby mediátora, ktorý celý mediačný proces určuje a reguluje. Mediátor zodpovedá za celý proces mediácie, čím sa výrazne odlišuje napríklad od facilitácie. Facilitátor diktuje proces vo výrazne menšej časti prípadov a fáz, spravidla o procese rozhodujú účastníci facilitácie a nechávajú si ich odsúhlasiť. Mediátor počas celej mediácie pomáha klientom reflektovať realitu. Pomáha klientom formovať ich potreby a záujmy, vedie rozhovor a pomáha im hľadať možné riešenia do budúcnosti. Výsledkom mediácie je dohoda, ktorú si účastníci mediácie navrhli sami, ktorá pre nich niekedy nie je ideálna, ale je vzájomne výhodná, reálne vykonateľná, v súlade so zákonom a dobrými mravmi. Proces mediácie je výrazne ovplyvnený prístupom mediátora k vedeniu mediácie, jeho vnímaním mediácie a zvoleným štýlom vedenia mediačného procesu. O spôsobe vedenia mediačného procesu ďalej rozhoduje mnoho faktorov ako osobnosť mediátora, jeho vlastnosti, skúsenosti, schopnosti, motivácia, názory a návyky. Veľký vplyv na proces majú strany konfliktu, druh a povaha riešeného prípadu. Zvlášť významnou je fáza, v ktorej sa konflikt nachádza, čas, počas ktorého sa konflikt vyvíjal, a váha, ktorú má konflikt pre klientov. Vecný obsah sporu má nemalý význam na výber mediačných techník a zvolenie postupu riešenia prípadu mediátorom. Význam pre úspešnú mediáciu majú aj jednotlivé štádia mediácie od prípravnej fázy, tzv. predmediačnej, až po postmediačnú starostlivosť o klientov.
22)
Záver
Cieľom príspevku bolo poukázať na prínos mediácie pri tvorbe rodičovskej dohody a zároveň poukázať na rozdiel v prístupe súdov a prístupe rodičov v mediácii pri tvorbe rodičovskej dohody, ktorá upravuje výkon rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Jedným zo subjektov multidisciplinárnej spolupráce je bezpochyby aj mediá­tor ako subjekt oprávnený uzatvárať dohodu. V prípade, ak úlohu mediátora nahrádzajú iné subjekty, ktoré sa pokúšajú o zmierlivé riešenie, výsledok je odlišný. Stručne sa príspevok snažil otvoriť otázky schvaľovania rodičovskej dohody, ktorá nemá povahu súdneho zmieru, ale uzatvorená v mediácii ako mimosúdnom konaní by sa mohla stať priamo vykonateľnou. Takáto rodičovská dohoda by obsahovala nielen minimálnu úpravu práv a povinností rodičov a detí, ale naopak, obsahovala by maximum práv a povinností, ktoré odrážajú po rozchode rodičov počas ich konfliktu aj skutočné potreby a záujmy všetkých účastníkov rodičovskej dohody a záujem dieťaťa tak, že to každý z rodičov aj detí bude subjektívne vnímať ako spravodlivé a bude zaručovať ich právnu istotu smerom do budúcna. Jej obsah by preto mal v prvom rade odrážať skutočné potreby dieťaťa, nielen tie oprávnené, najlepší záujem, ale aj potreby a záujmy rodičov, ktorí si rodičovskou dohodou zabezpečujú svoje rodičovské práva a plnia svoje rodičovské povinnosti vo vzťahu k maloletému dieťaťu. Ak sa na jej tvorbe budú podieľať obaja rodičia, bude nimi viac akceptovaná. Preniesť zodpovednosť na rodičov ohľadom starostlivosti ich detí znamená zároveň akceptovať ich skutočnú vôľu, aby boli schopní realizovať vo vzťahu k dieťaťu presne to, čoho sú v danej situácii schopní a aké majú možnosti. Ukazuje sa, že jedným z dôvodov nízkeho využívania mediácie rodičmi je nízka informovanosť verejnosti o možnostiach riešenia rodinných sporov v mimosúdnom konaní. Informatívnu povinnosť si súdy plnia predovšetkým uvedením informácie o mediácii v písomnom poučení, bez bližšieho vysvetlenia, čo mediácie je a aké sú jej výhody. Rodičia často nevedia, že môžu uzatvoriť rodičovskú dohodu, ktorú by im súd mal prednostne schváliť. V zákone absentuje spôsob schvaľovania rodičovskej dohody, ktorá nie je súdnym zmierom, a zároveň bol prijatím nových procesných kódexov vypustený aj inštitút tzv. prétorskeho zmieru, ktorý umožňoval aj v iných konaniach prednostne schváliť dohodu, ktorá je výsledkom mediácie.
23)
1) RUDOLPH, J. Si moje dieťa. "Cochemská prax" - cesty k ľudskejšiemu rodinnému právu. Bratislava: Striedavá starostlivosť o deti, 2013.
2) Porovnaj KRSKOVÁ, A. Dejiny politickej a právnej filozofie. Bratislava: Iura Edition, 2011, s. 59 - 63.
3) Tamže, s. 61
4) K otázke morálnych princípov v práve odporúčame VACULÍKOVÁ, N. Právo a morálka - Mravná identita človeka. In Aktuální otázky soudního přezkumu. Dny práva - 2009. Brno: Masaryková Univerzita, 2009. Dostupné na: <https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2009/files/prispevky/misto_brna/Vaculikov a_Nadezda.pdf>.
5) Pozri TURČAN, M. Stopy prirodzeného práva vo vybraných právnych dokumentoch s ohľadom na dobové myslenie v priebehu dejín. In Projustice. Dostupné na: <https://www.projustice.sk/teoria-prava/stopy-prirodzeneho-prava-vo-vybranych-pravnych-dokumentoch-s-ohladom-na-dobove-myslenie-v-priebehu-dejin>.
6) Článok 134 ods. 5 Ústavy SR: "Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu, spravovať sa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne."
7) Pozri HANUŠ, L. Glosy k právni argumentaci. Brno: Masaryková univerzita, 2013. Dostupné na: <https://is.muni.cz/repo/1159946/Glosy_k_pravni_argumentaci.pdf>.
8) KRSKOVÁ, A. Dejiny politickej a právnej filozofie. Bratislava: Iura Edition, 2011, s. 350.
9) Tamže, s. 350.
10) HANUŠ, L. Svévole a morálni argumentace v právu. In Aktuální otázky soudního přezkumu. Dny práva - 2009. Brno: Masaryková Univerzita, 2009. Dostupné na: <https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_20 09/files/prispevky/misto_brna/Hanus_Libor__1314_.pdf>; HANUŠ, L. Gustav Radbruch - o napětí mezi spravedlností a právní jistotou. In Právní rozhledy. 2009, č. 16, s. 579 - 585.
11) Ustanovenie § 28 ZR.
12) Rozsah ostatných podstatných vecí týkajúcich sa maloletých deti, na ktorých sa rodičia musia dohodnúť, nájdeme najmä v § 35 ZR.
13) Ustanovenie § 28 ZR.
14) LACLAVÍKOVÁ, M., ŠVECOVÁ, A. Pramene práva na území Slovenska II. 1790 - 1918. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012, s. 306 - 307.
15) Ustanovenie § 117 CMP.
16) ŠORL, R. Špecializácia sudcov a Cochemský model - o cargokultoch reforiem rodinného procesu. In Súkromné právo. 2020, roč. VII, č. 2, s. 42 - 59 (R. Šorl je v súčasnosti sudca ústavného súdu - pozn. autorky).
17) Tamže, s. 59.
18) Do panelovej diskusie boli zapojení krajskí sudcovia, ako aj sudcovia pilotných okresných súdov, ktorí priamo rozhodujú v konaniach o maloletých. Zborník z konferencie je dostupný na webovej stránke Asociácie rodinných mediátorov: <http://rodinnamediacia.sk/user_files/files/IV.Kon ferencia%20ARMS/Zborn%C3%A Dk%20IV.konferencia%20o%20RM%202020.pdf>.
19) POLÁK, V. Cochemská praxe v české republice. In ŠVEHLÁKOVÁ, B. Mediátor ako súčasť interdisciplinárnej spolupráce pri riešení rodinných sporov. II. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, 2020, s. 25 - 28.
20) Pozri HOLÁ, L., HRNČIŘÍKOVÁ, M. Mimosoudní řešení sporu. Praha: Leges, 2017.
21) LACLAVÍKOVÁ, M. Pramene práva na území Slovenska I od najstarších čias do roku 1790. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2007, s. 346 - 347.
22) Viac o rodinnej mediácii TRAGALOVÁ, D. Rodinná mediácia. Ako deťom neublížiť rozvodom. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018.
23) Pozri § 99 OSP, ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 nahradený Civilným sporovým poriadkom, Civilným mimosporovým poriadkom a Správnym súdnym poriadkom.