4. Sporné otázky aktuálnej pracovnoprávnej úpravy týkajúce sa súbehu
Možnosť súbežného výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu a pracovnoprávneho vzťahu priamo vyplýva z
§ 7 ods. 3 ZP, podľa ktorého so zamestnancom, ktorý je aj členom štatutárneho orgánu, dohodne podmienky podľa
§ 43 ods. 1 ZPv pracovnej zmluve orgán alebo právnická osoba, ktorá ho ako štatutárny orgán ustanovila. Ako uvádza H. Barancová, predmetné ustanovenie v aplikačnej praxi často pôsobí zmätočným až zavádzajúcim spôsobom a pri gramatickom výklade vyvodzuje nesprávne právne závery, že člen štatutárneho orgánu môže byť pri výkone svojej funkcie štatutárneho orgánu v pracovnom pomere.
42)
S uvedeným názorom plne súhlasíme. Aj z dôvodovej správy k zákonu č.
210/2003 Z.z., ktorým došlo k zmene predmetného ustanovenia, vyplýva, že
"právne predpisy nebránia tomu, aby iné činnosti pre spoločnosť vykonávala fyzická osoba, teda aj zamestnanec, ktorý je štatutárnym orgánom, na základe pracovnoprávnych vzťahov, pokiaľ druhom práce nie je výkon činnosti štatutárneho orgánu, ale pracovná činnosť, ktorá spĺňa všetky právne charakteristiky závislej práce"
.
Ďalším problematickým ustanovením Zákonníka práce je § 42 ods. 2, podľa ktorého ak osobitný predpis ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu alebo vnútorný predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, pracovný pomer s týmto zamestnancom sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po jeho zvolení alebo vymenovaní. Z výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že funkcia štatutárneho orgánu môže byť vykonávaná aj v pracovnom pomere bez toho, aby bolo jasne vymedzené, či výkon tejto práce je skutočne závislou prácou, a teda nesplýva s činnosťou štatutárneho orgánu a obchodným vedením. Zo systematiky a základných princípov Zákonníka práce, ako aj judikatúry však možno vyvodiť, že uzatvorenie pracovnej zmluvy je možné len v prípade, ak práca napĺňa definičné kritériá závislej práce podľa § 1 ods. 2 ZP.
Tým, že
Zákonník práce v § 42 ods. 2umožnil uzatvorenie pracovného pomeru aj členovi štatutárneho orgánu, sa myslelo najmä na štatutárne orgány verejného práva, ktorých štatutári sú aj napriek právnej subjektivite organizácie, ktorú reprezentujú, vo veľkej závislosti od nadriadeného orgánu či zriaďovateľa.
43)
Uvedené možno ilustrovať na príklade riaditeľa školy, ktorého podľa
§ 3 ods. 1 zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve vymenúva na dobu funkčného obdobia a odvoláva zriaďovateľ školy. Podľa § 3 ods. 3 predmetného zákona zriaďovateľ súčasne s vymenovaním riaditeľa s ním dohodne na dobu funkčného obdobia podmienky podľa osobitného predpisu (odvolávka na
§ 7 ods. 3 a
§ 42 a
§ 43 ZP) v pracovnej zmluve. Riaditeľ školy tak
de facto
okrem pozície štatutára školy vykonáva aj závislú prácu - je v podriadenej pozícii vo vzťahu k zriaďovateľovi.
44)
Uvedený záver, na základe ktorého sa
§ 42 ods. 2 ZP vzťahuje na štatutárne orgány verejného práva, vychádza z pôvodného
Zákonníka práce,
45)
na základe ktorého sa pracovný pomer v prípadoch ustanovených osobitnými predpismi zakladal voľbou alebo vymenovaním bez toho, aby bola so zamestnancom uzatvorená pracovná zmluva. Pracovný pomer v takomto prípade vznikol dňom, ktorý bol určený na nástup do funkcie.
46)
Za prípady ustanovené osobitnými predpismi sa pritom považovali situácie, ktoré boli späté s výkonom štátnej alebo verejnej moci, a teda sa nevzťahovali na zamestnávateľské subjekty, ktoré neboli riadené alebo kontrolované štátom.
Zákonník práce prijatý v roku 2011 však mal za cieľ, aby podkladom výkonu závislej práce bola pracovná zmluva a nielen akt voľby alebo vymenovania.
Ďalšou problematickou otázkou je, ako pristupovať k situácii, keď sa zamestnanec, ktorého náplň práce obsahovo spadá do pôsobnosti štatutárneho orgánu a obchodného vedenia, stane členom štatutárneho orgánu. Vzhľadom na uvedené závery spochybňujúce udržateľnosť tzv. nepravého súbehu je táto otázka legitímna aj v prípade, ak je náplň práce zamestnanca odlišná od činností spadajúcich do pôsobnosti štatutárneho orgánu a obchodného vedenia.
Interpretujúc závery H. Barancovej, ak sa strany nedohodli na skončení pracovného pomeru dohodou o skončení pracovného pomeru podľa
§ 60 ZP, pracovný pomer počas trvania výkonu funkcie trvá aj naďalej, pričom túto situáciu (ktorú možno nazvať aj "spočívaním pracovného pomeru") je potrebné kvalifikovať ako prekážku v práci na strane zamestnávateľa, počas ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume priemerného zárobku zamestnanca.
47)
Na druhej strane K. Csach vychádza z predpokladu, že ak sa účastníci právneho vzťahu nedohodli inak, ustanovením do funkcie člena štatutárneho orgánu prejavili vôľu v celom rozsahu nahradiť doterajšiu pracovnú zmluvu novým právnym vzťahom.
48)
V tomto smere sa prikláňame k záverom rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR,
49)
ktorý sa obsahovo približuje k názoru K. Csacha, a to že pracovnú zmluvu je potrebné považovať za dodatok k zmluve o výkone funkcie, ktorá upravuje vzťah medzi členom štatutárneho orgánu a spoločnosťou. Je však potrebné dodať, že Najvyšší súd ČR pri formulovaní tohto záveru vychádzal zo situácie, keď náplň práce kolidujúcej pracovnej zmluvy spadala do pôsobnosti štatutárneho orgánu. Preto zostáva spornou otázka, ako pristúpiť k pracovnej zmluve, ktorej náplň práce je odlišná od činností spadajúcich do pôsobnosti štatutárneho orgánu a obchodného vedenia. V tomto smere je
stricto sensu
potrebné prikloniť sa k záveru, že ak sa strany nedohodli na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer trvá paralelne popri výkone funkcie člena štatutárneho orgánu.
50)
5. Závery a návrhy de lege ferenda týkajúce sa právnej úpravy súbehu
Z judikatúry slovenských a českých súdov, ako aj z právnej doktríny vyplýva jednotiaci záver, na základe ktorého činnosť, ktorá je zhodná s činnosťou spadajúcou do pôsobnosti štatutárneho orgánu a s obchodným vedením, nemôže byť vykonávaná v pracovnoprávnom vzťahu. V prípade, ak by člen štatutárneho orgánu na tento účel uzatvoril s obchodnou spoločnosťou pracovnú zmluvu (alebo niektorú z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru), nemalo by to za následok neplatnosť takejto pracovnej zmluvy (dohody), ale na vzťah člena štatutárneho orgánu a obchodnej spoločnosti by sa uplatnili do úvahy prichádzajúce ustanovenia pracovnej zmluvy (dohody), resp. Zákonníka práce, ktorých použitie nie je v rozpore s tými pravidlami Obchodného zákonníka, ktoré je potrebné vzhľadom na povahu absolútneho obchodnoprávneho vzťahu považovať za kogentné. Na základe uvedeného by režim zodpovednosti člena štatutárneho orgánu nepodliehal Zákonníku práce, ale uplatnil by sa princíp neobmedzenej zodpovednosti podľa Obchodného zákonníka.
Navrhované znenie § 18 rekodifikovaného
Občianskeho zákonníkav časti právnické osoby upravuje viaceré alternatívy týkajúce sa uvedeného. Predmetné ustanovenie v odseku 1 vychádza z návrhu, na základe ktorého zmluvu medzi členom orgánu a právnickou osobou upravujúcu ich vzájomné práva a povinnosti schvaľuje orgán, ktorý je oprávnený člena orgánu ustanoviť. V odseku 3 sú navrhované tri alternatívy týkajúce sa pracovnoprávnej úpravy.
51)
Ako najvhodnejšia sa javí druhá alternatíva s modifikáciou, na základe ktorej v zmluve podľa odseku 1 možno dohodnúť vzájomné práva a povinnosti podľa osobitného predpisu (s odvolávkou na
Zákonník práce).
Keďže právna úprava Zákonníka práce nie je ohľadom nemožnosti vzniku pracovného pomeru člena štatutárneho orgánu, ktorého náplň práce je zhodná s činnosťou štatutárneho orgánu a s obchodným vedením, jednoznačná a pri uplatnení gramatického výkladu pripúšťa aj opačný záver, považujeme za nevyhnutné, aby Zákonník práce možnosť vzniku takéhoto pracovnoprávneho vzťahu vylúčil.
S ohľadom na závery formulované v tomto článku o neudržateľnosti možnosti vzniku pracovnoprávneho vzťahu aj v situácii, keď dohodnutá náplň práce je odlišná od činnosti štatutárneho orgánu a obchodného vedenia, považujeme za vhodné, aby možnosť vzniku pracovnoprávneho vzťahu bola aj v tomto prípade, s určitými výnimkami regulovanými v osobitných predpisoch, vylúčená. Možnosť vzniku pracovnoprávneho vzťahu totiž prichádza do úvahy len v prípade, ak člen štatutárneho orgánu je v závislosti od nadriadeného orgánu alebo zriaďovateľa, a teda dochádza k naplneniu princípu nadriadenosti subjektu v postavení zamestnávateľa a člena štatutárneho orgánu v postavení zamestnanca. Zároveň musí byť naplnený aj ďalší zo znakov závislej práce spočívajúci v pokynovej právomoci zamestnávateľa. Slovenská právna úprava v niektorých osobitných predpisoch koncept vzniku pracovnoprávneho vzťahu reguluje (uzatvorenie pracovnej zmluvy nadväzuje na voľbu alebo vymenovanie člena štatutárneho orgánu), a preto je potrebné dôsledne vyhodnotiť, v ktorých konkrétnych prípadoch je možnosť vzniku pracovnoprávneho vzťahu opodstatnená. Obdobný model úpravy je súčasťou českého Zákonníka práce, ktorý v § 33 viaže vznik pracovného pomeru na voľbu alebo vymenovanie v prípadoch ustanovených osobitnými predpismi, a v prípade, ak osobitný právny predpis vznik pracovného pomeru priamo neustanovuje, český Zákonník práce vymenúva právnické osoby (organizačné zložky štátu, štátny podnik, štátny fond, príspevkové organizácie), v prípade ktorých dochádza u vedúceho zamestnanca k vzniku pracovného pomeru.
V zmysle navrhovaného konceptu by možnosť vzniku pracovnoprávneho vzťahu bola
de facto
vylúčená v prípade všetkých právnických osôb. Aj napriek tomu, že k zneužívaniu pracovnoprávneho vzťahu najčastejšie dochádza v prípade obchodných spoločností a družstiev, uvedená situácia môže pokojne nastať aj v prípade inej právnickej osoby, a to bez ohľadu na to, či ide o združenie osôb alebo majetku, čo vytvára neistotu ohľadom právneho postavenia členov štatutárnych orgánov (jednak dovnútra spoločnosti, ako aj vo vzťahu k príslušným štátnym orgánom) a generuje množstvo súdnych sporov.
Na účely vyriešenia otázky, ako pristupovať k situácii, keď sa zamestnanec stane členom štatutárneho orgánu, by bolo taktiež vhodné v
Zákonníku prácevýslovne upraviť, že pracovný pomer osoby, ktorá je zvolená alebo vymenovaná do funkcie člena štatutárneho orgánu, sa považuje za skončený dohodou.
52)
Pokiaľ ide o otázku týkajúcu sa prípustnosti/neprípustnosti možnosti vzniku pracovnoprávneho vzťahu členov iných orgánov právnických osôb, záver o absencii princípu tzv. subordinácie alebo pokynovej právomoci možno uplatniť aj v tomto prípade. Uvedené možno ilustrovať na príklade člena dozornej rady právnickej osoby, ktorý z titulu svojej kontrolnej funkcie a nezávislého postavenia vo vzťahu k iným orgánom právnickej osoby nemôže podliehať kontrolnej a pokynovej právomoci. S ohľadom na uvedené sa stotožňujeme s návrhom § 18 rekodifikovaného
Občianskeho zákonníka(zohľadňujúc nami navrhovanú modifikáciu), ktorý reguluje nielen právny vzťah medzi členom štatutárneho orgánu a právnickou osobou, ale aj právny vzťah medzi členom orgánu a právnickou osobou.
53)