Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Súbeh výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu a pracovnoprávneho vzťahu

V článku analyzujeme otázku (ne)prípustnosti existencie pracovnoprávneho vzťahu člena štatutárneho orgánu právnickej osoby. S ohľadom na absenciu znakov závislej práce sa prikláňame k záveru o nemožnosti vzniku pracovnoprávneho vzťahu člena štatutárneho orgánu, a to aj v prípade, ak dohodnutá náplň práce je odlišná od činnosti štatutárneho orgánu a obchodného vedenia. Avšak vzhľadom na určité osobitné prípady, keď člen štatutárneho orgánu je v podriadení zriaďovateľa a podlieha jeho pokynovej právomoci, sa pripustenie existencie pracovnoprávneho vzťahu javí ako opodstatnené, pričom špecifikácia týchto prípadov by, podľa nášho názoru, mala byť regulovaná v osobitných predpisoch.

Úvod
Predmetom tohto článku je analýza súbehu výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu a pracovnoprávneho vzťahu, poukázanie na problematickosť právnej úpravy v tomto smere, ako aj návrhy
de lege ferenda
. Aj napriek rozsiahlej judikatúre a mnohým odborným príspevkom k tejto téme je otázka súbehu pretrvávajúcim právnym problémom, z ktorého plynú viaceré aplikačné nejasnosti, ktoré sa prejavujú tak v oblasti obchodného, ako aj pracovného práva. Primárnym problémom súbehu, ktorý sa dlhodobo prejavuje tak v aplikačnej, ako aj súdnej praxi, je zneužívanie tohto inštitútu členom štatutárneho orgánu v postavení zamestnanca s cieľom vyhnúť sa režimu zodpovednosti za škodu podľa Obchodného zákonníka. Činnosti a úlohy vykonávané v rámci výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu a pracovnoprávneho vzťahu sa totiž často (zámerne) prekrývajú, prípadne sú totožné a prakticky je mimoriadne náročné identifikovať, či ku škode došlo pri plnení úloh v rámci výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu, alebo v rámci pracovnoprávneho vzťahu. Existencia paralelného pracovnoprávneho vzťahu je taktiež často využívaná na účely ochrany člena štatutárneho orgánu pred skončením pracovného pomeru v prípade, ak dôjde k jeho odvolaniu z funkcie. Inými slovami, odvolanie z výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu nemá automaticky za následok skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na skutočnosť, že problematika súbehu je previazaná s uvedenými odvetviami práva, ktoré sú samostatne regulované a v určitých smeroch si vzájomne konkurujú, nie je možné túto problematiku vnímať izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti, rešpek­tujúc zásady obchodného a pracovného práva.
Významným posunom z pohľadu riešenia problematiky súbehu je legislatívny zámer rekodifikácie práva obchodných spoločností,
1)
ktorý v zmysle pracovnej verzie paragrafového znenia návrhu rekodifikovaného Občianskeho zákonníka upravujúceho právnické osoby mení, okrem iného, aj právny režim vzťahu medzi členom orgánu a právnickou osobou. Aj napriek tejto legislatívnej iniciatíve si však efektívne riešenie problematiky súbehu vyžaduje aj zmenu právnej úpravy v Zákonníku práce.
1. Vývoj judikatúry slovenských a českých súdov týkajúcej sa súbehu
Otázka možnosti súbežného pracovnoprávneho vzťahu a výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu bola predmetom viacerých rozhodnutí slovenských, ako aj českých súdov. Zhrnutie týchto záverov je významné z pohľadu výkladu právnej úpravy súbehu, ako aj z pohľadu úvah o zmene právnej úpravy v tomto smere.
Ťažiskovou otázkou väčšiny súdnych sporov bola otázka, či výkon funkcie člena štatutárneho orgánu možno považovať za závislú prácu, a teda či je prípustné, aby bola vykonávaná v pracovnoprávnom vzťahu (konkrétne v pracovnom pomere, keďže k uzatváraniu niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru v takomto prípade prakticky nedochádza). Judikatúra sa k tejto otázke vyjadrila jednoznačne tak, že výkon funkcie štatutárneho orgánu nie je spôsobilým predmetom práce, keďže nejde o závislú prácu. Na základe uvedeného prvotné rozhodnutia zaoberajúce sa touto otázkou konštatovali neplatnosť takejto pracovnej zmluvy pre rozpor so zákonom. Uvedené malo za následok, že pracovná zmluva v takomto prípade nezakladala členovi štatutárneho orgánu nárok na mzdu ani iné plnenia pracovnoprávnej povahy.
2)
Súdy sa zaoberali aj otázkou tzv. prípustného súbehu pracovného pomeru a výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu, t.j. prípadu, ak je náplň práce odlišná od činnosti spadajúcej do pôsobnosti štatutárneho orgánu a obchodného vedenia. Najvyšší súd ČR v tomto prípade konštatoval, že ide o platne uzatvorenú pracovnú zmluvu. V posudzovaných prípadoch sa súd zároveň vyjadril, že išlo o výkon práce, ktorý podliehal priamej riadiacej pôsobnosti iného zamestnanca, a teda práca bola vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca. Z uvedeného vyplýva, že súd sa nezaoberal len samotnou povahou pracovnej náplne, ale skúmal, či bol naplnený aj princíp subordinácie, ktorý je jedným zo zá­kladných definičných znakov závislej práce.
3)
K otázke neplatnosti pracovnej zmluvy v prípade súbehu sa kriticky postavil Ústavný súd ČR.
4)
Vo svojom náleze konštatoval, že pri absencii výslovného zákazu v Zákonníku prácevykonávať činnosť, ktorá prislúcha štatutárnemu orgánu, v pracovnoprávnom vzťahu, je ústavne konformným jedine taký výklad, ktorý rešpektuje zásadu
pacta sunt servanda
. Akýkoľvek iný výklad je v rozpore s ústavnou garanciou slobodného konania, autonómie vôle, zmluvnej slobody a so zásadou prednosti výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, čo vyplýva z princípu právneho štátu. Na základe uvedeného definičné ustanovenie o závislej práci nie je možné chápať tak, že by na základe vôle strán nemohli byť režimu Zákonníka práce podriadené aj iné právne vzťahy, v prípade ktorých nejde o výkon závislej práce. Všeobecné súdy tak musia náležite odôvodniť, z akého dôvodu si člen štatutárneho orgánu a obchodná spoločnosť nemôžu upraviť vzájomné práva a povinnosti prostredníctvom zmluvy o výkone funkcie, pre ktorý si zvolia režim Zákonníka práce. Ústavný súd ČR taktiež uložil všeobecným súdom povinnosť odôvodniť, z akého dôvodu nie je prípustné, aby možnosť člena štatutárneho orgánu delegovať časť svojich oprávnení týkajúcich sa obchodného vedenia nemohla byť zverená priamo členovi štatutárneho orgánu a aby na tento účel bola s členom štatutárneho orgánu uzatvorená pracovná zmluva.
5)
Ústavný súd ČR síce poukázal na neudržateľnosť doterajšej judikatúry, neponúkol však komplexné riešenie problému súbehu a ani sa nevyjadril k otázke prípustnosti/neprípustnosti súbehu.
6)
Otázky nastolené Ústavným súdom ČR zodpovedali ro­zhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ktoré nasledovali krátko po vydaní nálezu.
7)
Z predmetných rozhodnutí vyplýva, že člen štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti a obchodná spoločnosť sa môžu odchýliť od pravidla, na zá­klade ktorého sa ich vzťah primerane riadi ustanoveniami o mandátnej zmluve, aj tak, že si na svoj vzťah dojednajú režim Zákonníka práce. Takáto dohoda však z ich vzťahu (ak ide o výkon činnosti spadajúcej do pôsobnosti štatutárneho orgánu) nezaloží pracovnoprávny vzťah; aj naďalej pôjde o obchodnoprávny vzťah, ktorý sa riadi Obchodným zákonníkom a zároveň, v dôsledku zmluvného dojednania, tými (do úvahy prichádzajúcimi) ustanoveniami Zákonníka práce, ktorých použitie nebráni kogentným ustanoveniam upravujúcim (najmä) postavenie člena štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti a jeho vzťah s obchodnou spoločnosťou.
 
2. Judikatúra Súdneho dvora EÚ týkajúca sa súbehu
Otázkou súbehu pracovnoprávneho vzťahu a výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu sa zaoberal aj Súdny dvor EÚ, a to z pohľadu, či túto osobu možno považovať za pracovníka na účely práva EÚ. Základným východiskom rozhodovacej činnosti v tejto otázke je, že pojem "pracovník" je podľa práva EÚ chápaný širšie v porovnaní s definíciou zamestnanca podľa vnútroštátnej právnej úpravy. Širšie chápanie pojmu "pracovník" má za cieľ zabezpečiť ochranu v oblastiach regulovaných príslušnými smernicami EÚ.
11)
Za hlavnú charakteristiku pracovnoprávneho vzťahu považuje Súdny dvor EÚ okolnosť, že určitá osoba vykonáva po určitú dobu v prospech inej osoby a pod jej vedením činnosti, za ktoré poberá odmenu.
12)
Súdny dvor EÚ v ro­zhodnutiach vo veciach
Dita Danosa
a
Ender Balkaya
uvádza, že pojem "pracovník" v zmysle príslušných smerníc EÚ nemožno vykladať rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale treba ho definovať podľa objektívnych kritérií, ktoré charakterizujú pracovnoprávny vzťah so zreteľom na práva a povinnosti dotknutých osôb.
13)
Širokému vymedzeniu pojmu "pracovník" v uvedených prípadoch nasvedčuje aj to, že samotné vymenovanie člena štatutárneho orgánu valným zhromaždením spoločníkov tejto spoločnosti, ktoré ho môže kedykoľvek odvolať aj proti jeho vôli, charakterizuje postavenie člena štatutárneho orgánu ako pracovníka. Charakteristickým znakom pracovníka je ďalej aj to, že člen štatutárneho orgánu podlieha pokynom a kontrole zo strany valného zhromaždenia spoločnosti, ako aj príkazom a obmedzeniam, ktoré mu boli na tento účel uložené.
14)
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci
Dita Danosa
tak kvalifikovalo ako pracovníka konateľku obchodnej spoločnosti, avšak len na účel jej sociálnoprávnej ochrany v tehotenstve podľa čl. 10 smernice Rady 92/85/EHS z 19. októbra 1992 o zavedení opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok a pracovníčok krátko po pôrode alebo dojčiacich pracovníčok. Obdobne rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Ender Balkaya konštatovalo, že člen riadiaceho orgánu kapitálovej spoločnosti sa má považovať za "zamestnanca" v zmysle čl. 1 ods. 1 písm. a) smernice Rady 98/59/ES z 20. júla 1998 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania.
15)
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).