Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 120/2019 z 28.10.2021 (konanie prokuristu v pracovnoprávnych vzťahoch)

1. Ako vyplýva z predchádzajúcej glosy z pera M. Dolobáča, v glosovanom rozhodnutí sa riešila otázka, „[č]i prokúra udelená podľa ustanovení Obchodného zákonníka oprávňuje prokuristu konať za právnickú osobu ako zamestnávateľa, t. j. dovnútra spoločnosti v pracovnoprávnych vzťahoch, teda či inštitút prokúry bez ďalšieho napĺňa požiadavky podľa § 9 ZP“ (bod 4 uznesenia). Najvyšší súd na túto otázku odpovedal záporne. Podľa neho „účelom prokúry je ustanovenie zástupcu spoločnosti spôsobilého zaväzovať spoločnosť navonok vo všetkých veciach prevádzky podniku. [...] Vzhľadom na povahu tohto špecifického druhu zastúpenia podnikateľa navonok prokúra nezahŕňa ani žiadnu z činností, ktorú robí štatutárny orgán smerom dovnútra spoločnosti. Jeho oprávnenie na výpoveď z pracovného pomeru zamestnancovi z § 14 OBZ vyvodiť nemožno“ (bod 36 uznesenia).

Hoci je odôvodnenie najvyššieho súdu pomerne lakonické, možno z neho – s veľkou dávkou zjednodušenia – vyvodiť nasledujúci myšlienkový pochod: výpoveď z pracovného pomeru je právnym úkonom v pracovnoprávnych vzťahoch, teda – podľa najvyššieho súdu – úkonom dovnútra spoločnosti. Kto môže robiť za zamestnávateľa takéto právne úkony vymedzuje § 9 ZP. V tomto ustanovení však prokurista uvedený nie je, preto § 9 ZP nemôže byť základom pre jeho oprávnenie konať v pracovnoprávnych veciach. Tým ale nemôže byť ani § 14 OBZ. Z povahy prokúry totiž vyplýva, že ide o zastúpenie navonok, nie dovnútra. Preto ani z § 14 OBZ nie je možné vyvodiť oprávnenie prokuristu dať zamestnancovi výpoveď z pracovného pomeru, keďže ide o úkon dovnútra spoločnosti, nie navonok.

2. Pri hľadaní odpovede na otázku, či je glosované ro­zhodnutie správne a či je argumentácia najvyššieho súdu trefná, sa v prvom kroku zamyslime nad tým, či Zákonník práce vôbec umožňuje, aby sa zamestnávateľ nechal zastúpiť inou osobou pri právnych úkonoch v pracovnoprávnych vzťahoch. Z formulácie dovolacej otázky („či inštitút prokúry bez ďalšieho napĺňa požiadavky podľa § 9 ZP“) totiž vyplýva, že podľa dovolateľa za zamestnávateľa môžu v pracovnoprávnych vzťahoch konať len osoby vymedzené v § 9 ZP. Tým akoby dovolateľ vylučoval možnosť zastúpenia. V tomto smere zvážme, čo nasleduje:

Je síce pravda, že Zákonník práce žiadnu úpravu zastúpenia nemá, no podľa § 1 ods. 4 ZP „[a]k tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka“. Musíme preto zistiť, či v otázke možnosti zamestnávateľa nechať sa pri pracovnoprávnych úkonoch zastúpiť ustanovuje Zákonník práce „inak“. A tu sa nazdávame, že nič „inak“ Zákonník práce neustanovuje. Zákonník totiž o zastúpení nehovorí vôbec nič, preto nemožno tvrdiť, že by upravoval niečo „inak“.

Takéto „inak“ sa podľa nás nedá vyvodiť ani z § 9 ZP, o ktorý sa opiera aj najvyšší súd. Účelom tohto ustanovenia totiž nie je vymedziť okruh osôb, ktoré môžu za zamestnávateľa konať v pracovnoprávnych vzťahoch, ale len vymedziť osoby, ktorých

Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).