Kolízia inštitútov premlčania a dobrých mravov (z pohľadu aplikačnej praxe súdov)

Rozhodnutia, ktorými súdy vyslovili, že , sa už objavili v relatívne hojnom množstve, nejde teda až tak úplne o v našom právnom prostredí. Aj tak sa však pohybujeme na tenkom ľade. Čo sme zvýraznili v predchádzajúcej vete, neprestáva páliť - ako vôbec možno takto závažne zasiahnuť do klasického hmotnoprávneho inštitútu, akým je premlčanie, navyše spôsobom, ktorý sa na prvý pohľad javí ako bezprecedentné spochybnenie princípu právnej istoty?¹⁾ Ak už nie presnú odpoveď, tak aspoň cenné podnety na úvahu, ktorým smerom sa uberať, nám poskytne súdna prax.

Prístup súdov k riešeniu tejto problematiky sa postupne vyvíjal (a menil - raz na tú, raz na onú stranu), pre poskytnutie ucelenejšieho obrazu a pre lepšiu prehľadnosť bude preto, podľa nášho názoru, najvhodnejšie uvádzať vybrané rozhodnutia v časovej osi, teda chronologicky podľa času rozhodnutia. Z nasledujúcich príkladov možno odpozorovať, že spočiatku na posudzovanie korelácie inštitútov dobrých mravov a premlčania vplývala najmä spoločenská situácia v tom-ktorom období (resp. dalo by sa povedať určitý historicko-spoločenský kontext, máme na mysli najmä naprávanie neprimeranej tvrdosti práva v procese transformácie spoločnosti), neskôr sa centrom sporu stalo skôr samotné teoreticko-právne posúdenie povahy oboch inštitútov a ich pomeriavanie vo vzťahu k súkromnoprávnym zásadám, na ktorých je náš právny poriadok postavený.

Rozsiahlu diskusiu rozpútal v otázke vzťahu premlčania a dobrých mravov už nález Ústavného súdu ČR z 15. januára 1997, sp. zn. II. ÚS 309/95, v ktorom bolo skonštatované, že .²⁾ Následne sa v právnej praxi stala vec, ktorá vôbec nie je ojedinelá - táto právna veta vyslovená Ústavným súdom ČR bola vytrhávaná z kontextu citovaného rozhodnutia, pričom absolútne nebola rešpektovaná výnimočnosť okolností, ktoré Ústavný súd ČR viedli k vysloveniu takéhoto právneho názoru. Zákonodarca totiž opomenul v zákone č. 229/1991 Sb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku zohľadniť existenciu záväzkov viaznucich na nehnuteľnostiach prostredníctvom záložného práva. Príklon k názoru, že výkon námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, je preto v danom prípade odôvodniteľný a o to pochopiteľnejší - išlo totiž evidentne o snahu vyrovnať sa s negatívnymi majetkovými dôsledkami reštitúcií a s nimi súvisiacich aktov bývalého režimu. Pokým Ústavný súd ČR obdobné stanoviská zaujímal aj v ďalších rozhodnutiach, tieto sa vzťahovali výlučne na konkrétne reštitučné spory, a preto ide z hľadiska stability práva v otázke riešenia kolízie dobrých mravov a premlčania v podstate o rozhodnutia len prechodného charakteru.³⁾ Na druhej strane Ústavný súd ČR sa s otázkou rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi zaoberal aj v iných než reštitučných prípadoch, napríklad v náleze Ústavného súdu ČR z 11. mája 2000, sp. zn. III. ÚS 158/99, Najvyšší súd ČR napríklad v rozsudku z 22. augusta 2002, sp. zn. 25 Cdo 1839/2000.⁴⁾ To, na aký okruh prípadov (resp. na aké konkrétne prípady) sa dané rozhodnutia vzťahovali, však právna prax mnohokrát prehliadala a dosiaľ často prehliada. Dochádza tak k opomínaniu dôležitých súvislostí, z ktorých súdy pri rozhodovaní v konkrétnych veciach vychádzali a bez posúdenia ktorých by ich rozhodnutia neboli také, aké boli.

Po posudzovaní hľadiska, ktoré sme nazvali historicko-spoločenským, aplikačná právna prax presunula ohnisko svojho záujmu skôr do oblasti pojmového výkladu, posudzujúc pritom samotnú povahu oboch spomenutých právnych inštitútov (dobrých mravov a premlčania), pričom nevyhnutne došlo aj na otázku pomeriavania dôležitosti jednotlivých súkromnoprávnych zásad, na ktorých je náš právny poriadok postavený.

Tak napríklad Ústavný súd ČR (v zmysle známej zásady ) najskôr odmietal akokoľvek vôbec do inštitútu premlčania zasahovať, či už extenzívne, alebo reštriktívne, aplikáciou ďalších všeobecných inštitútov právneho poriadku, t.j. aj aplikáciou všeobecných zásad, argumentujúc pritom samotnou povahou inštitútu premlčania, ktorý patrí k zásadn