KURCÁB proti Slovenskej republike

16. Sťažovateľ najmä namietal, že dĺžka reštitučného konania bola nezlučiteľná s požiadavkou "primeranosti lehoty". Odvolal sa na článok 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý uvádza:

17. Pokiaľ ide o reštitučné konanie, vláda uviedla, že sťažovateľ nevyčerpal všetky dostupné opravné prostriedky, keďže nenamietal jeho dĺžku prostredníctvom správnej žaloby pre nečinnosť orgánov verejnej správy podľa § 242 až § 251 SPP, ako to vyžaduje aj ustálená prax ústavného súdu. Zdôraznili, že táto žaloba predstavuje účinný preventívny prostriedok nápravy, a že rozhodnutie o nej je záväzné v následnom konaní o náhrade škody podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu. V prípade neúspechu v tomto konaní sa potom sťažovateľ môže obrátiť na ústavný súd. Vláda ďalej poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za neprimeranú dĺžku reštitučného konania, čím sa preukázalo, že žaloba podľa zákona o zodpovednosti štátu predstavuje účinný kompenzačný prostriedok nápravy, ktorý mal sťažovateľ využiť.

18. Sťažovateľ uviedol, že žaloba na nečinnosť orgánov verejnej správy nemá preventívny účinok, keďže takéto konanie môže trvať aj niekoľko rokov, o čom svedčia viaceré nálezy ústavného súdu, ktoré konštatovali porušenie práva sťažovateľov na prerokovanie veci v primeranej lehote v tomto type konania.

19. Pokiaľ ide o rozsudok Krajského súdu v Bratislave, na ktorý sa odvolávala vláda, sťažovateľ uviedol, že predstavuje len ojedinelé rozhodnutie a poukázal na nízku výšku spravodlivého zadosťučinenia priznaného na vnútroštátnej úrovni. Navyše, podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu bol žalobca povinný preukázať príčinnú súvislosť medzi požadovanou nemajetkovou ujmou a neprimeranou dĺžkou konania. Sťažovateľ sa teda domnieval, že na rozdiel od ústavnej sťažnosti boli prostriedky nápravy, na ktoré sa odvolávala vláda, neúčinné.

20. Pokiaľ ide o námietku vlády, týkajúcu sa nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy, Súd poznamenáva, že v prípadoch [výbor] (č. 7303/21, ods. 18 - 21, 18. novembra 2021); [výbor] (č. 8116/19, ods. 28 - 30, 31. marca 2022); a [výbor] (č. 7918/19 a 43062/20 ods. 18-22, 16. decembra 2021), týkajúcich sa neprimeranej dĺžky reštitučných konaní pred správnymi orgánmi a súdmi, Súd konštatoval, že od sťažovateľov nemožno očakávať, že podajú žalobu na nečinnosť orgánov verejnej správy podľa SPP a následne občianskoprávnu žalobu podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu, keďže namietané reštitučné konania v čase podania novej žaloby prebiehali už značný čas.

21. Rovnaké úvahy sa vzťahujú aj na tento prípad. Súd konštatuje, že v čase nadobudnutia účinnosti SPP, teda 1. júla 2016, namietané konanie už prebiehalo mnoho rokov na pozemkových úradoch aj na správnom súde. V tomto štádiu už došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote a prostriedok nápravy iba s preventívnym účinkom nemohol poskytnúť primerané zadosťučinenie (pozri , č. 30189/07, ods. 82, 12. júna 2012). Napriek tomu žaloba pre nečinnosť orgánov verejnej správy podľa SSP poskytuje výlučne tento typ zadosťučinenia.

22. Pokiaľ ide o občianskoprávnu žalobu podľa zákona o zodpovednosti štátuza škodu, Súd berie na vedomie príklad, ktorý použila vláda na preukázanie účinnosti tohto prostriedku nápravy. Napriek tomu Súd už predtým konštatoval, že kumulácia opravných prostriedkov, ktorá vo svojom dôsledku vedie k znásobeniu súdnych konaní, vyvoláva všeobecné pochybnosti o ich celkovej účinnosti (pozri , č. 35142/15, ods. 57, 31. augusta 2018). Vzhľadom na dĺžku reštitučného konania v tomto prípade sa teda Súd domnieva, že od sťažovateľa nemožno očakávať podanie ďalšej žaloby, a to žaloby o náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti štátuza škodu. V skutočnosti by to pre neho predstavovalo nadmernú záťaž, ak vezmeme do úvahy, že takéto konanie by potenciálne mohlo prebiehať na viacerých stupňoch konania a znamenalo by dodatočné náklady a výdavky na právne služby (pozri [výbor], skôr citovaný, ods. 21). Okrem toho, sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť, ktorá je považovaná za taký prostriedok nápravy, ktorý má kompenzačný účinok v prípadoch neprimeranej dĺžky konania [pozri (rozh.), č. 57984/00 a 6 ďalších, ECHR 2002 IX].

23. Vo svetle týchto úvah musí byť námietka vlády, týkajúca sa nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy, zamietnutá.

24. Súd pripomína, že primeranosť dĺžky konania sa musí posudzovať vo svetle okolností prípadu a s ohľadom na tieto kritériá: zložitosť prípadu, správanie sťažovateľa a príslušných orgánov a s ohľadom na to, čo bolo v spore pre sťažovateľa v hre (pozri [VK], č. 30979/96, ods. 43, ECHR 2000-VII).

25. V skoršom prípade (skôr citovaný, ods. 70) Súd už konštatoval porušenie článku 6 Dohovoru vzhľadom na neprimeranú dĺžku konania.

26. Po preskúmaní všetkých materiálov, ktoré mu boli predložené, Súd nezistil žiadnu skutočnosť alebo argument, ktorý by mohol odôvodniť celkovú dĺžku konania na vnútroštátnej úrovni. So zreteľom na svoju judikatúru v tejto oblasti sa Súd domnieva, že v danom prípade bola dĺžka konania neprimeraná a nespĺňala požiadavku "primeranej lehoty".

27. Táto sťažnosť je preto prijateľná a zároveň odhaľuje porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.