Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Preukazovanie odosielateľa emailu v civilnom súdnom konaní

Obsah tohto odborného článku je zameraný na problematiku identifikácie osoby odosielateľa emailu. Autor sa venuje právnej podstate emailovej komunikácie, autentifikácii emailu, lokalizácii IP adresy a následne určeniu osoby odosielateľa emailu.

The content of this article is focused on the issue of identifying the person who sent the email. Author focuses on the legal basis of email communication, email authentication, IP address localization and subsequent identification of the person sending the email.

DEMČÁK, S.: Preukazovanie odosielateľa emailu v civilnom súdnom konaní; Justičná revue 74, 2022, č. 5, s. 618 – 626.

Kľúčové slová: odosielateľ emailu, autentifikácia emailu, IP adresa, email ako dôkaz.

Key words: email sender, email authentication, IP address, email evidence.

Právny predpis/legislation: zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

 


V Slovenskej republike využíva emailové služby významná časť spoločnosti.
1)
Väčšina užívateľov si však plne neuvedomuje eventuálne právne následky tejto formy komunikácie. Domnelá anonymita "on-line" prostredia spôsobuje, že bežný užívateľ nevenuje koncipovaniu emailu takú pozornosť, ako pri inej písomnosti (listine), ktorú podpisuje a adresuje tretím osobám v "reálnom" svete.
Rozdiely medzi emailom a listinou sú pritom z právneho hľadiska minimálne.
2)
Rovnako ako pri listine, tak aj pri emaile ide o ľudské konania vyjadrené písomnou formou, ktoré môže mať povahu záväzného právneho úkonu.
Emailom sa možno právne zaviazať rovnako ako listinou. Napriek tomu je s emailom spojené určité povedomie o jeho zníženej preukaznosti a jednoduchej spochybniteľnosti.
3)
Pokročilé technické možnosti anonymizácie emailovej komunikácie sú z hľadiska dokazovania nepochybne vážnym problémom. Právo by však na túto skutočnosť nemalo rezignovať. Nasledujúci text sa preto zaoberá otázkou identifikácie odosielateľa emailu v sporovom konaní. Podotýkame, že nejde o vyčerpávajúci návod na dokazovanie tejto skutočnosti (čo v zásade ani nie je možné). Cieľom príspevku je upriamiť pozornosť na niektoré okolnosti, ktoré môžu v konkrétnych prípadoch dokazovanie zjednodušiť.
Spor o emailovú komunikáciu
Emailová komunikácia v rovine súkromného práva predstavuje riadnu platformu kontraktačného procesu, rovnako predstavuje aj spôsob kreovania záväzkov, uplatňovania práv či vynucovania plnenia povinností. Je preto dôležité, aby s emailovou komunikáciou bola spojená právna istota. Táto istota by mala umožňovať, aby účastníci emailovej komunikácie mohli preukázať jej existenciu, identifikovať jej subjekty a riadne preukázať jej obsah.
Zaoberať sa otázkou emailovej komunikácie je na mieste v prípade sporu - rozdielnych skutkových tvrdení účastníkov o povahe a existencii emailovej komunikácie. Ak účastníci takúto komunikáciu, hoci aj v prebiehajúcom súdnom spore, nepopierajú, resp. ju zhodne potvrdzujú, osobitné a nezávislé preverovanie nie je nevyhnutné (zásada formálnej pravdy).
Ak však existuje relevantný spor, je potrebné ho vyriešiť pred arbitrom, spravidla súdom. Strana, ktorá z emailovej komunikácie pre seba vyvodzuje prospech, je v súlade s bremenom tvrdenia a dôkazným bremenom povinná prezentovať dôkazné prostriedky, z ktorých bude vyplývať, že ku komunikácii reálne došlo.
Otázka, kto bol odosielateľom emailu, sa môže riešiť iba v sporoch, kde existenciu emailovej komunikácie tvrdí príjemca emailu a ním označený odosielateľ ju popiera. Uvedené vyplýva z povahy veci. Nositeľom dôkazného bremena je príjemca, ktorý má email k dispozícii a zamýšľa ho použiť ako dôkazný prostriedok. Otázne je, ako má príjemca daný email využiť na preukázanie svojich tvrdení a aké ďalšie dôkazné prostriedky má produkovať, aby súd považoval osobu odosielateľa za preukázanú a samotný email za hodnoverný. Pred analýzou načrtnutých súvislostí je potrebné aspoň stručne objasniť technickú podstatu emailovej komunikácie.
Ako funguje email
Funkcionalita emailu závisí od počítačových programov a hardvérového vybavenia, ktoré pri emailovej komunikácii vystupujú v rôznych postaveniach a majú odlišné úlohy. Prepojením všetkých dotknutých počítačových programov a hardvéru, ako aj ich vzájomnou interakciou dochádza k vytvoreniu funkčnej komunikačnej siete, ktorá umožňuje prenos elektronických správ od odosielateľa k príjemcovi. Samotný prenos elektronickej správy (emailu) nie je simplexný. Nejde o priamy prenos dát z počítača odosielateľa do počítača príjemcu. Správa odosielateľa "putuje" viacerými komunikačnými uzlami (servermi), aby dorazila k príjemcovi. Na prenose emailovej správy sa podieľa viacero samostatných počítačových programov, ktoré zanechávajú unikátnu elektronickú stopu, na základe ktorej možno následne preukazovať, že k realizácii prenosu emailovej správy od odosielateľa k príjemcovi skutočne došlo.
Zjednodušene možno uzavrieť, že emailová komunikácia prebieha tak, že odosielateľ vo svojom emailovom klientovi (Microsoft Outlook, Gmail) vyhotovítext emailovej správy a prostredníctvom "send button" zadá príkaz na odoslanie správy. Emailový klient odosielateľa prostredníctvom počítačového programu MSA (mail submission agent) odovzdá správu na prenos, ktorý zabezpečí počítačový program MTA (mail transfer agent). Odovzdanie sa realizuje uložením (upload) emailovej správy na SMTP server pre odchádzajúcu poštu. Tento SMTP server spravuje poskytovateľ internetového pripojenia, poskytovateľ hostingu, poskytovateľ webovej emailovej schránky, prípadne ho môže prevádzkovať sám odosielateľ.
Počítačový program MTA sa následne pokúsi o prenos správy a to tak, že na základe emailovej adresy príjemcu (za "zavináčom") vyhľadá príslušný SMTP server určený pre doručovanie pošty príjemcovi alebo vyhľadá iný dostupný SMTP server, ktorý bude doručovať správu účinnejšie. Na takto nájdený SMTP server následne uloží doručovanú správu (ak počítačový program zistí, že SMTP server určený pre doručovanie pošty nereaguje na požiadavky o doručenie, doručí prepravovaný email na najbližší dostupný server atď.).
Počítačový program MDA (mail delivery agent) pravidelne overuje, či na SMTP server, určený na doručovanie pošty, bola doručená nová správa. Ak nová správa bola uložená, tak počítačový program MDA predmetnú skutočnosť notifikuje emailovému klientovi príjemcu a zabezpečí jej stiahnutie (download) na lokálny počítač alebo sprístupnenie priamo zo servera. Tieto okolnosti sa prejavia ako nová doručená správa v užívateľskom rozhraní emailového klienta príjemcu.
4)
Preukazovanie odosielateľa emailu
Ako už bolo uvedené, skúmanie pôvodcu emailu (v rovine súkromného práva) má význam ibav prípade sporu. Tam, kde existuje spor, väčšinou dôjde k autoritatívnemu posúdeniu argumentov a dôkazov oboch, prípadne viacerých sporových strán, pričom vyhodnotenie a rozhodnutie realizuje nezávislý arbiter, spravidla sudca. V slovenskom právnom prostredí sa pri takýchto situáciách primárne vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. To znamená, že súd vyhodnocuje dôkazné prostriedky predložené stranami sporu a abstrahuje z nich významné skutočnosti na základe svojej úvahy. Táto úvaha by mala byť v súlade s logikou, spravodlivosťou a zákonnosťou, a nemala by predstavovať svojvôľu a viesť k arbitrárnosti.
5)
Z hľadiska preukazovania pôvodcu emailu to znamená, že v každom konkrétnom spore je vecou úvahy súdu, ktoré dôkazné prostriedky budú dostatočné na preukázanie jednotlivých skutkových tvrdení sporových strán. Keďže úvaha súdu musí korešpondovať s formálnou logikou a zároveň musí byť vecne konzistentná, možno tvrdiť, že dokazovanie týkajúce sa pôvodcu emailu by malo mať aspoň čiastočne unifikovaný postup, vychádzajúci z technických daností emailovej komunikácie.
Pri dokazovaní pôvodcu emailu môžu byť využívané priame a nepriame dôkazy. Priamy dôkaz preukazujúci osobu odosielateľa emailu (napr. kamerový záznam zachycujúci konkrétnu osobu pri odosielaní emailu) bude existovať len výnimočne. Vo väčšine prípadov bude preto možné pôvodcu emailu identifikovať len na základe nepriamych dôkazov.
6)
Medzi nepriame dôkazy patrí aj samotný email. Email totiž neidentifikuje konkrétnu osobu, ale iba to, že došlo k iniciovaniu elektronickej komunikácie z nejakého technického zariadenia, ktoré je za určitých podmienok v rámci komunikačnej siete zistiteľné. Kto v skutočnosti sporný email odoslal (z konkrétneho zariadenia a emailového klienta), však nemožno iba zo samotného znenia emailu zistiť (najmä, ak protistrana bude voči pravosti, obsahu alebo subjektom emailu namietať).
Dokazovanie na základe nepriamych dôkazov vyžaduje vyššiu mieru precíznosti. Nepriamy dôkaz totiž nemožno bez ďalšieho priradiť ku skutkovej podstate právnej normy, ktorá sa má pri rozhodovaní sporu aplikovať. Vyhodnocovanie nepriamych dôkazov sa vykonáva v širšom kontexte. Dôležité je najmä skúmanie logických a faktických nadväzností medzi nepriamymi dôkazmi, ktoré spoločne vytvárajú určitý pravdivý obraz o skutkovom stave.
7)
Primárnou úlohou nepriamych dôkazov je vytvoriť prepojenú skupinu preukázaných skutkových okolností, ktoré vo vzájomných logických súvislostiach spoločne vylúčia všetky relevantné pochybnosti a presvedčia sudcu, že odosielateľom emailu je konkrétna osoba.
Pri dokazovaní takýmito nepriamymi dôkazmi je nevyhnutné rozlišovať medzi mierou dôkazu (právna otázka) a hodnotením dôkazu (skutková otázka). Miera dôkazu určuje pri akej pravdepodobnosti, ktorá vyplýva z dôkazu, možno považovať dôkaz za úspešne vykonaný (t.j. preukazujúci určitú skutkovú tézu). Samotný Civilný sporový poriadok (ďalej aj "CSP") mieru dôkazu výslovne neuvádza. Na základe znenia § 132 ods. 1 CSPvšak možno abstrahovať, že ide o kvalitatívny stupeň "pravdivé". Predmetná pravdivosť objektívne nemôže byť vyjadrená ako absolútna istota, ktorá je pri dokazovaní z povahy veci vylúčená
8)
. Postačovať by preto mala vysoká miera pravdepodobnosti, ktorá nepripúšťa rozumné pochybnosti (hoci konečné posúdenie pravdivosti skutkových téz je vecou vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkových procesov, a to v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov).
Základným dôkazným prostriedkom pri preukazovaní pôvodcu emailu je samotný email (hoci ide o nepriamy dôkaz). Strana by ho mala súdu predložiť v printovej aj v elektronickej verzii (ako súbor v xml formáte). V printovej verzii by mal byť predložený nielen text emailu (vytlačené znenie emailu), ale aj originál emailu. Originálne znenie emailu (so všetkými technickými podrobnosťami a informáciami) možno zobraziť v emailovom klientovi (funkcionalita každého emailového klienta). Ide o podrobný výpis údajov týkajúcich sa emailu, z ktorých najdôležitejšie sú údaje o verejnej IP adrese odosielateľa, IP adrese SMTP serverov, ktorými email prešiel, a informácie o autentifikovaní emailu autentifikačnými metódami.
Príjemca emailu by mal v rámci svojich tvrdení súdu objasniť, z akých skutočností vyplýva, že k emailovej komunikácii reálne došlo. Tieto skutkové tvrdenia by mali začať označením emailovej adresy odosielateľa, označením SMTP servera odosielateľa, označením SMTP serverov, ktorými email postupne prešiel až na SMTP server príjemcu. Následne by mal príjemca uviesť autentifikačné metódy, ktoré boli pri emaile použité a stručne objasniť, čo ktorá autentifikačná metóda znamená a ako je zachytený výsledok overenia autentifikácie v origináli emailu.
Spomínané autentifikačné metódy boli vyvinuté primárne ako ochrana pred agresívnymi, marketingovými a podozrivými on-line aktivitami (spam). Sekundárne ich však možno plnohodnotne využiť aj na potvrdenie pravosti emailovej komunikácie. Medzi najvýznamnejšie autentifikačné metódy patria: SPF, DKIM, DMARC a ARC.
Autentifikačná metóda SPF (Sender Policy Framework) umožňuje overiť IP adresu odosielateľa porovnaním so zoznamom zverejnených bezpečných IP adries. Na DNS serveri odosielanej pošty je zverejnený zoznam IP adries, ktoré sú bezpečné, resp. ktoré používajú príslušný DNS server na odosielanie emailov. Po doručení emailu emailový klient príjemcu overí, či IP adresa odosielateľa (zachytená v origináli emailu) je zverejnená na DNS serveri, z ktorého začal prenos správy. Ak áno, použitá IP adresa odosielateľa je považovaná za bezpečnú.
Autentifikačná metóda DKIM (Domain Keys Identified Mail) používa pre overenie odosielajúceho servera podpis kryptografickým kľúčom. Pravosť emailovej komunikácie sa overuje tak, že SMTP server odosielateľa podpíše prepravovanú správu súkromným kryptografickým kľúčom. Emailový klient príjemcu následne prostredníctvom verejného kryptografického kľúča overí pravosť tohto podpisu. Pri použití autentifikačnej metódy DKIM sa verifikuje, či prenos správy skutočne začal na SMTP serveri odosielateľa. Ak áno, pravdepodobnosť, že ide o podvodný email, je významne redukovaná až
de facto
vylúčená. Podpis a overenie podpisu sa uskutočňujú automaticky bez ingerencie odosielateľa alebo príjemcu. Elektronický podpis správy však nepotvrdzuje, nefixuje ani negarantuje obsah prepravovanej správy (emailu).
Autentifikačná metóda DMARC (Domain-based Message Authentication, Reporting and Conformance) prepája metódy SPF a DKIM, keďže tieto nie sú vzájomne kompatibilné. Táto metóda zároveň umožňuje podľa nadefinovaných kritérií (úspešnej alebo neúspešnej autentifikácie SPF, DKIM) zadať príkazy ako automatizovane naložiť s doručovanými správami.
Autentifikačná metóda ARC (Authenticated Received Chain) používa podpis kryptografickým kľúčom pri každom SMTP serveri, cez ktorý email prejde. Emailový klient príjemcu následne verifikuje trasu emailu tým, že prostredníctvom verejných kryptografických kľúčov overí, či email skutočne prechádzal všetkými dotknutými SMTP servermi (podľa údajov zachytených v origináli emailu). Táto metóda autentifikuje trasu emailu.
9)
Využívanie SPF, DKIM, DMARC aARC nie je obligatórne a závisí od nastavenia parametrov SMTP servera odosielateľa a SMTP servera príjemcu. Odosielateľ si sám zvolí, či pri odosielaní svojich emailov bude používať autentifikáciu SPF, DKIM, DMARC aARC (čím zvyšuje dôveryhodnosť svojich emailových správ). Na druhej strane si príjemca sám zvolí, aké emaily bude akceptovať ako dôveryhodné, tzn. akú kombináciu autentifikácií bude požadovať, aby emailový klient zaradil doručovaný email do priečinka doručených správ (t.j. nevyhodnotil ho ako "spam").
Z uvedeného vyplýva, že čím viac autentifikačných metód bolo pri doručovanej správe použitých, tým je vyššia pravdepodobnosť, že email je pravý.
Údaje o tom, či email prešiel overením autentifikácie SPF, DKIM, DMARC a ARC, sú uvedené v origináli emailu. Vyhodnotenie prítomnosti autentifikačných metód možno vykonať aj laicky bez nutnosti znaleckého dokazovania. Konkrétna kombinácia autentifikačných metód, ktorá bude postačovať na to, aby súd považoval samotnú emailovú komunikáciu za overenú, bude však závisieť od procesnej obrany domnelého odosielateľa a od úvahy súdu pri hodnotení dôkazov.
Verejná IP adresa odosielateľa
Po preukázaní hodnovernosti emailovej komunikácie je ďalšou dôležitou zisťovanou skutočnosťou verejná IP adresa, ktorá bola použitá na odoslanie emailu.
10)
Táto adresa predstavuje unikátnu číselnú kombináciu, na základe ktorej možno zistiť presný bod pripojenia zariadenia (ktoré umožnilo odoslanie emailu) do siete internet. Údaj o IP adrese je obsiahnutý v každom doručenom emaile a možno ho zistiť z jeho originálu. Presné geografické umiestnenie IP adresy možno následne určiť využitím funkcionalít ktorejkoľvek voľne dostupnej aplikácie na overovanie IP adries
11)
(v praxi však existujú aplikácie na simuláciu IP adries
12)
, ktoré sú spôsobilé anonymizovať skutočného odosielateľa emailu; v prípade ich použitia môže byť ďalšie dokazovanie mimoriadne sťažené, no napriek tomu možno vychádzať zo skutočnosti, že bežný používateľ emailu štandardne nepoužíva špecifické anonymizačné postupy).
Ak bude verejná IP adresa odosielateľa verifikovaná, neznamená to ešte, že došlo k určeniu pôvodcu emailu. Technické údaje z emailu totiž umožňujú zistiť a overiť výlučne IP adresu ajej lokalizáciu (nie osobu odosielateľa). Pre spojenie IP adresy s konkrétnou osobou je potrebné poznať užívateľa IP adresy v čase odoslania emailu. Záznamy o užívateľoch IP adries uchováva poskytovateľ internetového pripojenia
13)
, ktorého možno zistiť na základe lokalizácie spornej IP adresy.
Poskytovateľ internetového pripojenia prideľuje užívateľom buď statickú IP adresu alebo dynamickú IP adresu. Statická IP adresa sa v čase nemení a jej spojenie s konkrétnou osobou možno zistiť bez ďalších komplikácií. Naopak, dynamická IP adresa sa v čase mení (pri každom odpojení zariadenia od siete). Poskytovateľ internetového pripojenia však uchováva údaje o dynamických IP adresách vo forme tzv. logov. Tie obsahujú údaje o užívateľoch, konkrétnych IP adresách a časovom rozmedzí, v ktorom boli pridelené. Na základe toho možno určiť osobu, ktorá posudzovanú dynamickú IP adresu v rozhodnom čase použila (prostredníctvom edičnej povinnosti poskytovateľa internetového pripojenia, resp. poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti).
Ani stotožnenie osoby užívajúcej verejnú IP adresu nepredstavuje identifikáciu odosielateľa emailu. Prostredníctvom jednej IP adresy sa do siete internet môžu pripájať viaceré subjekty. V rámci sieťovej infraštruktúry sa za konkrétnou IP adresou môže nachádzať rozsiahla lokálna ethernet sieť s množstvom koncových zariadení (ktoré sú v danej sieti identifikované súkromnými IP adresami).
V praktickej rovine tak môže verejná IP adresa byť pridelená konkrétnej osobe, ktorá:
a) neumožňuje zdieľanie pripojenia (napr. domáca wifi chránená heslom),
b) umožňuje zdieľanie pripojenia uzavretému okruhu subjektov (napr. lokálna firemná sieť), c) umožňuje zdieľanie pripojenia otvorenému okruhu subjektov (napr. nechránená wifi sieť v kaviarni).
V prvom prípade je preukázanie pôvodcu emailu zrejmé. V druhom prípade bude potrebné vykonať aj ďalšie dokazovanie na účel identifikácie, ktorá konkrétna osoba z daného okruhu možných odosielateľov skutočne realizovala odoslanie správy (napr. výsluchom svedkov, vyžiadaním záznamu z firemného servera, dochádzkového systému a pod.). V treťom prípade je preukázanie pôvodcu emailu najnáročnejšie, nie však vylúčené. Vhodným dôkazným prostriedkom v tomto prípade je akýkoľvek záznam, ktorý identifikuje osobu fyzicky pri pripájaní do siete na danom mieste.
Po identifikácii konkrétnej osoby, ktorá mala prístup k technickému zariadeniu použitému na odoslanie emailu, sa domnelý odosielateľ môže naďalej brániť, že email neodoslal, pričom toto zariadenie mohlo byť zneužité bez jeho vedomia. Prípadne, že mohlo byť predmetom hackerského útoku. Na účel zistenia a preukázania osoby odosielateľa bude v takom prípade nevyhnutné produkovať ďalšie dôkazy, ktoré túto obranu vyvrátia.
Negovanie tvrdení o možnom zneužití výpočtovej techniky na odoslanie emailu môže byť pochopiteľne problematické. Ide o druh tvrdení, ktorý môže domnelý odosielateľ emailu použiť v každom jednotlivom prípade. Napriek tomu sa možno domnievať, že obrana zneužitím technického zariadenia nemusí predstavovať zásadnú prekážku pri dokazovaní. Najmä, ak na základe nepriamych dôkazov bude vysoko pravdepodobné, že odosielateľom je konkrétna osoba, pričom tvrdené zneužitie technického zariadenia nebude v daných súvislostiach "uveriteľné" (keďže nebudú existovať ani len indície, že k zneužitiu zariadenia mohlo dôjsť). V danom smere je dôležité, ako bolo zabezpečené zariadenie, z ktorého sa realizovalo odoslanie emailu, ako bolo zabezpečené emailové konto odosielateľa a aký konkrétny motív by mohla mať neznáma osoba na to, aby prelomila zabezpečenie a email odoslala.
Informačný deficit
Príjemca emailu môže byť (a zrejme aj bude) pri preukazovaní pôvodcu emailu v dôkaznej a informačnej núdzi, a to najmä ak zúženie okruhu eventuálnych odosielateľov bude závisieť od dôkazných prostriedkov, ktorými disponuje iba protistrana. Tá môže byť motivovaná k zničeniu rozhodujúcich dôkazných prostriedkov alebo k ich pozmeneniu, resp. k zmareniu ich vykonania v súdnom konaní.
Príjemca emailu byv prípade informačného deficitu nemal byť zaťažovaný takým dôkazným bremenom, ktoré objektívne nikdy nemôže uniesť (najmä vo vzťahu k dôkazným prostriedkom, ktoré sa nachádzajú v právnej sfére inej osoby, a to predovšetkým u domnelého odosielateľa emailu). Súd nemôže zaťažovať účastníka konania dôkazným bremenom iba jednostranne a bez zohľadnenia kontextu všetkých relevantných okolností prípadu.
14)
Súd by mal preto v prípadoch, kedy príjemca emailu objektívne nie je schopný produkovať ďalšie dôkazy o odosielateľovi emailu, preniesť na domnelého odosielateľa emailu aspoň vysvetľovaciu povinnosť. Táto povinnosť znamená, že spravidla žalovaný, ktorý nenesie dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku, sa musí vyjadriť, musí vyjasniť, opísať alebo podrobne špecifikovať okolnosti tvrdené žalobcom, hoci žalobca tieto tvrdenia nijakým relevantným spôsobom zatiaľ nepreukázal, prípadne podrobne nesubstancoval (keďže tak ani objektívne nemohol urobiť).
Vysvetľovacia povinnosť procesnej strany nezaťaženej dôkazným bremenom vychádza z princípu rovnosti zbraní, ktorý sa nutne musí vzťahovať aj na získavanie dôkazného materiálu v konaní ovládanom prejednacou zásadou. Získavanie dôkazného materiálu iniciatívou procesných strán môže plniť svoju funkciu iba za predpokladu, že obe strany majú rovnakú možnosť prístupu k informáciám dôležitým pre objasnenie rozhodných skutočností. Ak jedna z procesných strán nemá reálnu možnosť získať potrebné informácie, a teda trpí informačným deficitom, je ohrozené alebo porušené jej právo na spravodlivý proces.
15)
Na to, aby súd preniesol vysvetľovaciu povinnosť na odosielateľa emailu, bude musieť príjemca emailu formulovať relevantné skutkové a právne tvrdenia (oporné argumentačné body), z ktorých bude možné usúdiť, že zo strany príjemcu emailu nejde o zjavne neúspešné uplatňovanie prostriedkov procesného útoku.
Predmetné oporné body možno sumarizovať nasledovne:
- príjemca emailu by mal odôvodniť, prečo požaduje uloženie vysvetľovacej povinnosti domnelému odosielateľovi emailu,
- z akých dôvodov príjemca emailu nedisponuje potrebnými informáciami a prečo nemá možnosť získať tieto informácie iným spôsobom,
- príjemca emailu by mal prezentovať aspoň rámcový návrh, ako možno informačný deficit odstrániť a čo presne príjemca emailu požaduje,
- ďalej, či má odosielateľ emailu požadované informácie vôbec k dispozícii a či má poskytnutie požadovaného vysvetlenia spôsobilosť odstrániť informačný deficit na strane príjemcu a akým konkrétnym spôsobom.
Nesplnenie tejto vysvetľovacej povinnosti by malo mať za následok hodnotenie dôkazov v neprospech odosielateľa emailu.
16)
Zároveň nesplnenie vysvetľovacej povinnosti procesnou stranou nezaťaženou dôkazným bremenom bude nutné posudzovať podľa miery porušenia tejto povinnosti s ohľadom na všetky okolnosti, ktoré v priebehu konania vyšli najavo.
Zhrnutie
Preukazovanie odosielateľa emailu má význam v prípade sporu. Dokazovanie bude založené najmä na nepriamych dôkazoch. Cieľom dokazovania je preukázať autenticitu emailovej komunikácie, verejnú IP adresu odosielateľa, lokalizáciu tejto IP adresy, jej užívateľa a následne konkrétne technické zariadenie a osobu, ktorá ho v čase odoslania sporného emailu používala. Pri dokazovaní nie je vylúčená ani forenzná lingvistika (ak bude k dispozícii dostatočne rozsiahly porovnávací materiál). Konkrétny odosielateľ môže totiž štylizovať znenie emailu osobitným spôsobom.
Nami prezentovaná argumentácia sa týka predovšetkým situácie, keď domnelý odosielateľ emailu popiera odoslanie emailu. Procesná obrana odosielateľa môže však spočívať aj v tvrdení, že danú emailovú adresu nepoužíva a preto nemôže byť odosielateľom emailu. V takomto prípade by malo postačovať, ak sa v konaní preukáže, že sporná emailová adresa je odosielateľom bežne používaná. Podotýkame, že aktuálne existuje viacero vyhľadávacích aplikácií, ktoré prehľadávajú sociálne siete, internetovú inzerciu a ďalšie webové stránky, na ktorých mohlo zo strany domnelého odosielateľa dôjsť k zverejňovaniu vlastnej emailovej adresy spolu s menom a priezviskom, telefónnym číslom alebo inými identifikačnými údajmi.
Záverom uvádzame, že v prípade, ak súd pri hodnotení dôkazov dospeje k stavu
non liquet
(nie je jasné), rozhodne na základe procesných pravidiel o dôkaznom bremene (strana, ktorá neuniesla dôkazné bremeno bude znášať z toho vyplývajúci procesný následok).
1) Počet fyzických osôb používajúcich email predstavuje 76 % dospelej populácie. Zdroj: www.statista.com
2) Totožne KORBEL, F.- MELZER, F.: Písemnost, elektronický a biometrický podpis v elektronickém právním jednání. In: Bulletin advokacie, č. 12, 2014, s. 31.
3) Napríklad online diskusia dostupná z: www.lexforum.cz/634, resp.: www.lexforum.sk/610
5) ŠTEVČEK, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2016, s. 729. Porovnaj tiež uznesenie NS SR zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 3 Cdo204/2009.
6) POLČÁK, R. a kol.: Elektronické důkazy v trestním řízení. 1. vyd. Brno: Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 2015, s. 137.
7) Porovnaj rozsudok NS ČR zo dňa 26.6.2014, sp. zn. 21 Cdo 2682/2013.
8) Porovnaj nález ÚS SR zo dňa 24.10.2017, sp. zn. II. ÚS 716/2016.
10) Porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ (druhá komora) zo dňa 19.10.2016 vo veci Patrick Breyer c/a Bundesrepublik Deutschland, C-582/14.
12) Napríklad: prehliadač "Tor".
13) Podrobnejšie rozsudok Súdneho dvora EU (veľká komora) zo dňa 28.1.2009 vo veci Productores de Música de Espana (Promusicae) c/a Telefónica de Espana SAU, C-275/06.
14) Nález ÚS ČR zo dňa 7.10.1996, sp. zn. V. ÚS 167/96; nález ÚS ČR zo dňa 20.8.2014, sp. zn. I. ÚS 173/13.
15) Nález ÚS SR zo dňa 28.11.2017, sp. zn. III. ÚS 651/2016; nález ÚS ČR zo dňa 28.2.2008, sp. zn. I. ÚS 987/07.
16) Rozsudok NS SR zo dňa 11.4.2017, sp. zn. 3Cdo/2/2016; rozsudok NS ČR zo dňa 16.12.2011, sp. zn. 22Cdo/883/2010; rozsudok NS ČR zo dňa 29.1.2014, sp. zn. 22Cdo/2851/2013; rozsudok NS ČR zo dňa 7.8.2017, sp. zn. 22Cdo/820/2017.