Tomáš Ľalík: Obmedzenie ľudských práv a test proporcionality. Teória a prax

Knihu, podobne ako náhrobný kameň života človeka, sprevádza do nezabudnutej večnosti motto vyryté v jej úvode.Za takéto možno považovať vybratý citát vyslovený pápežom Františkom, ktorým uvádza v predhovore svojho diela T. Ľalík. Stojí za zopakovanie „... sudca musí vniknúť do srdca osoby, poznať jej úmysly, vedieť, čo urobila... Akým zákonom ju posudzovať? Spravodlivou mierou... Nie je ľahké byť sudcom, práve naopak.“ Môžete oponovať, že to nie je motto, ale posolstvo. A máte pravdu v tom, že celá kniha je posolstvom pre sudcov hľadajúcich oporu pre svoje rozhodovanie nie v zákone, ale v spravodlivosti vyváženej dvomi spravidla protichodnými záujmami. Ale je to tak naozaj? Musia vždy byť tieto dva záujmy – spoločenský na jednej strane a súkromný na druhej strane v opozite? Odpoveď na túto otázku si musí každý sudca dať sám. Kniha T. Ľalíka mu v tom významnou mierou pomôže. Vráťme sa však k mottu, ktoré v štyroch-piatich slovách vystihne podstatu a zároveň cieľ, ktorý kniha sleduje. Autor si vybral posolstvo pápeža, ktorého autorita je nielen osobná, ale aj inštitucionálna. Jeho výber sa už nijako nedá ovplyvniť a v mojej vydavateľskej recenzii som sa o to ani nepokúsil. Na tomto mieste však vidím priestor v citáte uvedenom takmer na úplnom konci knihy. Je to citát od výtvarníčky J. Holzerovej, ktorá v roku 1982 na ikonickom Times Square v New Yorku umiestnila elektronický bilbord tohoto znenia: "Chráň ma pred tým, čo chcem". Autor k tomu len lakonicky, ale pravdivo dodáva, že "potrebujeme byť chránení pred tým, čo chceme, pretože ak dosiahneme všetko, čo chceme, ani tak nebudeme šťastní." (s. 301)