Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

ZR LVI/2019 (108/2015) – ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2013, sp. zn. 2 Sžf 37/2012)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 10/2015, s. 88 – 94.

Inštitút priameho rokovacieho konania v oblasti vereného obstarávania svojím procesným postupom zvyšuje predovšetkým transparentnosť zadávacieho procesu ako celku zo strany verejného obstarávateľa, a preto je potrebné ho chápať ako výnimočný inštitút vo vzťahu k iným postupom aplikujúcim sa vo verejnom obstarávaní v zmysle zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Preukázanie existencie zákonných dôvodov na aplikáciu tohto výnimočného inštitútu spočíva na verejnom obstarávateľovi, ktorý sa rozhodne aplikovať inštitút priameho rokovacieho konania. Navyše, verejný obstarávateľ musí preukázať, že existujú zákonné podmienky na použitie tohto inštitútu už vo vzťahu k Úradu pre verejné obstarávanie, a to v príslušnom oznámení verejného obstarávateľa, ktorým informuje Úrad o príslušnom zámere.

Zákonné dôvody na použitie inštitútu priameho rokovacieho konania musia existovať už v čase, keď sa verejný obstarávateľ rozhodne pre realizáciu tohto výnimočného inštitútu. Ak by sa totiž preukázalo, že verejný obstarávateľ postupoval pri použití tohto inštitútu v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, dopustil by sa svojím konaním správneho deliktu a za také konanie by mu Úrad mohol uložiť finančnú pokutu vo výške 5 % zmluvnej ceny.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2013, sp. zn. 2 Sžf 37/2012)


Napadnutým rozsudkom Krajský súd v B. zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 9. februára 2009, ktorým žalovaný zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 4. novembra 2008, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 17 592,77 € podľa § 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“), za uzavretie zmluvy na predmet zákazky „Terénne vozidlo“ postupom verejného obstarávania – rokovacie konanie bez zverejnenia bez splnenia podmienok pre jeho použitie.

Krajský súd takto rozhodol, keď dospel k záveru, že správne orgány riadne zistili skutkový stav a vyvodili z neho správne právne závery. Poukázal na to, že rokovacie konanie bez zverejnenia je pri verejnom obstarávateľovi, ako aj pri obstarávateľovi postupom, pri ktorom je nevyhnutné splniť niektorú z podmienok na jeho použitie uvedenú v zákone o verejnom obstarávaní. Je to postup verejného obstarávania, ktorý sa všeobecne považuje za najmenej transparentný a mal by sa používať len vo výnimočných prípadoch, a preto je potrebné aj podmienky na použitie rokovacieho konania bez zverejnenia vykladať reštriktívne. Krajský súd dôvodil tým, že v danom prípade nebola zo strany žalobcu splnená podmienka doplnkového charakteru tovaru (9 kusov terénnych vozidiel) k už realizovanej dodávke na základe verejného obstarávania (2 kusy osobného terénneho vozidla). Plnenie na základe rokovacieho konania bez zverejnenia vo forme 9 kusov vozidiel nemohlo v žiadnom prípade nadväzovať na predchádzajúcu dodávku, touto dodávkou nemohlo byť rozšírené alebo čiastočne nahradené pôvodne dodané vozidlo. V danom prípade sa jednalo o dodávku nového tovaru, ktorý nesúvisí s pôvodnou dodávkou, a preto aj námietka žalobcu spočívajúca v tvrdení, že zmenou dodávateľa by došlo k technickým ťažkostiam v prevádzke alebo údržbe, je nedôvodná. V rámci verejnej súťaže vyhlásenej na dodanie dvoch kusov vozidiel v roku 2005 neboli obstarané služby spočívajúce v údržbe a prevádzke, táto nebola vykonávaná pôvodným dodávateľom a zo strany žalobcu nebolo v správnom konaní preukázané, že údržba a prevádzka ďalších vozidiel by spôsobovala akékoľvek technické komplikácie, ak by boli dodané iné typy terénnych vozidiel, respektíve ďalšie vozidlá by boli zabezpečené iným dodávateľom v rámci riadne vyhlásenej verejnej súťaže. Krajský súd ďalej poukázal na to, že v danom prípade nemohol zobrať do úvahy znalecký posudok predložený žalobcom až v súdnom konaní, teda až po ukončení správneho konania. Znalecký posudok by splnil svoj účel v čase prípravy žalobcu pred vyhlásením rokovacieho konania bez zverejnenia ako podklad odôvodňujúci zvolený postup obstarávania. Výška sankcie bola určená zákonom, t. j. 5 % zo zmluvnej ceny určenej vo výške 10 600 000 Sk s DPH, a preto v súlade so zákonnou úpravou nemal žalovaný právomoc určiť pokutu v inej ako zákonom určenej sadzbe.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní rozsudok krajského súdu ako nezákonný zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nesúhlasil s tvrdením súdu, že podmienky na použitie rokovacieho konania bez zverejnenia treba vykladať reštriktívne a má za to, že takéto tvrdenie súdu je zavádzajúce a nezodpovedá zákonnému ustanoveniu a bližšie súd vôbec nevysvetlil, že prečo by to tak malo byť a iba prevzal takéto tvrdenie od žalovaného a tým zdôvodnil aj svoj rozsudok. Poukázal na to, že zo zákona o verejnom obstarávaní vyplýva, že sa rokovacie konanie môže použiť, keď sú splnené určité podmienky a v zmysle § 24 písm. c) zákona je riadnym postupom vo verejnom obstarávaní a ako výnimka z pravidiel obstarávania zaručujúcich dodržiavanie účinnosti práv uznaných zmluvou o Európskom spoločenstve sa musí vykladať doslovne (striktne), nie reštriktívne. I. stupňový súd neodôvodnil logickými argumentmi zmenu výkladu z doslovného na reštriktívny. Poukázal na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 341/07, z ktorého vyplýva, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia.

Pokiaľ súd poukázal na strane 9 odôvodnenia, že v danom prípade nebola zo strany žalobcu splnená podmienka doplnkového charakteru tovaru, tak ide o nesprávne stanovisko krajského súdu, pretože v danom prípade sa obstaráva „doplňujúci tovar“ a nie „doplnkový tovar“. Tieto dva pojmy nie sú synonymami. Z rozsudku krajského súdu ako i z rozhodnutia žalovaného je evidentné, že vnímajú doplňujúci tovar ako doplnkový tovar a konkrétne ho nazývajú výbava, príslušenstvo, teda to, čo sa nazýva doplnkom. Vo význame „doplňujúci“ sa krajský súd priklonil k názoru správnych orgánov v tom, že tento pojem je treba vykladať reštriktívne v zmysle ustálenej európskej judikatúry ESD a poukázal na jeho rozsudky kedy je doplňujúcim tovarom k samostatne používateľnému tovaru len príplatková výbava a to napriek žalobcom doloženému dôkazu vo forme časti spomínaného rozsudku C-385/02, kde je jasne uvedené, že výklad je treba vykonávať striktne, nie reštriktívne. Súd nezohľadnil ani stanovisko Slovenského jazykovedného ústavu, ale priklonil sa k názoru žalovaného, ktorý si túto aplikáciu špekulatívne a účelovo vymyslel. Čo sa týka znaleckého posudku, ktorý odmietol krajský súd akceptovať, tak bol doložený dodatočne hlavne z toho dôvodu, že správny orgán opomenul zistiť presne a úplne skutočný stav veci a vykonať dôkazy a naviac z § 36 správneho poriadku vyplýva, že pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie je potrebný znalecký posudok a teda mal vo veci ustanoviť znalca, keď mal pochybnos

Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).