Online časopis

A. P. proti Slovenskej republike rozsudok z 28. januára 2020 k sťažnosti č. 10465/17

 čl. 3 - ponižujúce zaobchádzanie - maloletý udretý do tváre policajtom počas zatýkania - nie výslovne nevyhnutné použitie sily - absencia účinného vyšetrovania 
V prípade A. P. proti Slovenskej republike,
Európsky súd pre ľudské práva (tretia sekcia) zasadajúc v komore v zložení:
Paul Lemmens, predseda,
Georgios A. Serghides,
Paulo Pinto de Albuquerque,
Helen Keller,
Alena Poláčková,
María Elósegui,
Erik Wennerström, sudcovia,
a Stephen Phillips, tajomník sekcie,
na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019,
vyhlasuje nasledovný rozsudok, ktorý bol prijatý toho dňa:
KONANIE
1. Prípad vznikol na základe sťažnosti (č. 10465/17) predloženej Súdu proti Slovenskej republike podľa článku 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") 30. januára 2017 slovenským štátnym občanom, pánom A. P. (ďalej len "sťažovateľ").
2. Sťažovateľ bol zastúpený V. Durbákovou, advokátkou vykonávajúcou svoju prax v Košiciach. Vláda Slovenskej republiky (ďalej len "vláda") bola zastúpená svojou zástupkyňou pani M. Pirošíkovou.
3. Sťažovateľ tvrdil, že obecní policajti s ním zaobchádzali ponižujúco, a že vnútroštátne orgány neuskutočnili účinné vyšetrenie veci, v rozpore s článkom 3 Dohovoru.
4. Dňa 21. júna 2017 bola sťažnosť oznámená vláde.
SKUTKOVÝ STAV
I. SKUTKOVÉ OKOLNOSTI PRÍPADU
5. Sťažovateľ sa narodil v roku 1999, žije v Rudňanoch a je rómskeho pôvodu.
A. Udalosti z 10. a 11. februára 2015
6. Dňa 10. februára 2015 otec pätnásťročného rómskeho chlapca M. Č. oznámil na polícii, že skôr v ten istý deň bol M. Č. zbitý skupinou chlapcov. Ako bolo neskôr uvedené v rozhodnutí týkajúcom sa prípadu (pozri ďalej odsek 23), M. Č. nepoznal útočníkov, ale veril tomu, že bude schopný ich identifikovať podľa tváre. Vec bola riešená ako podozrenie z priestupku a nasledujúce ráno sa mala polícia s M. Č. a jeho otcom pokúsiť pred miestnou školou identifikovať páchateľov.
7. Nasledujúce ráno M. Č. pred školou identifikoval sťažovateľa, ktorý mal v tom čase šestnásť rokov, a ďalšieho rómskeho chlapca A. T. ako tých, ktorí boli medzi útočníkmi. V skôr odkazovanom rozhodnutí bolo uvedené, že podľa záznamu príslušníci obecnej polície (ďalej len "príslušníci") E. P. a R. M., ktorí vykonávali nasledujúci zásah, vypovedali, že M. Č. identifikoval sťažovateľa a A. T. ako Róma a Cigáňa.
8. Podľa sťažovateľovej výpovede bol 11. februára 2015 ráno o 7.45 hod. konfrontovaný s E. P. a R. M. pred svojou školou. Jeden z príslušníkov ho údajne schmatol za kapucňu, hodil o auto a udrel ho niekoľkokrát do tváre. Potom ho spolu s A. T. natlačil do policajného auta. Sťažovateľ tvrdil, že príslušník pokračoval v bití aj po tom, ako už bol v aute.
9. Chlapci boli odvezení na policajnú stanicu v Rudňanoch. Podľa úradného záznamu o predvedenej osobe, sťažovateľ bol predvedený na policajnú stanicu ráno o 7.50 hod., prepustený bol ráno o 8.10 hod. a nemal žiadne zranenia.
10. Sťažovateľ tvrdil, že na policajnej stanici si obaja príslušníci nasadili biele rukavice a bili ho do tváre, a že na neho tlačili, aby sa priznal, že napadol M. Č.
11. Neskôr doobeda, po svojom prepustení, sťažovateľ spolu so svojou matkou vyhľadal lekársku pomoc v Spišskej Novej Vsi. Boli vypracované dva lekárske záznamy, jeden doktorom F. M., chirurgom, a ďalší doktorom J. N., otolaryngológom. V prvom zázname sa uvádza:
"[Sťažovateľ bol] dnes zranený, údajne počas policajného zásahu. [Objektívnym pozorovaním:] opuch nosa a bolesť v nose ...".
     V druhom zázname je uvedené:
"Bol ošetrený v ambulancii po zranení utŕženom počas policajného zásahu. Krvácal z nosa; taktiež má napuchnutú hornú peru.".
12. Dňa 11. februára 2015 večer o 20.57 hod. sťažovateľ opäť navštívil chirurgickú ambulanciu doktora I. D., ktorý potvrdil, že sťažovateľ mal povrchové zranenie nosa, a že toto bolo spôsobené úderom okolo 7.15 hod. ráno.
B. Použitie sily
13. V priebehu konania pred Súdom vláda predložila hlásenie o použití donucovacích prostriedkov obecnej polície v Rudňanoch z 11. februára 2015. Podľa tohto hlásenia R. M. prudko chytil sťažovateľa za lakeť, aby mu zabránil odísť. Sťažovateľ sa však vytrhol, napľul na R. M., povedal mu, že sa ho nebojí a zamával svojou pravou rukou na R. M., ktorý ho následne prudko chytil a udrel. Podľa hlásenia sťažovateľ neutrpel žiadne zranenia.
14. Sťažovateľ tvrdil, že žiadosti príslušníkov vyhovel dobrovoľne a nekládol žiaden aktívny odpor.
15. V správe z 25. augusta 2017, ktorú vláda taktiež predložila v priebehu konania pred Súdom, prokurátor generálnej prokuratúry konštatoval vo vzťahu k použitiu sily pred školou:
"... R.M. použil donucovacie prostriedky voči sťažovateľovi. Chytil ho za rameno a použil na jeho ruku páku. Sťažovateľ stále kládol odpor. V reakcii na opľutie mu R.M. dal facku. Sťažovateľ sa potom upokojil ...".
 C. Vyšetrovanie incidentu
16. Dňa 11. februára 2015 sťažovateľ, zastúpený svojou matkou, podal trestné oznámenie na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi. Oznámenie doplnil 3. marca 2015.
17. Dňa 13. marca 2015 vyšetrovateľ odmietol trestné oznámenie, keďže nevidel žiadne dôvody na vznesenie obvinenia. Vyšetrovateľ vypočul príslušníkov E. P. a R. M. a otca M. Č. Zhodne potvrdili, že sťažovateľ nerešpektoval pokyny, bol verbálne agresívny a mal pľuť na jedného z príslušníkov. Príslušník R. M. uznal, že nasadil sťažovateľovi na rameno páku, aby ho dostal do policajného auta. Príslušník E. P. ďalej uviedol, že R. M. udrel sťažovateľa do tváre.
18. Sťažovateľ podal voči uzneseniu sťažnosť. Tvrdil, že vyšetrovateľ nevypočul nezávislých svedkov incidentu, nezobral do úvahy ním predloženú lekársku správu a nevyšetril možný rasový motív príslušníkov. Taktiež tvrdil, že ak bola verzia príslušníkov pravdivá, mali povinnosť oznámiť použitie donucovacích prostriedkov svojmu nadriadenému, čo však neurobili.
19. Dňa 9. apríla 2015 vyšetrovateľ zrušil namietnuté rozhodnutie a 6. mája 2015 začal trestné stíhanie na základe podozrenia, že bol spáchaný trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa.
20. Dňa 21. mája 2015 vyšetrovateľ vypočul sťažovateľa a jeho matku. V ten istý deň taktiež vypočul príslušníkov E. P. a R. M., ktorí obaja potvrdili, že R. M. udrel sťažovateľa otvorenou dlaňou po tvári, keď sa ho pokúšal dostať do auta pred školou.
21. Vyšetrovateľ taktiež vypočul A. T., ktorý dosvedčil, že bol prítomný počas incidentu pred školou, avšak nevidel, čo sa odohralo medzi sťažovateľom a príslušníkom. Pamätal si, že keď prišiel k autu, sťažovateľ už bol vnútri a tiekla mu krv z nosa. Odmietol, že by príslušník bil jeho alebo sťažovateľa v aute alebo na policajnej stanici. Potvrdil však, že sťažovateľ krvácal z nosa aj po prepustení z policajnej stanice. Vyšetrovateľ taktiež vypočul M. Č. a jeho otca, ktorí boli prítomní pred školou, avšak vypovedali, že neboli svedkami celého incidentu.
22. Vnútroštátne orgány nariadili vypracovanie znaleckého posudku týkajúceho sa zranení sťažovateľa. Podľa znaleckého posudku predloženého 16. júna 2015 sťažovateľ utrpel menšie zranenia, ktoré mohli byť v oblasti tváre spôsobené tupou silou miernej intenzity. Znalec prijal záver, že takéto zranenia mohli byť spôsobené úderom alebo hodením o policajné auto počas toho, ako sa doň snažil dostať. Znalec vylúčil, že by zranenia sťažovateľa boli spôsobené päsťou.
23. Dňa 10. júla 2015 vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie. Po preskúmaní všetkých dôkazov a okolností dospel k záveru, že vyšetrovaní príslušníci konali v súlade s aplikovateľnými predpismi, a že ich konanie nepredstavovalo trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Konkrétne vylúčil, že by sťažovateľove zranenia boli spôsobené spôsobom, akým to tvrdil, konkrétne údermi päsťou. Jeho zranenia mohli byť spôsobené fackou alebo náhodne úderom tváre o policajné auto, keď doň vstupoval. Vyšetrovateľ skonštatoval, že jeden z príslušníkov priznal úder otvorenou dlaňou do tváre sťažovateľa s cieľom prekonať jeho odpor.
24. Sťažovateľ podal sťažnosť. Tvrdil, že uznesenie bolo založené výlučne na výpovediach príslušníkov, ktoré neboli potvrdené ďalšími dôkazmi, že M. Č. a jeho otec boli zaujatí, že žiadny zo svedkov priamo nevidel incident pred školou, a že vyšetrovateľ nevypočul ďalších svedkov nachádzajúcich sa pred školou. Ďalej tvrdil, že vyšetrovateľ nepreskúmal, či donucovacie opatrenia použité proti nemu boli zákonné a primerané, a či príslušníci oznámili použitie donucovacích prostriedkov svojmu nadriadenému. Ak by neexistoval v spise žiaden záznam o použití donucovacích prostriedkov voči nemu, príslušníci by sa spätne snažili legalizovať svoje nezákonné konanie. Navyše, sťažovateľ nevyšetril možný rasový motív konania týchto príslušníkov. Sťažovateľ taktiež tvrdil, že príslušníci ho nevarovali pred použitím donucovacích prostriedkov, čo je podľa neho samo o sebe nezákonné.
25. Dňa 7. septembra 2015 Okresná prokuratúra v Spišskej Novej Vsi zamietla sťažnosť ako nedôvodnú. Skonštatovala, že bolo dostatočne preukázané, že sťažovateľ - podozrivý zo spáchania priestupku - ignoroval pokyny príslušníkov a aktívne kládol odpor pri zatýkaní. Použitie donucovacích prostriedkov voči nemu bolo preto v súlade so zákonom. Jeho zranenia boli ľahké a mohli byť spôsobené úderom do tváre alebo nárazom o policajné auto. V žiadnom prípade však nemohli byť spôsobené údermi päsťou tak, ako to tvrdil sťažovateľ.
26. Tieto závery boli principiálne potvrdené Krajskou prokuratúrou v Košiciach v rozhodnutí z 11. novembra 2015, ktoré bolo vydané v reakcii na podnet sťažovateľa na preskúmanie uznesenia zo 7. septembra 2015.
27. Dňa 12. februára 2016 generálna prokuratúra odmietla ďalší podnet sťažovateľa ako zjavne nepodložený s tým, že neobsahoval žiadne nové relevantné informácie.
D. Konanie pred ústavným súdom
28. Dňa 18. apríla 2016 sťažovateľ podal sťažnosť na ústavný súd, pričom namietal porušenie článku 3, 13 a 14 Dohovoru a ich ústavných ekvivalentov. Tvrdil, že polícia použila neprimeranú silu, ktorá predstavovala zlé zaobchádzanie, vyšetrovanie nebolo účinné a že zodpovedné orgány nevyšetrili možný rasový motív namietaného zlého zaobchádzania.
29. Dňa 8. júna 2016 ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Konkrétne skonštatoval, že sťažovateľ nepodložil svoje sťažnosti konkrétnymi svedeckými výpoveďami, ktoré by potvrdili jeho tvrdenia o neprimeranosti a nezákonnosti policajného zásahu.
II. RELEVANTNÝ PRÁVNY RÁMEC
30. Podľa § 10 ods. 1 zákona o obecnej polícii (zákon č. 564/1991 Zb., v znení neskorších predpisov) príslušník obecnej polície (ďalej len "príslušník") je oprávnený pri plnení svojich úloh požadovať potrebné vysvetlenie od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre odhalenie priestupku a zistenie jeho páchateľa. Príslušník je oprávnený vyzvať osobu, aby sa ihneď alebo v určenom čase dostavila na útvar obecnej polície s cieľom vykonať úkony potrebné na objasňovanie priestupkov.
31. Ak osoba bez ospravedlnenia alebo bez závažných dôvodov výzve podľa odseku 1 nevyhovie, no na objasnenie priestupku je podanie vysvetlenia nevyhnutné, môže ju príslušník obecnej polície predviesť na útvar obecnej polície s cieľom podať vysvetlenie. Ak je to nevyhnutné, na predvedenie môže príslušník obecnej polície použiť aj donucovacie prostriedky (§ 10 ods. 2). Príslušník po predvedení osoby bezodkladne spíše úradný záznam o predvedení a zápisnicu o podanom vysvetlení (§ 10 ods. 3).
32. Príslušník je ďalej oprávnený vyzvať osobu, od ktorej je požadované vysvetlenie podľa už uvedeného ustanovenia, aby preukázala svoju totožnosť; osoba je povinná výzve vyhovieť (§ 9 ods. 1). Ak osoba odmietne preukázať svoju totožnosť alebo ak ju nemôže preukázať ani po predchádzajúcom poskytnutí potrebnej súčinnosti na preukázanie svojej totožnosti, je príslušník oprávnený predviesť takúto osobu na útvar obecnej polície s cieľom zistiť jej totožnosť (§ 9 ods. 2).
33. Paragraf 13 a nasl. zákona o obecnej polícii upravuje použitie donucovacích prostriedkov. Pred použitím donucovacích prostriedkov je príslušník povinný vyzvať osobu, proti ktorej zakročuje, aby upustila od protiprávneho konania s výstrahou, že bude použitý niektorý z donucovacích prostriedkov. Od výzvy a výstrahy môže upustiť iba v prípade, ak je sám napadnutý alebo je ohrozený život alebo zdravie inej osoby a vec neznesie odklad, alebo tomu bránia iné okolnosti. O tom, ktorý z donucovacích prostriedkov použije, rozhoduje príslušník obecnej polície podľa konkrétnej situácie tak, aby osobe, proti ktorej zakročuje, nespôsobil neprimeranú ujmu.
34. Hmaty, chvaty, údery a kopy sebaobrany je príslušník
inter alia
oprávnený použiť, aby zadržal alebo predviedol osobu podľa § 9 a § 10, ktorá kladie aktívny odpor. Hmaty a chvaty je príslušník obecnej polície oprávnený použiť, ak osoba kladie pasívny odpor. Ak príslušník zistí, že pri použití donucovacích prostriedkov došlo k zraneniu osoby, poskytne jej, ak to okolnosti dovolia, prvú pomoc a zabezpečí lekárske ošetrenie (§ 17 ods. 1).
35. Použitie donucovacích prostriedkov je príslušník obecnej polície povinný neodkladne hlásiť náčelníkovi obecnej polície. Ak vzniknú pochybnosti o oprávnenosti alebo primeranosti použitia donucovacích prostriedkov alebo ak pri ich použití bola spôsobená smrť, ujma na zdraví alebo škoda na majetku, je náčelník obecnej polície povinný zistiť, či boli použité v súlade so zákonom. O výsledku tohto zistenia spíše úradný záznam, ktorý hneď predloží miestne príslušnému prokurátorovi (§ 17 ods. 2 a ods. 3).
III. RELEVANTNÝ MEDZINÁRODNÝ MATERIÁL
36. Dňa 19. júna 2014 Európska komisia proti rasizmu a intolerancii ("ECRI") vydala správu o Slovenskej republike [CRI (2014)37]. Správa obsahuje nasledovné pasáže týkajúce sa násilia voči Rómom:
"68. Mimovládne organizácie informovali o deviatich násilných trestných činoch proti Rómom v období 2009 až 2012. V ďalších prípadoch sa rómske osady stali terčom vandalizmu, ktorý ohrozoval životy ich obyvateľov. Doposiaľ najhorší incident, ktorý dostal široké mediálne pokrytie ospravedlňujúce tento čin, sa odohral v júni 2012 v Hurbanove, kde mestský policajt v čase osobného voľna zabil troch a zranil štyroch Rómov.
 
69. Médiá, občianska spoločnosť a medzinárodné organizácie informovali aj o zlom zaobchádzaní (a všeobecne hrubom konaní) polície voči Rómom.".
37. Správa ECRI odporučila, aby "slovenské orgány zabezpečili účinné vyšetrovanie tvrdení o údajnej rasovej diskriminácii alebo zneužití právomocí polície, a aby tam, kde je to potrebné, zabezpečili primerané potrestanie páchateľov takýchto skutkov."
38. Výbor OSN na odstránenie rasovej diskriminácie prijal záverečné stanovisko vo vzťahu k Slovenskej republike v roku 2013 (CERD/C/SVK/CO/9-10). V odseku 10 výbor pripomenul svoje obavy "týkajúce sa pokračujúcej diskriminácie a stigmatizácie voči Rómom a ich pokračujúcej neistej socioekonomickej situácie".
39. V záverečnom stanovisku svojej správy z roku 2018 vo vzťahu k Slovenskej republike (CERD/C/SVK/CO/11-12) vyjadril ten istý Výbor OSN závažné obavy týkajúce sa správ o verbálnych a fyzických útokoch voči etnickým minoritám vrátane Rómov a
inter alia
odporučil, aby "všetky rasovo motivované trestné činy vrátane verbálnych a fyzických útokov boli vyšetrené, páchatelia boli stíhaní a potrestaní, a že motívy založené na rase alebo farbe pleti, pôvode alebo národnostnom či etnickom pôvode boli považované za priťažujúce okolnosti pri ukladaní trestu za trestný čin".
PRÁVO
I. NAMIETANÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 3 A 13 DOHOVORU
40. Sťažovateľ tvrdil, že bol vystavený zaobchádzaniu, ktoré je podľa článku 3 Dohovoru zakázané, a že jeho tvrdenia neboli v tomto ohľade riadne prešetrené v rozpore s požiadavkami tohto ustanovenia a článku 13 Dohovoru.
41. Pripomínajúc, že on je ten, kto rozhoduje o tom, aká právna charakteristika sa hodí na skutkový stav daného prípadu a konštatujúc, že tieto námietky sa týkajú tej istej podstaty, Súd považuje za vhodné preskúmať tvrdenia sťažovateľa výlučne podľa článku 3 Dohovoru (pozri
Bouyid proti Belgicku
[GC], č. 23380/09, ods. 55, ECHR 2015).
   Článok 3 Dohovoru znie nasledovne:
"Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.".
A. Hmotná časť článku 3 Dohovoru
1. Prijateľnosť
42. Vláda namietala, že zranenie sťažovateľa bolo ľahké, a teda že nedosiahlo minimálnu úroveň závažnosti vyžadovanú podľa článku 3 Dohovoru v jeho hmotnej časti. Podľa jej názoru bola preto sťažnosť nezlučiteľná
ratione materiae
s ustanoveniami Dohovoru.
43. Súd je názoru, že námietka vlády vyvoláva závažné otázky, ktoré sú úzko späté s podstatou sťažnosti. Preto Súd rozhodol, že bude o nej rozhodovať spolu s podstatou sťažnosti.
44. Okrem toho Súd konštatuje, že relevantná časť sťažnosti nie je zjavne nepodložená v zmysle článku 35 ods. 3 písm. a) Dohovoru. Ďalej konštatuje, že nie je neprijateľná ani z iného dôvodu. Musí byť preto vyhlásená za prijateľnú.
2. Podstata
(a) Argumenty strán
45. Sťažovateľ tvrdil, že bol zbitý a vystavený psychickému nátlaku zo strany príslušníkov.
46. Vláda poprela tvrdenia sťažovateľa vo vzťahu k závažnosti jeho zranení a k zaobchádzaniu, ktorému bol vystavený.
Konkrétne, podľa dostupných dôkazov sťažovateľ utrpel iba ľahké zranenie - pomliaždeninu nosa a opuch hornej pery, v rozpore s jeho tvrdeniami na vnútroštátnej úrovni (pozri napríklad skôr uvedený odsek 8). Podľa stanoviska vlády bolo sťažovateľovo zranenie spôsobené zákonnými a legitímnymi opatreniami, použitými s cieľom prekonať jeho odpor počas zadržania.
Navyše mala vláda taký názor, že sťažovateľova verzia udalostí nebola dôveryhodná. Znalec vylúčil možnosť, aby takéto zranenie vzniklo spôsobom, aký opísal sťažovateľ (pozri odsek 18) a žiadny zo svedkov nepotvrdil jeho verziu udalosti (pozri odsek 21).
47. Sťažovateľ nesúhlasil, zopakoval svoje sťažnosti a odkázal na lekárske správy a svedecké výpovede. Poukázal na to, že znalecký posudok, na ktorý sa odvolala vláda, bol vypracovaný štyri mesiace po udalosti, čiže v tom čase už znalec nemohol posúdiť zranenia, ktoré utrpel. Tvrdil, že sa zadržaniu nevzpieral, a že záznam o použití donucovacích prostriedkov (pozri odsek 13) bol spísaný príslušníkmi s cieľom ospravedlniť zlé zaobchádzanie.
Zdôrazňujúc, že je Róm a v čase incidentu bol stále maloletý, sťažovateľ tvrdil, že bola dosiahnutá minimálna úroveň závažnosti zaobchádzania, a že bol vystavený zaobchádzaniu, ktoré dosiahlo hranicu vyžadovanú pre konštatovanie porušenia článku 3 Dohovoru.
(b) Posúdenie Súdom
48. Súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľove skutkové tvrdenia predložené Súdu v počiatočnej fáze zahŕňali tvrdenia o zlom zaobchádzaní počas jeho zadržania v policajnom aute, ako aj na policajnej stanici. Konanie sa napokon na vnútroštátnej úrovni a aj pred Súdom sústredilo na okolnosti sťažovateľovho zadržania a nie je žiadny materiálny dôkaz, ktorý by preukázal jeho tvrdenia o následnom zlom zaobchádzaní.
49. Súd nedávno zosumarizoval aplikovateľnú judikatúru vo svojom rozsudku v prípade
Bouyid
(skôr citovaný, ods. 81 - 90) a v kontexte zatknutia v rozsudku
Yusiv proti Litve
(č. 55894/13, ods. 53 - 56, 4. október 2016).
50. V predmetnom prípade bol sťažovateľ vyšetrený v deň udalosti dvoma doktormi, konkrétne chirurgom a otolaryngológom. Lekárske vyšetrenie potvrdilo, že mal napuchnutú hornú peru a pomliaždeninu nosa (pozri odsek 9). Tieto zistenia boli následne potvrdené ďalším znalcom v priebehu trestného konania (pozri odsek 22).
51. Vláda nespochybňovala závery týchto lekárskych vyšetrení, ani netvrdila, že akékoľvek zo zranení sťažovateľ utrpel pred alebo po svojom zadržaní 11. februára 2015. Lekári, ktorí sťažovateľa vyšetrovali 11. februára 2015, potvrdili, že utrpel ľahké zranenia a neodporovali, že by tieto neboli výsledkom udalostí tak, ako ich opísal sťažovateľ (pozri odsek 11). Okrem toho, znalec vymenovaný orgánmi uviedol, že sťažovateľ utrpel menšie zranenia zodpovedajúce účinkom tupej sily miernej intenzity pôsobiacej na tvár, ktorá mohla byť spôsobená úderom otvorenou dlaňou alebo nárazom tváre o policajné auto, keď doň nastupoval. Vylúčil možnosť, že zranenia sťažovateľa mohli byť spôsobené päsťou (pozri odsek 22).
52. Súd uviedol, že ak sporné udalosti patria úplne alebo z veľkej časti do výlučnej znalosti orgánov, ako je to v prípade osôb, ktoré sú zadržané pod ich dohľadom, dochádza k silným skutkovým domnienkam, pokiaľ ide o zranenia, ku ktorým dôjde počas takéhoto zadržania. Dôkazné bremeno je potom na vláde, aby poskytla uspokojivé a presvedčivé vysvetlenie predložením dôkazov preukazujúcich skutočnosti, ktoré spochybňujú priebeh udalostí, ako ich opísala obeť. Ak takéto vysvetlenie neexistuje, Súd môže vyvodiť závery, ktoré môžu byť pre vládu nepriaznivé. Je to odôvodnené skutočnosťou, že osoby vo väzbe sú v zraniteľnom postavení a orgány sú povinné ich chrániť (pozri
Bouyid
, už citovaný, ods. 83, s ďalšími odkazmi). Osobe, ktorá je pozbavená osobnej slobody, alebo všeobecnejšie, je konfrontovaná s orgánmi činnými v trestnom konaní, akékoľvek použitie fyzickej sily, ktoré nebolo nevyhnutne potrebné na základe jej správania, znižuje jej ľudskú dôstojnosť a je v zásade porušením práva zakotveného v článku 3 (pozri
Bouyid
, skôr citovaný, ods. 88, s ďalšími odkazmi).
53. Súd konštatuje, že na to, aby mohli domnienku uvedenú v predchádzajúcom odseku využiť, musia jednotlivci, ktorí o sebe tvrdia, že sú obeťami porušenia článku 3 Dohovoru, preukázať, že vykazujú stopy zlého zaobchádzania po tom, čo boli pod kontrolou polície alebo obdobného orgánu. Mnohé prípady, ktorými sa Súd zaoberal, preukazujú, že takéto osoby zvyčajne poskytujú na tento účel lekárske osvedčenia popisujúce zranenia alebo stopy úderov, ktorým Súd pripisuje podstatnú dôkaznú váhu (pozri
Bouyid
, už citovaný, ods. 92).
54. Súd ďalej konštatuje, že sporným bodom medzi stranami v tomto prípade bol spôsob, akým nastal stav sťažovateľa, a nie rozsah zranení.
55. Vzhľadom na lekárske dôkazy, ktoré predložil sťažovateľ a vnútroštátne orgány, ako aj na svedecké výpovede (pozri skôr uvedené odseky 11, 21 a 22) Súd konštatuje, že sa preukázalo, že sťažovateľ pri svojom zadržaní dostal facku a teda utrpel už uvedené zranenia v rukách polície (porov.
Adam proti. Slovenskej republike,
č. 68066/12, ods. 59, 26. júl 2016). Je preto na vláde, aby poskytla hodnoverné vysvetlenie príčiny týchto zranení (pozri okrem iného aj rozsudok
Selmouni proti Francúzsku
[VK], č. 25803/94, ods. 87, ECHR 1999-V, a skôr citovaný
Yusiv
, ods. 59).
56. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pokiaľ ide o osobu, ktorá je konfrontovaná s orgánmi činnými v trestnom konaní, akékoľvek použitie fyzickej sily, ktoré v súvislosti s jej vlastným správaním nebolo potrebné, znižuje ľudskú dôstojnosť a v zásade je porušením práva zakotveného v článku 3 (pozri
Bouyid
, už citovaný, ods. 88, a
Yusiv
, už citovaný, ods. 59).
57. V predmetnom prípade vláda odmietla, že by zranenia, ktoré utrpel sťažovateľ, dosiahli minimálnu úroveň závažnosti, ktorá patrí do rozsahu pôsobnosti článku 3 (pozri odsek 42). Uviedla však zároveň, že tieto zranenia boli dôsledkom jeho vlastného odporu proti zákonnému konaniu príslušníkov, ktorí nemali inú možnosť než ho natlačiť do policajného auta pomocou fyzickej sily. V rámci vnútroštátneho prípravného vyšetrovania sa dospelo k záveru, že počas svojho zadržania pred školou sťažovateľ vzdoroval príkazom polície a musel byť premožený (pozri najmä odsek 25).
58. Aj keď sťažovateľ akýmkoľvek spôsobom odmietol, že by odporoval alebo urážal príslušníkov, a tvrdil, že bol svojvoľne zbitý, vnútroštátne orgány sa domnievali, že jeho tvrdenia boli vyvrátené konzistentnými výpoveďami príslušníkov.
59. V tejto súvislosti Súd konštatuje, že pri vnútroštátnom znaleckom dokazovaní sa dospelo k záveru, že sťažovateľ utrpel menšie zranenia zodpovedajúce účinkom tupej sily miernej intenzity pôsobiacej na tvár (pozri odsek 22). Zistilo sa, že jeden z príslušníkov prinajmenšom uchopil sťažovateľa za rameno, použil páku a udrel ho do tváre (pozri odseky 13, 15 a 23). Tvrdenie, že sťažovateľ bol udretý do tváre, bolo teda považované za dôveryhodné [pozri na rozdiel od prípadu
Brahmi proti Poľsku
(rozh.), č. 4972/14, 17. december 2015]. Neuskutočnilo sa však žiadne posúdenie toho, či spôsobenie týchto zranení sťažovateľovi bolo striktne nevyhnutné a primerané na potlačenie jeho odporu (pozri
Yusiv
, už citovaný, odsek 61).
60. Súd si ďalej všimol absenciu známok fyzických zranení príslušníkov, ktoré by naznačovali násilné konanie zo strany sťažovateľa, ako napríklad kopanie či hryzenie (pozri
Iljina a Sarulien proti Litve
, č. 32293/05, ods. 50, 15. marec 2011). V predmetnom prípade mal sťažovateľ v čase svojho zadržania 16 rokov a v žiadnom štádiu vnútroštátneho konania sa netvrdilo, že by mohol byť ozbrojený. Navyše, k incidentu došlo bez predchádzajúceho upozornenia príslušníkmi.
61. Súd už predtým rozhodol, že facka do tváre má značný vplyv na osobu, ktorá ju dostane (pozri
Bouyid
, už citovaný, ods. 104). Zohľadnil tiež osobitosť tejto časti tela v kontexte článku 3 Dohovoru (pozri
Samüt Karabulut proti Turecku
, č. 16999/04, ods. 41 a 58, 27. január 2009). V tejto súvislosti Súd opakuje, že na to, aby došlo k ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle článku 3 Dohovoru, môže stačiť, že obeť je ponížená vo svojich očiach. V skutočnosti nepochybuje o tom, že aj jedna bezdôvodná facka, ktorá nemá žiaden vážny alebo dlhodobý účinok na osobu, ktorá ju dostane, môže byť vnímaná ako ponižujúca (pozri
Bouyid
, vyššie citovaný, ods. 105). Okrem toho môže byť verejná povaha zaobchádzania, ako je to aj v tomto prípade, relevantným alebo priťažujúcim faktorom pri posudzovaní, či je "ponižujúca" v zmysle článku 3 [pozri
Svinarenko a Slyadnev proti Rusku
[VK], č. 32541/08 a 43441/08, ods. 115, ECHR 2014 (výňatky)].
62. Preto, berúc do úvahy zraniteľnosť maloletých v kontexte článku 3 Dohovoru (pozri napríklad rozsudok
Rivas proti Francúzsku
, č. 59584/00, ods. 42, 1. apríl 2004;
Darraj proti Francúzsku
, č. 34588/07, ods. 44, 4. november 2010 a
Bouyid
, už citovaný, ods. 109), požiadavku profesionality a vysokej úrovne odbornej spôsobilosti zo strany orgánov činných v trestnom konaní (pozri
Bouyid
, už citovaný, ods. 108 a 110) a skutočnosť, že aj keby sťažovateľ skutočne pľul na príslušníkov a pokúsil sa ich udrieť (pozri
mutatis mutandis, Yusiv
, skôr citovaný, ods. 61), nebolo preukázané, že za skutkových okolností tohto prípadu bolo nevyhnutne potrebné, aby sa vyškolený príslušník uchýlil k fyzickej sile s cieľom prinútiť sťažovateľa k väčšej spolupráci.
63. Na základe skôr uvedeného Súd dospel k záveru, že hranica závažnosti potrebná na aplikovateľnosť článku 3 Dohovoru bola v tomto prípade dosiahnutá. Vláda nepreukázala, že rozsah fyzickej sily použitej proti sťažovateľovi bol za daných okolností nevyhnutne potrebný. Súd preto dospel k záveru, že sťažovateľ bol vystavený ponižujúcemu zaobchádzaniu (pozri
Bouyid
, už citovaný, ods. 112) v rozpore s článkom 3 Dohovoru.
Súd teda odmietol predbežnú námietku vlády a rozhodol, že došlo k porušeniu článku 3 Dohovoru v jeho hmotnej časti.
B. Procesný aspekt článku 3 Dohovoru
Prijateľnosť
64. Súd konštatuje, že relevantná časť tejto sťažnosti nie je zjavne nepodložená v zmysle článku 35 ods. 3 písm. a) Dohovoru. Ďalej konštatuje, že nie je neprijateľná ani z iného dôvodu. Preto musí byť vyhlásená za prijateľnú.
(a) Argumenty strán
65. Sťažovateľ namietal, že vnútroštátne orgány nevykonali účinné, dôkladné a nezávislé vyšetrovanie jeho vierohodného tvrdenia, že s ním bolo zaobchádzané v rozpore s článkom 3 Dohovoru.
66. Vláda spochybnila toto tvrdenie. Tvrdila, že trestné oznámenie sťažovateľa bolo podrobne preskúmané na niekoľkých úrovniach na vnútroštátnej úrovni, a že vnútroštátne orgány riadne preskúmali všetky potrebné dôkazy. Ďalej zdôraznila, že sťažovateľ napriek tomu, že bol zastúpený právnym zástupcom, nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by potvrdzovali existenciu jeho zranení. V súvislosti s nezávislosťou vyšetrovania uviedla, že obecná polícia nebola zriadená ministerstvom vnútra, a teda nebola ani pod jeho dohľadom. Preto vyšetrovanie okresnou políciou pod dohľadom prokuratúry bolo dostatočne nezávislé.
67. Sťažovateľ vo svojej odpovedi nesúhlasil a zopakoval svoje námietky. Poukázal najmä na to, že vnútroštátne orgány nezačali úradné vyšetrovanie skôr ako tri mesiace po podaní trestného oznámenia a nevypočuli všetkých možných svedkov. Vláda navyše neodpovedala ani na jeho argument týkajúci sa absencie nezávislosti vyšetrovania.
68. Vo svojej ďalšej odpovedi vláda zopakovala svoje predchádzajúce tvrdenia a zdôraznila, že sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy na podporu svojho tvrdenia, že obecná polícia vypracovala záznam o použití donucovacích prostriedkov spätne s cieľom ospravedlniť svoje zlé zaobchádzanie.
(b) Posúdenie Súdom
69. Súd pripomína, že ak jednotlivec vznesie obhájiteľné tvrdenie, že bol v rukách polície alebo iných podobných orgánov štátu vystavený zaobchádzaniu porušujúcemu článok 3, toto ustanovenie aplikované v spojení so všeobecnou povinnosťou štátu podľa článku 1 Dohovoru "zaistiť všetkým v rámci svojej jurisdikcie práva a slobody definované v ... Dohovore" implicitne vyžaduje účinné oficiálne vyšetrovanie. Takéto vyšetrovanie by malo viesť k identifikácii a potrestaniu zodpovedných osôb (pozri napríklad rozsudok
El-Masri proti bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko
[VK], č. 39630/09, ods. 182, ECHR 2012, s ďalšími odkazmi).
70. V súvislosti s tým Súd odkazuje na všeobecné princípy zakotvené v rozsudku
Bouyid
(skôr citovaný, ods. 114 - 123).
71. Súd by chcel predovšetkým zdôrazniť, že na to, aby bolo vyšetrovanie účinné, musia úrady konať zo svojho vlastného podnetu. Vyšetrovanie by malo byť tiež dostatočne obsiahle, aby umožnilo vyšetrovacím orgánom vziať do úvahy nielen konanie štátnych orgánov, ktoré priamo použili silu, ale aj všetky okolité skutkové okolnosti. Aj keď nie je povinnosťou dosiahnuť výsledky, ale ide o prostriedky, ktoré sa majú použiť, akýkoľvek nedostatok vo vyšetrovaní, ktorý podkopáva jeho schopnosť zistiť príčinu zranenia alebo totožnosť zodpovedných osôb, bude predstavovať riziko, že sa zníži požadovaný štandard účinnosti.
72. Vyšetrovanie musí byť tiež rýchle a dôkladné, čo znamená, že orgány sa musia vždy seriózne pokúsiť zistiť, čo sa stalo, a nemali by sa v súvislosti s ukončením vyšetrovania spoliehať na unáhlené alebo neopodstatnené závery. Musia podniknúť všetky primerané kroky na zabezpečenie dôkazov týkajúcich sa incidentu, vrátane
inter alia
svedectva očitých svedkov a forenzných dôkazov, ktoré majú k dispozícii (pozri
Mocanu a ďalší proti Rumunsku
[VK], č. 10865/09, 45886/07 a 32431/08, ods. 316 - 326, ECHR 2014 (výňatky), a prípady v ňom citované).
73. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, Súd konštatuje, že nebolo spochybnené, že tvrdenia sťažovateľa o zlom zaobchádzaní, ktoré bolo v rozpore s požiadavkami článku 3 Dohovoru, boli dostatočne vierohodné na to, aby vznikol záväzok zo strany vnútroštátnych orgánov, aby ich vyšetrili v súlade s požiadavkami článku 3 Dohovoru.
74. Vnútroštátne orgány dospeli k záveru, že sťažovateľ sa aktívne bránil zadržaniu a preto boli donucovacie opatrenia použité proti nemu zákonné. Na druhej strane, sťažovateľ tvrdil, že sa zadržaniu aktívne nebránil, a preto nebol dôvod na použitie donucovacích prostriedkov proti nemu (pozri odsek 14).
75. Počas trestného konania vyšetrovacie orgány vypočuli sťažovateľa, jeho matku, dvoch podozrivých príslušníkov (E. P. a R. M.), A. T. a M. Č. a jeho otca, B. Č. Ustanovili tiež znalca z medicínskeho odboru, ktorý posudzoval zranenia sťažovateľa.
76. Súd konštatuje, že v zázname spísanom príslušníkmi sa uvádza, že sťažovateľ pri svojom zadržaní neutrpel žiadne zranenia (pozri skôr uvedené odseky 9 a 13).
77. Ďalej, B. Č. a M. Č. vypovedali, že na policajnej stanici videli sťažovateľa a A. T., a že ani jeden z nich nevykazoval žiadne stopy zranení. Na druhej strane, A. T. vypovedal, že videl sťažovateľa krvácať z nosa, keď bol v policajnom aute, ako aj po jeho prepustení z policajnej stanice. Poprel však, že by príslušníci použili proti nim násilie, zatiaľ čo boli zadržiavaní na policajnej stanici.
78. Napriek tomu sa v lekárskych správach predložených sťažovateľom a aj políciou uvádza, že sťažovateľ v rukách polície utrpel pomliaždeninu nosa a opuch hornej pery. Súd poznamenáva, že sa zdá, že v trestnom konaní sa vnútroštátne orgány spoliehali predovšetkým na lekárske znalecké posudky obstarané políciou približne tri mesiace po tom, ako sťažovateľ utrpel svoje zranenia, a nie na lekárske správy predložené sťažovateľom vypracované v deň udalosti.
79. Z toho teda vyplýva, že existuje rozpor medzi jednotlivými písomnými dôkazmi ako aj medzi svedeckými výpoveďami, ktoré neboli vyšetrovaním vylúčené. Aj keď bol prípad následne preskúmavaný na troch úrovniach prokuratúry a napokon aj ústavným súdom, tieto rozpory nedokázali odstrániť. Na všetkých stupňoch bolo konštatované, že rozhodnutia boli dostatočne odôvodnené a že orgány urobili všetko, čo bolo v ich silách, na vyšetrenie incidentu (pozri
Adam,
skôr citovaný, ods. 75).
80. Vláda okrem toho nepoprela, že k incidentu došlo okolo 7.45 hod. ráno pred školou. Súd taktiež zobral na vedomie tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mohli byť svedkami incidentu aj iní jednotlivci, ale žiaden z nich nebol vnútroštátnymi orgánmi identifikovaný ani vypočúvaný (pozri
Yusiv
, už citovaný, ods. 73).
81. Súd napokon poznamenáva, že počas trestného konania sťažovateľ tvrdil, že príslušníci nepredložili svojmu nadriadenému záznam o použití donucovacích prostriedkov proti nemu, a že sa spätne snažili zakryť svoje protiprávne konanie (pozri odsek 18). Tieto námietky však neboli počas trestného konania zodpovedané a zdá sa, že boli taktiež prehliadnuté aj ústavným súdom.
82. Preto Súd dospel k záveru, že vnútroštátne orgány nekonali z úradnej povinnosti a dôkladne nepreskúmali všetky relevantné aspekty vrátane toho, či použitie sily voči sťažovateľovi počas jeho zadržania bolo nevyhnutne potrebné a primerané.
83. Vzhľadom na predošlé konštatovanie, že vyšetrovanie ako celok nebolo účinné, sa Súd domnieva, že nie je potrebné osobitne sa zaoberať otázkou jeho nezávislosti (pozri napríklad,
Yusiv
, už citovaný, ods. 69 - 70, a
Adam
, vyššie citovaný, ods. 64 a 83).
84. Vo svetle skôr uvedených úvah Súd prijíma záver, že článok 3 Dohovoru bol porušený v jeho procesnej časti.
II. NAMIETANÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 14 DOHOVORU
85. Nakoniec sťažovateľ tvrdil, že jeho rómsky pôvod bol rozhodujúcim faktorom pri zlom zaobchádzaní s ním, a že vnútroštátne orgány v tomto smere nevykonali riadne vyšetrovanie. Odvolal sa na článok 14 Dohovoru, ktorý ustanovuje:
"Užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.".
A. Argumenty strán
86.Na podporu svojho tvrdenia sa sťažovateľ odvolával na medzinárodné správy, podľa ktorých boli vzťahy medzi rómskou menšinou a políciou problematické a boli zdokumentované prípady zlého zaobchádzania policajtov, verbálneho a psychického zneužívania a hrozieb. Vo svojom následnom podaní dodal, že vnútroštátne orgány boli povinné odhaliť rasový motív, ktorý spôsobil zlé zaobchádzanie, a že tak neurobili.
87. Vláda namietala, že tvrdenia sťažovateľa počas konania boli veľmi vágne a mali skôr všeobecnú povahu. Netvrdil, že by príslušníci mali nejaké konkrétne rasistické pripomienky alebo inak vyjadrili rasistický motív pre ich správanie. Jeho sťažnosť bola preto zjavne nepodložená.
88. Európske centrum pre práva Rómov (ERRC) vo svojej intervencii ako tretia strana zdôraznilo, že v slovenských policajných službách existuje inštitucionálny rasizmus, čo sa snažili preukázať odkazom na verejné vyhlásenia vplyvných politikov, ktoré obsahujú "antidžipsizmus". Opierali sa o množstvo správ od medzinárodných organizácií, ktoré vyjadrili obavy z obvinení z rasovo motivovanej policajnej brutality na Slovensku. ERRC na záver naliehalo na Súd, aby prehodnotil svoj prístup k vyšetrovaniu policajného násilia voči rómskej populácii v tom, čo považujú za dobre zdokumentované prostredie inštitucionálneho "antidžipsizmu".
B. Posúdenie Súdom
89. Súd si je vedomý závažnosti tvrdení sťažovateľa a citlivej povahy situácie týkajúcej sa Rómov na Slovensku v relevantnom čase (pozri odseky 32 - 35; pozri taktiež,
mutatis mutandis, Adam
, skôr citovaný, ods. 32 a 81; a
Koky a ďalší proti Slovenskej republike
, č. 13624/03, ods. 239, 12. jún 2012).
90. V každom prípade sa však Súd pri výkone svojej právomoci podľa článku 34 Dohovoru musí obmedziť, pokiaľ je to možné, na preskúmanie konkrétneho prípadu, ktorý mu bol predložený. Jeho úlohou nie je skúmať vnútroštátne právo a prax
in abstracto
, ale zisťovať či spôsob, akým boli uplatnené alebo ovplyvnili sťažovateľa, spôsobil porušenie Dohovoru (pozri
DRAFT - OVA a.s. proti Slovenskej republike
, č. 72493/10, ods. 65, 9. jún 2015, s ďalšími odkazmi). Jeho výhradným záujmom je preto zistiť, či v danom prípade bolo zlé zaobchádzanie so sťažovateľom a nezabezpečenie účinného vyšetrovania zo strany orgánov výsledkom rasizmu. Pri absencii akýchkoľvek ďalších informácií alebo vysvetlení je potrebné dospieť k záveru, že sa nepreukázalo, že rasistické postoje zohrávali úlohu pri porušení práv sťažovateľa podľa článku 3, ktoré bolo už konštatované (v tomto ohľade pozri
Ognyanova a Choban proti Bulharsku
, č. 46317/99, ods. 147, 23. február 2006, s ďalšími odkazmi).
91. Súd konštatuje, že hoci sa sťažovateľ v priebehu konania sťažoval na to, že vnútroštátne orgány nevyšetrili potenciálny rasový motív polície, jeho tvrdenia mali v tomto ohľade na všetkých stupňoch iba všeobecnú povahu a neobsahovali žiadne individuálne prvky, ktoré možno pripísať príslušníkom zapojeným do tohto prípadu alebo akýmkoľvek iným spôsobom spojeným s konkrétnymi skutkovými okolnosťami prípadu. Nedá sa odvodiť ani žiadna rasová konotácia z incidentu, ktorý viedol k policajnému zásahu proti sťažovateľovi, ani z okolností jeho zadržania. Tento incident sa udial medzi súkromnými stranami a obeťou (M. Č.) bol ďalší rómsky chlapec. Policajný zásah bol oficiálnou reakciou na incident, na ktorý reagoval svojou sťažnosťou otec M. Č. V spojitosti so záznamom, že príslušníci E. P. a R. M. neskôr uviedli, že v priebehu zadržania sťažovateľa M. Č. odkázal na neho a A. T. ako Róma a Cigáňa, bol to popis toho, čo M. Č. povedal a sťažovateľ ani nikto iný na vnútroštátnej úrovni alebo pred Súdom netvrdil, že by toto obsahovalo akýkoľvek rasistický prvok.
92. Súd sa preto domnieva, že predmetnú vec je potrebné odlíšiť od prípadov, v ktorých sa dôkazné bremeno týkajúce sa prítomnosti alebo neprítomnosti rasistického motívu zo strany orgánov v kontexte článku 3 presunulo na žalovanú vládu (pozri
Adam
, skôr citovaný, ods. 94, s ďalšími odkazmi). Nemožno teda o vnútroštátnych orgánoch tvrdiť, že mali k dispozícii informácie, ktoré by boli dostatočné pre vznik záväzku vyšetriť zo svojej vlastnej iniciatívy možný rasový motív zo strany dotknutých príslušníkov (pozri
Mižigárová proti Slovenskej republike,
č. 74832/01, ods. 122 a 123, 14. december 2010).
93. Preto Súd konštatuje, že sťažovateľ nepreukázal, že zaobchádzanie príslušníkov s ním a následné vyšetrovanie udalostí bolo diskriminačné.
Z uvedeného vyplýva, že zvyšok sťažnosti je zjavne nepodložený a musí byť zamietnutý v súlade s článkom 35 ods. 3 písm. a) a ods. 4 Dohovoru.
III. APLIKÁCIA ČLÁNKU 41 DOHOVORU
94. Článok 41 Dohovoru ustanovuje:
"Ak súd dospeje k záveru, že došlo k porušeniu dohovoru alebo jeho protokolov a v prípade, že vnútroštátne právo dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu, súd prizná v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie.".
A. Škoda
95. Sťažovateľ požadoval 5 000 EUR ako nemajetkovú ujmu.
96. Vláda považovala nárok za prehnaný.
97. Súd akceptuje, že sťažovateľ utrpel nemajetkovú ujmu. Berúc do úvahy všetky skutkové okolnosti prípadu a výšku sťažovateľovho nároku, priznáva mu z tohto titulu 5 000 EUR spolu s akoukoľvek daňou, ktorá mu môže byť vyrubená.
B. Výdavky a náklady
98. Sťažovateľ taktiež požadoval 749,92 EUR za výdavky a náklady pred vnútroštátnymi súdmi, 5 136 EUR za výdavky vynaložené pred Súdom a 336 EUR za administratívne náklady vynaložené vo vnútroštátnych konaniach aj v konaní pred Súdom. Na podporu svojho nároku predložil predbežnú faktúru od svojej právnej zástupkyne s jednotlivými položkami výdavkov a nákladov.
99. Vláda namietla sťažovateľov nárok na náhradu výdavkov a nákladov vynaložených v trestnom konaní (437,58 EUR). Tvrdila, že tieto náklady neboli skutočne a nevyhnutne vynaložené na účel prevencie alebo nápravy porušenia Dohovoru. Vo vzťahu k výdavkom a nákladom v konaní pred ústavným súdom a Súdom vláda považovala nárok za prehnaný.
100. Podľa judikatúry Súdu je sťažovateľ oprávnený na náhradu výdavkov a nákladov iba do tej miery, v akej bolo preukázané, že boli skutočne a nevyhnutne vynaložené a ich výška je primeraná [pozri
Iatridis proti Grécku
(spravodlivé zadosťučinenie) [VK], č. 31107/96, ods. 54 a 55, ECHR 2000-XI, s ďalšími odkazmi].
101. Súd konštatuje, že v predmetnom prípade bolo trestné konanie začaté a uskutočňované zo strany sťažovateľa
inter alia
s cieľom uplatniť jeho práva podľa článku 3. Teda výdavky vynaložené v tomto konaní môžu byť v princípe vnímané ako nevyhnutne vynaložené v zmysle Dohovoru. Berúc do úvahy dokumenty, ktoré má k dispozícii, Súd považuje za rozumné priznať sťažovateľovi sumu 4 500 EUR spolu s akoukoľvek daňou, ktorá mu môže byť vyrubená, a ktorá pokryje všetky náklady a výdavky zo všetkých titulov.
Úroky z omeškania
102. Súd považuje za primerané, aby úroky z omeškania vychádzali z minimálnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky zvýšenej o tri percentá.
Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD:
1. jednomyseľne
rozhoduje
o spojení námietky vlády týkajúcej sa nezlučiteľnosti sťažnosti
ratione
materiae s ustanoveniami Dohovoru podľa hmotnej časti článku 3 Dohovoru;
2. jednomyseľne
vyhlasuje
sťažnosti v hmotnej aj procesnej časti článku 3 Dohovoru za prijateľné;
3. väčšinou hlasov
vyhlasuje
zvyšok sťažnosti za neprijateľný;
4. jednomyseľne
rozhoduje
že článok 3 Dohovoru bol porušený v jeho hmotnej časti a zamieta námietku vlády týkajúcu sa nezlučiteľnosti vo vzťahu k sťažnosti podľa tohto ustanovenia;
5. jednomyseľne
rozhoduje
že bol porušený článok 3 Dohovoru v jeho procesnej časti;
6. jednomyseľne
rozhoduje
(a) že žalovaný štát je povinný zaplatiť sťažovateľovi do troch mesiacov od dátumu právoplatnosti rozsudku v súlade s článkom 44 ods. 2 Dohovoru nasledovné sumy:
(i) 5 000 EUR (päťtisíc eur) ako nemajetkovú ujmu spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť sťažovateľovi vyrubená;
(ii) 4 500 EUR (štyritisícpäťsto eur) ako náhradu výdavkov nákladov spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť sťažovateľovi vyrubená;
(b) že od uplynutia skôr uvedených troch mesiacov až do vyplatenia budú k uvedenej sume pripočítané úroky z omeškania vo výške zodpovedajúcej minimálnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky počas obdobia omeškania zvýšenej o tri percentá;
7. jednomyseľne
zamieta
zvyšok nároku sťažovateľa na spravodlivé zadosťučinenie.
Vyhotovené v anglickom jazyku a oznámené písomne 28. januára 2020 podľa pravidla 77 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu.
Stephen Phillips - tajomník ; Paul Lemmens - predseda
V súlade s článkom 45 ods. 2 Dohovoru a pravidla 74 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu, osobitný názor sudcov Kellerovej a Serghidesa je priložený k tomuto rozsudku.
P.L. J.S.P.
SPOLOČNÝ ČIASTOČNE NESÚHLASNÝ NÁZOR SUDCOV KELLEROVEJ A SERGHIDESA
1. Z celého srdca súhlasíme s rozsudkom Súdu, pokiaľ ide o námietky sťažovateľa podľa článku 3 Dohovoru. S úctou však nesúhlasíme so spôsobom, akým sa Súd vyhýba posudzovaniu podstaty sťažnosti sťažovateľa podľa článku 14 Dohovoru. Súd by sa mal zamerať priamo na preskúmanie podstaty, ako to urobil v podobných prípadoch (pozri napríklad
Stoica proti Rumunsku
, č. 42722/02, ods. 116, 4. marec 2008).
2. Súd odôvodnil, že sťažovateľ náležite nepreukázal, že on konkrétne trpel rasovou diskrimináciou, a teda že vnútroštátne orgány neboli povinné preskúmať možnosť rasizmu (pozri body 89 - 93 rozsudku). Domnievame sa, že prístup Súdu nedáva dostatočnú váhu dôrazu, ktorý bol kladený rasovej identite sťažovateľa v uznesení z 27. júla 2015 o ukončení vyšetrovania jeho trestného oznámenia, a na ktoré odkazuje Súd v odseku 21 svojho rozsudku. Okrem toho, Súd len stručne opisuje kontext, ktorý mal však dôkladnejšie zvážiť: "citlivá povaha situácie týkajúcej sa Rómov na Slovensku v relevantnom čase" (pozri bod 87 rozsudku). Sťažovateľ poskytol dôkazy na podporu svojho tvrdenia, že tento kontext zahŕňal systematickú policajnú zaujatosť, presne tak ako to urobilo Európske centrum pre práva Rómov vo svojej intervencii tretej strany a s ktorou sťažovateľ súhlasil (porovnaj
Talpis proti Taliansku
, č. 41237/14, ods. 141, 2. marec 2017).
3. Chceme varovať pred stanovením príliš vysokej hranice, od ktorej by Súd riešil podstatu sťažností podľa článku 14, najmä tých, ktoré podali sťažovatelia patriaci do skupín podliehajúcich diskriminácii. Súd by sa nemal vyhýbať obsahu tvrdení o rasovej diskriminácii, "nepriaznivom druhu diskriminácie, ktorá má nebezpečné následky" (pozri
D.H. a ďalší proti Českej republike
[VK], č. 57325/00, ods. 176, ECHR 2007-IV).
4. V kontexte rasovej diskriminácie voči Rómom, Veľká komora vyzvala na "osobitnú ostražitosť a energickú reakciu" zo strany vnútroštátnych orgánov (tamže). V súvislosti s ponižujúcim zaobchádzaním s rómskym chlapcom zo strany polície na pozadí rasového napätia, mal Súd preukázať podobnú bdelosť tým, že by preskúmal podstatu sťažnosti podľa článku 14.