Dokazovanie v konaní o európskom zatýkacom rozkaze a videokonferenčný výsluch osoby na základe európskeho vyšetrovacieho príkazu

Európsky zatýkací rozkaz, ako dielo modernej Európy 21. storočia, nahradil zaužívané a administratívne zdĺhavé extradičné konanie a je vybudovaný na vysokej úrovni dôvery medzi členskými štátmi EÚ. Právnu úpravu tohto inštrumentu na európskej úrovni predstavuje Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, ktoré bolo do nášho právneho poriadku implementované vo forme zákona č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze.

V rámci konania o EZR možno rozlišovať niekoľko fáz:

Európsky zatýkací rozkaz sa môže vydať za činy, ktoré môžu byť potrestané podľa právneho predpisu vydávajúceho členského štátu výkonom trestu alebo ochranným opatrením (ktorých horná hranica je najmenej 12 mesiacov), alebo ak bol vynesený rozsudok alebo uložené ochranné opatrenie (pre tresty s minimálnou dĺžkou 4 mesiace). Vydanie pre trestné činy (okrem tých ktoré sú uvedené v čl. 2 ods. 2) môže podliehať podmienke, aby činy, pre ktoré bol vydaný európsky zatykač, boli trestným činom podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu, bez ohľadu na prvky, ktoré ho tvoria, alebo spôsob jeho opísania .

Členské štáty vykonajú každý európsky zatýkací rozkaz na základe zásady vzájomného uznávania av súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia . Keď justičný orgán členského štátu požaduje odovzdanie vyžiadanej osoby, rozhodnutie tohto orgánu musí byť uznané a vykonané naprieč celou EÚ . Na jednej strane Rámcové rozhodnutie o EZR zaväzuje členské štáty vykonať EZR na základe zásady vzájomného uznávania. Zabezpečením automatického uznávania zatykačov vydaných v jednotlivých členských štátoch sa urýchľuje celý proces a uľahčuje odovzdanie osôb v prípadoch, v ktorých sú stanovené zásady extradičného práva, ako je zásada dvojitej trestnosti, výnimka politického trestného činu alebo možnosť odmietnuť vydanie štátnych príslušníkov, ktorá by odovzdanie výrazne sťažila alebo odložila , prípadne až znemožnila. Na druhej strane, EZR nie je automaticky uznávaný a vykonávaný; rozhodnutia o vykonaní EZR musia podliehať dostatočnej kontrole .

Európsky zatýkací rozkaz je potrebné posúdiť a vykonať ako naliehavú záležitosť. Vykonávajúci členský štát má povinnosť rozhodnúť o vykonaní EZR v lehote 10 dnív prípade, že vyžiadaná osoba udelila súhlas so svojím odovzdaním do členského štátu pôvodu, v opačnom prípade je justičný orgán povinný prijať rozhodnutie o vykonaní EZR v lehote 60 dní od zatknutia vyžiadanej osoby. Ak sa v osobitných prípadoch EZR nemôže vykonať v stanovených lehotách, vykonávajúci súdny orgán to okamžite oznámi súdnemu orgánu, ktorý EZR vydal, pričom uvedie dôvody prieťahu. V takom prípade sa lehoty môžu predĺžiť o ďalších 30 dní . V praxi však môže nastať situácia, keď nie je vzhľadom na objektívne (alebo aj subjektívne) dôvody možné prijať rozhodnutie o výkone EZR v stanovených lehotách. V danom prípade je tak potrebné riešiť otázku, či aj napriek nedodržaniu lehôt stanovených rámcovým rozhodnutím možno o výkone EZR rozhodnúť a tento vykonať. Súdny dvor EÚ (ďalej aj "Súdny dvor") sa vo veci k predmetnej otázke vyjadril, že vykonávajúci súdny orgán je povinný prijať rozhodnutie o vykonaní EZR aj napriek nedodržaniu lehôt podľa čl. 17 Rámcového rozhodnutia o EZR. Ďalej uviedol, že hoci článok 15 ods. 1 Rámcového rozhodnutia o EZR jasne stanovuje, že vykonávajúci súdny orgán rozhodne v lehotách definovaných v rámcovom rozhodnutí o tom, či osobu odovzdá, znenie tohto ustanovenia nepostačuje na určenie, či sa má po uplynutí týchto lehôt pokračovať vo vykonávaní EZR a najmä či je vykonávajúci súdny orgán povinný prijať rozhodnutie o vykonaní EZR po uplynutí lehôt stanovených v článku 17 Rámcového rozhodnutia o EZR. Okrem toho, opačný výklad článku 15 ods. 1 rámcového rozhodnutia by bol v rozpore s článkom 17 ods. 5 tohto rozhodnutia. V tomto poslednom uvedenom ustanovení sa totiž uvádza, že vykonávajúci súdny orgán musí zabezpečiť, aby materiálne podmienky potrebné na účinné odovzdanie vyžiadanej osoby boli splnené až do prijatia konečného rozhodnutia o vykonaní EZR, pričom platnosť tejto povinnosti nie je časovo obmedzená a najmä nie je stanovené, že po uplynutí lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia táto povinnosť zaniká. Ďalšia existencia takej povinnosti v tomto prípade má pritom zmysel len vtedy, akje vykonávajúci súdny orgán povinný prijať po uplynutí týchto lehôt rozhodnutie o vykonaní EZR.

Odovzdávacie konanie možno, podľa nášho názoru, vnímať v širšom a užšom kontexte. zahŕňa aj konanie o tom, či sa európsky zatýkací rozkaz vykoná a požadovaná osoba bude odovzdá členskému štátu pôvodu; v prípade odovzdávacieho konania sa toto konanie obmedzuje na samotné fyzické odovzdanie požadovanej osoby štátu, ktorý túto osobu vyžiadal, vrátane všetkých administratívnych a procesných záležitostí s tým súvisiacich (tzv. tranzit osoby).