LIBER IV, TITULFUS IV: DE MINORIBUS VIGINTI QUINQUE ANNIS (pars secunda) 4. kniha, 4. titul: O osobách mladších ako dvadsaťpäť rokov (2. časť)

Quid si minor viginti quinque annis, maior viginti hac lege vendiderit, ut manumittatur? ideo proposui maiorem viginti, quoniam et Scaevola scribit libro quarto decimo quaestionum et magis est, ut sententia constitutionis divi Marci ad Aufidium Victorinum hunc, id est minorem viginti annis non complectatur. quare videndum, an maiori viginti annis subveniatur: et si quidem ante desideret, quam libertas competat, audietur: sin vero postea, non possit. item quaeri potest, si is qui emit hac lege minor sit, an restitui possit. etsi quidem nondum libertas competit, erit dicendum posse ei subveniri: sin vero posteaquam dies venit, voluntas maioris venditoris libertatem imponit.

Ex facto quaesitum est: adulescentes quidam acceperant curatorem Salvianum quendam nomine: hic cum curam administrasset, beneficio principis urbicam procurationem erat adeptus et apud praetorem se a cura adulescentium excusaverat absentibus eis: adulescentes adierant praetorem desiderantes in integrum adversus eum restitui, quod esset contra constitutiones excusatus. cum enim susceptam tutelam non alii soleant deponere, quam qui trans mare rei publicae causa absunt vel hi qui circa principem sunt occupati, utin consiliarii Menandri Arii persona est indultum, meruisset autem Salvianus excusationem, adulescentes quasi capti in integrum restitui a praetore desideraverant. Aetrius Severus quia dubitabat, ad imperatorem Severum rettulit: ad quam consultationem successori eius Venidio Quieto rescripsit nullas partes esse praetoris: neque enim contractum proponi cum minore annis viginti quinque: sed principes intervenire et reducere hunc ad administrationem, qui perperam esset a praetore excusatus.

Sciendum est autem non passim minoribus subveniri, sed causa cognita, si capti esse proponantur.

Item non restituetur, qui sobrie rem suam administrans occasione damni non inconsulte accidentis, sed fato velit restitui: nec enim eventus damni restitutionem indulget, sed inconsulta facilitas. et ita et Pomponius libro vicensimo octavo scripsit. unde Marcellus apud Iulianum notat, si minor sibi servum necessarium comparaverit, mox decesserit, non debere eum restitui: neque enim captus est emendo sibi rem pernecessariam, licet mortalem.

Si locupleti heres extitit et subito hereditas lapsa sit (puta praedia fuerunt quae chasmate perierunt, insulae exustae sunt, servi fugerunt aut decesserunt): Iulianus quidem libro quadragensimo sexto sic loquitur, quasi possit minor in integrum restitui. Marcellus autem apud Iulianum notat cessare in integrum restitutionem: neque enim aetatis lubrico captus est adeundo locupletem hereditatem, et quod fato contingit, cuivis patri familias quamvis diligentissimo possit contingere. sed haec res adferre potest restitutionem minori, si adiit hereditatem, in qua res erant multae mortales vel praedia urbana, aes autem alienum grave, quod non prospexit posse evenire, ut demoriantur mancipia, praedia ruant, vel quod non cito distraxerit haec, quae multis casibus obnoxia sunt.

Item quaeritur, si minor adversus minorem restitui desiderat, an sit audiendus. et Pomponius simpliciter scribit non restituendum. puto autem inspiciendum a praetore, quis captus sit: proinde si ambo capti sunt, verbi gratia minor minori pecuniam dedit et ille perdidit, melior est causa secundum Pomponium eius, qui accepit et vel dilapidavit vel perdidit.

Plane si minor annis cum filio familias maiore contraxerit, et Iulianus libro quarto digestorum et Marcellus libro secundo digestorum scribit posse in integrum restitui, ut magis aetatis ratio quam senatus consulti habeatur.

Čo v prípade, ak mladší ako dvadsaťpäť rokov, no starší ako dvadsať rokov, predá (otroka) pod tou podmienkou, aby bol prepustený? Preto som uviedol staršieho ako dvadsať rokov, pretože aj Scaevola píše v štrnástej knihe svojich Otázok, a je to správnejšie, že názor z konštitúcie božského Marca k Aufidiovi Victorinovi nezahŕňa tohto, t.j. mladšieho ako dvadsať rokov. A preto treba hľadieť, - či sa staršiemu ako dvadsať rokov poskytne pomoc: ak by totiž požiadal o pomoc skôr, ako bude prináležať (otrokovi) sloboda, bude vypočutý, ak však neskôr, nemôže byť vypočutý. Taktiež môže byť položená otázka, či môže dôjsť k navráteniu do pôvodného stavu, ak ten, kto kúpil, je podľa tohto zákona maloletý. Ak totiž (otrokovi) ešte neprislúcha sloboda, bude potrebné povedať, že sa mu môže poskytnúť pomoc, ak však, pravda, nastal deň (prepustenia na slobodu), vôľa plnoletého predávajúceho ihneď prináša slobodu.

Bola položená otázka so zreteľom na skutočný prípad: nejakí mladíci dostali za opatrovníka kohosi menom Salvianus. Po tom ako tento vykonal opatrovníctvo, z cisárskeho dobrodenia získal mestskú správu a pred prétorom sa ospravedlnil z opatrovníctva mladíkov v ich neprítomnosti: mladíci sa obrátili na prétora požadujúc proti nemu navrátenie do pôvodného stavu, pretože sa vraj zbavil zodpovednosti v rozpore s konštitúciami. Keďže totiž započaté poručníctvo zvyčajne odkladajú len tí, ktorí sú v záujme štátu vzdialení v zámorí, alebo tí, ktorí majú povinnosti pri cisárovi, ako to bolo povolené v postavení poradcu Menandra Aria, a keďže Salvianus dosiahol ospravedlnenie, mladíci, cítiac sa podvedení, požadovali od prétora navrátenie do pôvodného stavu. Pretože Aetrius Severus mal pochybnosť, obrátil sa na cisára Severa: na túto prosbu o radu vydal cisár reskript jeho nástupcovi Venidiovi Quietovi, že úloha sa netýka prétora, lebo sa tu nespomína zmluva s mladším ako dvadsaťpäť rokov, ale cisári zasiahn privedú späť k spravovaniu toho, ktorý bol prétorom nesprávne zbavený zodpovednosti.

Treba však vedieť, že nie radradom sa poskytuje pomoc maloletým, ale po prešetrení prípadu, ak sa ukáže, že boli podvedení.

Takisto sa neudelí navrátenie do pôvodného stavu tomu, kto spravujúc svoju vec rozumne žiada navrátenie z dôvodu škody, ktorá sa prihodila nie pre nedostatok rozvahy, ale vďaka osudu: lebo nie udalosť škody umožňuje navrátenie do pôvodného stavu, ale nerozvážna ľahkomyselnosť. A tak to napísal aj Pomponius v dvadsiatej ôsmej knihe. Z toho dôvodu Marcellus u Iuliana poznamenáva, že ak si maloletý zaobstará úplne nevyhnutného otroka a ten čoskoro zomrie, nesmie sa mu udeliť navrátenie do pôvodného stavu, lebo nebol podvedený kúpou pre neho prepotrebnej veci, hoc smrteľnej.

Ak sa maloletý stal dedičom majetného človeka a dedičstvo náhle upadlo (napríklad boli pozemky, ktoré zmizli kvôli prasknutiu zeme, nájomné domy zhoreli, otroci utiekli alebo zomreli), Iulianus zaiste v štyridsiatej šiestej knihe píše tak, akoby maloletý mohol byť navrátený do pôvodného stavu. Marcellus však k Iulianovi poznamenáva, že navrátenie do pôvodného stavu sa (tu) neuplatňuje, lebo pri vstupe do hodnotného dedičstva nebol oklamaný nebezpečným vekom, a čo sa prihodí vďaka osudu, môže sa prihodiť ktorémukoľvek otcovi rodiny, hoc aj najstarostlivejšiemu. Ale takáto záležitosť môže maloletému priniesť navrátenie do pôvodného stavu, ak sa ujal dedičstva, v ktorom sa nachádzajú mnohé pominuteľné veci alebo mestské pozemky, avšak obrovský dlh, pretože netušil, že sa môže stať, že otroci zomrú, pozemky padnú, alebo pretože rýchlo nerozpredal to, čo je vystavené mnohým rizikám.

Taktiež vzniká otázka, či má byť vypočutý maloletý, ak požaduje navrátenie do pôvodné