Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Neplatnosť právnych úkonov a rekodifikácia občianskeho práva
Autor v príspevku približuje východiská referentského návrhu nového Občianskeho zákonníka v súvislosti s problematikou neplatnosti právnych úkonov, ako aj niektoré dôležitejšie zmeny, ktoré tento návrh prináša v porovnaní so súčasným stavom. Venuje sa pritom najmä problematike vymedzenia dôvodov neplatnosti, nahradeniu mechanizmu relatívnej neplatnosti tzv. zrušiteľnosťou prejavov vôle, ale aj zmenám v prístupe k neplatnosti právnych úkonov kvôli rozporu so zákonom a kvôli nedodržaniu predpísanej formy.
In the article, the author describes the starting points of the reference proposal of the new Civil Code in connection with the issue of invalidity of legal acts as well as some more important changes that this proposal brings compared to the current situation.He deals mainly with the issue of defining the grounds for invalidity, replacing the mechanism of relative invalidity with the so-called revocability of expressions of will, but also with changes in the approach to the invalidity of legal acts for violation of the law and for non-compliance with the prescribed form.
HLUŠÁK, M.: Neplatnosť právnych úkonov a rekodifikácia občianskeho práva; Justičná revue, 73, 2021, č. 8-9, s. 1006 - 1019.
ÚVOD
V uplynulých dňoch pracovná skupina pre rekodifikáciu občianskeho práva, pôsobiaca na Ministerstve spravodlivosti SR, zverejnila niektoré časti referentského návrhu nového Občianskeho zákonníka, ato s cieľom zahájenia verejnej diskusie - odbornej i spoločenskej o budúcej podobe nášho občianskeho práva.
1)
Medzi týmito časťami bol aj návrh úpravy neplatnosti právnych úkonov. Pozornému čitateľovi určite neuniklo, že referentský návrh sa v značnej miere odkláňa tak od súčasného právneho stavu, ako aj od predchádzajúcich rekodifikačných projektov. Cieľom tohto príspevku však nie je detailne vysvetliť každú jednu z týchto zmien; v tomto smere čitateľa odkazujeme na uverejnený návrh a jeho detailné odôvodnenie. Naším cieľom je priblížiť len tie najvýznamnejšie z nich. Menovite pôjde o (1) absenciu presného katalógu hlavných dôvodov neplatnosti, (2) opustenie konceptu relatívnej neplatnosti a zavedenie mechanizmu zrušiteľnosti a (3) otočenie paradigmy pri neplatnosti kvôli rozporu so zákonom a (4) pri neplatnosti kvôli nedodržaniu vyžadovanej formy.
No ešte predtým, ako sa k týmto zmenám dostaneme, je pre ich správne pochopenie nevyhnutné vysvetliť základné východiská, z ktorých referentský návrh vychádza. V tomto smere pôjde konkrétne o pohľad pracovnej skupiny pre rekodifikáciu občianskeho práva (1) na podstatu tak právneho úkonu, ako aj prejavu vôle, (2) na podstatu neplatnosti a (3) na vymedzenie jednotlivých dôvodov neplatnosti.
VÝCHODISKÁ NAVRHOVANEJ PRÁVNEJ ÚPRAVY
Podstata právneho úkonu a prejavu vôle
1.
Keď hovoríme o neplatnosti právnych úkonov, je nevyhnutné správne porozumieť, čo to vlastne právny úkon je. Tento pojem zas nemožno plne pochopiť bez toho, aby sme porozumeli pojmu prejav vôle. Skúsme si preto tieto dva základné pojmy krátko vysvetliť.
Právny úkon - dogmaticky vzaté - je právna skutočnosť, teda skutočnosť (jav), ktorá v zmysle objektívneho práva spôsobuje vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv.
2)
Ide teda o skutočnosť, ktorú predpokladá hypotéza právnej normy a s ktorou táto norma spája právne následky práve v podobe vzniku, zmeny alebo zániku subjektívneho práva. Zároveň musí byť táto skutočnosť založená na ľudskom správaní a to správaní vôľovom. Dôvodom je, že právne úkony sú nástrojom, ktorý objektívne právo poskytuje subjektom práva, aby svojím vlastným správaním regulovali svoje vzájomné právne vzťahy a zakladali, menili alebo rušili subjektívne práva, a to podľa svojej vlastnej vôle. Preto -
a contrario
- nebude možné hovoriť o právnom úkone, ak ľudské správanie nie je založené práve na vôli, či už skutočnej alebo normatívnej, teda na chcení vyvolať vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv.
3)
2.
Vzhľadom na to, že cieľom právneho úkonu je meniť právnu realitu vo vzťahu k ostatným subjektom práva v súlade s vôľou konajúcej osoby, táto jej vôľa musí byť komunikovaná navonok - musí byť prejavená, nastavená na interpretáciu inou osobou. Základom právneho úkonu je preto
prejav
vôle. Na rozdiel od súčasného stavu, keď zákon prejav vôle nedefinuje a keď ho právnická spisba v súlade s významom podľa bežného jazyka považuje za vonkajšiu manifestáciu vôle,
4)
návrh prejav vôle definuje a považuje hoza pojem technicko-právny. Podľa návrhu je prejavom vôle "každé správanie, ktorým konajúca osoba prejavuje svoj zámer vyvolať právne následky, ktoré by bez tejto vôle nenastali".Z tejto definície vidieť, že prejav vôle má v právnom, teda legislatívnom jazyku význam odlišný od významu, aký by sa mu mohol prisúdiť v bežnom styku. Nejde totiž len o vonkajšiu manifestáciu
akejkoľvek
vôle. Z toho, čo bolo doteraz povedané, vyplýva, že podmienkou je, po prvé, aby konajúca osoba chcela prejavom svojej vôle vyvolať právne následky, a, po druhé, aby išlo o také následky, ktoré podľa práva nastávajú len a len preto, lebo ich konajúca osoba chcela vyvolať. Z toho vyplýva, že o prejav vôle v tomto význame nepôjde, ak konajúca osoba právne následky vôbec nechcela vyvolať. Napríklad, ak ide len o sľub spoločenskej úsluhy. Rovnako o prejav vôle nepôjde, ak by právne následky v dôsledku správania konajúcej osoby nastali aj vtedy, ak by ich táto osoba vôbec nechcela vyvolať. Napríklad, odtrhnutie ovocia zo stromu nebude prejavom vôle, a to aj napriek tomu, že konajúca osoba ovocie odtrhla s cieľom z tohto ovocia vytvoriť samostatnú vec, a teda s cieľom vzniku samostatného vlastníckeho práva k tomuto ovociu. Tento následok (vznik vlastníckeho práva) by totiž nastal tak či tak, aj keby si konajúca osoba takýto následok vôbec neuvedomovala.
5)
3.
Prejav vôle je teda základom právneho úkonu. Tieto dva pojmy však nemožno stotožňovať, aj keď vo väčšine prípadov budú mať rovnaký význam. Prejav vôle totiž nevyvoláva vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv vždy sám osebe. Niekedy sa na takýto vznik, zmenu alebo zánik okrem prejavu vôle vyžaduje aj ďalší právny fakt, napríklad odovzdanie veci pri reálnych zmluvách, vklad do katastra nehnuteľností pri čisto dispozičnej (nezáväzkovej) zmluve o prevode nehnuteľnosti, prejav vôle inej osoby so zhodným obsahom pri zmluve, dostatočný počet zhodných prejavov vôle iných osôb pri uzneseniach, schválenie orgánom verejnej moci a pod.
6)
Ažv prípade, aksú popri prejave vôle prítomné všetky tieto vyžadované právne fakty, môžeme hovoriť o právnom úkone, teda o právnej skutočnosti založenej na ľudskom správaní, ktorá skutočne vyvoláva vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv. Na druhej strane, ak žiadne takéto fakty objektívnym právom vyžadované nie sú, potom môže byť prejav vôle právnym úkonom už sám osebe.Pojmy prejav vôle a právny úkon nemožno teda úplne stotožňovať: prejav vôle je niekedy len prvkom právneho úkonu, aj keď nevyhnutným. Z tohto dôvodu návrh nepreberá definíciu právneho úkonu dnes zakotvenú v § 34 Občianskeho zákonníka ("OZ"), a to práve kvôli jej nepresnosti (ale aj kvôli jej nevhodnosti). Návrh sa však zároveň ani nesnaží túto definíciu nahradiť inou. Podstatným je totiž pojem "prejav vôle", ktorý návrh, naopak, definuje. Z povahy veci však vyplýva, že právnym úkonom je taká právna skutočnosť (teda skutočnosť reálne vyvolávajúca vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností), ktorá je založená na aspoň jednom prejave vôle a prípadne aj na iných právnych faktoch.
4.
Čo bolo doteraz povedané, je však len akýmsi technicko-právnym priblížením prejavu vôle a právneho úkonu. Nemenej dôležité je pochopiť ich význam pre právny styk. V tejto súvislosti treba uviesť, že na základe zásady, že dovolené je všetko, čo nie je zakázané, bol právny úkon ako nosný inštitút súkromného práva skonštruovaný preto, aby si súkromnoprávne subjekty mohli samy svojím vlastným rozhodnutím (prejavom svojej vlastnej vôle) medzi sebou záväzne vytvárať a upravovať právne vzťahy alebo inak regulovať sféru svojich vlastných záujmov.
7)
Vo sfére individuálnej autonómie vôle teda právo necháva práve na individuálne subjekty, aby sa samotné rozhodli, či právne následky predvídané právom nastanú alebo nie, resp. či sa ich právna situácia bude riadiť nimi stanovenými pravidlami, ktoré právo síce nepredvída, ale ani nezakazuje. Nástrojom realizácie tohto rozhodnutia sú pritom práve a výlučne právne úkony, teda úkony založené na prejavoch vôle. Len ich prostredníctvom si totiž môžu subjekty samotné upravovať súkromnoprávne vzťahy. Tento význam právnych úkonov nemožno strácať zo zreteľa.
Východiskom pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov - ale aj pri nastavovaní príslušnej právnej úpravy - musí byť preto rešpektovanie vôle jednotlivcov regulovať svoje právne vzťahy, samozrejme, pokiaľ ide o sféru individuálnej autonómie. To znamená, že ak jednotlivec prejavil vôľu založiť, zmeniť alebo zrušiť subjektívne práva v oblasti, kde tak urobiť môže, tak by sa nemali hľadať zbytočné prekážky, ako mu túto vôľu prekaziť, resp. ako na ňu neprihliadať. Platí to však aj opačne: právny úkon je úkonom, ktorý skutočne zakladá, mení a ruší subjektívne práva. Preto by mal spĺňať minimálne štandardy a tam, kde splnené nie sú, nemal by sa takýto úkon zohľadniť.
Podstata neplatnosti
5.
Prejdime teraz k ozrejmeniu podstaty neplatnosti. Ide o otázku nadmieru zložitú, pretože vjej základe sa skrýva určitý paradox. Ak totiž na jednej strane hovoríme, že právny úkon je právnou skutočnosťou, teda skutočnosťou, ktorá vyvoláva vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv, a na druhej strane hovoríme o neplatnosti ako určitej
vlastnosti
právneho úkonu ("neplatný právny úkon"), ktorá vedie k tomu, že subjektívne právo vôbec nevznikne, nezmení sa ani nezanikne, potom musíme nevyhnutne dospieť k záveru, že neplatný právny úkon vôbec nie je právnym úkonom, teda skutočnosťou, ktorá reálne vyvoláva vznik, zmenu alebo zánik subjektívneho práva. Avšak takýto záver nie úplne lícuje s tým, ako zákonodarca aj právna prax na neplatný právny úkon nazerá: v legislatívnom (právnom) i právnickom jazyku sa totiž hovorí o neplatnom právnom úkone, čo v sebe akosi už vopred predpokladá existenciu určitého právneho úkonu, ktorý síce je (existuje), akurát že je neplatný.Tento paradox je vyvolaný tým, že sa nezohľadňuje, že tak právny úkon, ako aj prejav vôle majú dve roviny: pragmatickú a apragmatickú.
8)
Vtej pragmatickej sa chápu ako určitá činnosť, ako určité konanie alebo opomenutie (podpísanie dokumentu, potrasenie rukou na znak uzavretia zmluvy, kývnutie hlavou na znak súhlasu a pod.). V tej apragmatickej sa zas chápu ako výsledok tejto činnosti v zmysle právnej skutočnosti, čiže skutoč
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 8-9/2021
