Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Účel trestu v slovenskom trestnom práve: § 34 ods. 1 Trestného zákona v optike právnej filozofie
V dôsledku polemiky medzi klasickou a modernou školou trestného práva prenikla do trestných kódexov náuka o účelovosti trestu. V súčasnosti trest nemožno vnímať ako odplatu za spáchaný trestný čin. Plní rôzne spoločenské funkcie, ktoré môžeme definoval najmä prostredníctvom nástrojov generálnej prevencie a špeciálnej prevencie. Na základe načrtnutých historických a filozofických východísk sa štúdia pokúsi o hlbšiu interpretáciu ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona v platnom znení.
As a result ot the polemics between classic and modern schools ot criminal law, the teaching ot the purpose ot punishment became an integrál part ot criminal codes. Currently, punishment cannot only be seen as retribution tor the committed crime. Punishment tulfils several tunctions in society that can be defined, especially, through Instruments ot generál prevention and special prevention. Based on these histoncal and philosophical premises, the study will try to find a deeper interpretation ot clause § 34 par. 1 ot the current Criminal Code.
GREGOR, M.: Účel trestu v slovenskom trestnom práve: § 34 ods. 1 Trestného zákona v optike právnej filozofie; Justičná revue, 76, 2024, č. 1, s. 1 – 31.1)
Kľúčové slová: účel trestu, odplata, generálna prevencia, špeciálna prevencia.
Key words: purpose of punishment, retribution, general prevention, special prevention.
Právne predpisy/legislation: z. č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, z. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, z. č. 91/2016 Z. z. Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb.
„Každá spoločnosť má takých zločincov, akých si zaslúži.“
(Les sociétés ont les criminels qu’elles méritent.)2)
Úvod
Z etymologického hľadiska pojem "trest" (lat.
poena,
angl.
punishment,
franc.
punition,
nem.
Strate,),
zrejme vznikol v slovenskom jazyku odvodením od slovesa "trestať" ako intenzívum výrazov "trepať", "trieskať" (vo význame zbiť niekoho). Poukazuje to teda najmä na fyzický charakter trestu v podobe bitky, čo korešponduje s rano-novovekým datovaním ustálenia tohto výrazu.
3)
Napr. nemecký ekvivalent pre sloveso trestať
(straten)
údajne vznikol prepisom z talianskeho slova
"strapazze",
ktoré sa ponáša na súčasný termín "namáhať, uštvať, týrať"
(strapazzare).
Toto talianske slovo pravdepodobne samo pochádza z latinského
"extra patiari,
teda "mimoriadne veľkého týrania" ("x" bolo v stredovekej taliančine vyslovované ako "s").
4)
V ideálnom koncepte na počiatku žije spoločnosť v mieri
(viapacis).
Páchateľ trestného činu
(pacis violatoř)
tento "mier" svojím konaním narušuje.
5)
Podľa jedného názorového prúdu je teda trest vyrovnaním, reštitúciou pôvodného pokojného stavu.
6)
Jedným zo spôsobov tohto narovnania je buď odplata alebo doslova určitá forma obety - či už bohom, príp. spoločnosti, ba aj poškodenému. Páchateľ sa však bude v každom prípade musieť niečoho vzdať, teda pre neho bude trest predstavovať ujmu. Na to poukázal už výklad o pôvode slova "trest", ktorý je imanentné spätý s ujmou, s trápením, ak nie rovno s fyzickou bolesťou. Z teoretického hľadiska je trest stelesnením reakcie na spáchané zlo. Sám osebe však obsahuje prvok zla, keďže ide o odplatu zlým za zlé. Ak by sa za prejavené zlo odplácalo dobrom a pochopením, principiálne nemôže ísť o trest.
7)
Trest definoval ako určité zlo aj encyklopedista raného stredoveku Isidor zo Sevilly, pričom rozlišoval dvojaký druh zla vo vzájomnej súvislosti. Konanie človeka, ktoré ho vyvoláva, nazývame hriechom alebo zločinom. Následne zlo dopadá na konajúceho a ten ho musí znášať. Taký druh zla nazývame trestom.
8)
Trest je teda prostriedkom na spôsobenie ujmy páchateľovi v podobe utrpenia alebo obmedzenia dobra, ktoré by inak mohol nadobudnúť. V súčasnosti sa môže týkať osobnej slobody, príp. majetkových alebo iných práv.Celkom v duchu načrtnutého už Aristoteles tvrdil, že právo je úmerou, zatiaľ čo bezprávie je proti úmere. Tzv. opravná spravodlivosť rešpektuje túto paradigmu do tej miery, že jej cieľom je narovnanie stavu medzi osobou, ktorá pácha bezprávie, zatiaľ čo iná osoba ho znáša. Páchateľ nadobudol trestným činom určité "dobro" na úkor poškodeného, trest má tento stav vyvážiť tak, že sa páchateľovi určité "dobro" opäť vezme.
9)
Pritom nezáleží na tom, či inak dobrý človek okradol zlého človeka, podstatné je, že sa spáchal "zločin". Prítomnosť zla a utrpenia v koncepte trestu nemusí byť samoúčelná, keďže spoločnosť pristupuje k trestaniu na účel vlastnej sebazáchovy. V tejto optike sa cieľ trestu upína na zachovanie spoločenskej homeostázy a mierového usporiadania vzťahov v spoločnosti.V porovnaní s tým antický filozof Seneca poukázal na iný aspekt trestu.
10)
Podľa neho "žiadny múdry človek netrestal kvôli samému zločinu, ale preto, aby sa viac nestal
(Nemo prudens punit, quia peccatum est, sed ne peccetur).
Účelom trestu je ochrana spoločnosti pred ďalšou trestnou činnosťou. Trest sa však môže stať nielen zábranou proti recidíve trestnej činnosti páchateľa, ale zároveň je vyjadrením hlboko kresťanskej myšlienky o neodvrhnúť páchateľa:
11)
"Ak sa hriešnik odvráti od všetkých hriechov, ktoré popáchal, zachová všetky moje príkazy a bude konať podľa práva a spravodlivosti, určite bude žiť, nezomrie."
12)
Spôsobená ujma môže byť pri zapojení ďalších výchovných komponentov impulzom pre vnútornú katarziu páchateľa, keď očisťujúca sila utrpenia a vnútorného zahanbenia môže mať spásny účinok.
13)
Resocializácia sa završuje začlenením (či prinavrátením) páchateľa do spoločnosti, keď sa stáva jej platnou súčasťou.Každý z uvedených konceptov účelu trestu mal svoj nedokonalý predobraz v staroveku a pre definovanie významu trestania ostal smerodajný až do 19. storočia. V tom čase prebehla kľúčová debata medzi klasickou a modernou školou trestného práva o poslaní trestu a vymedzení jeho účelu. Od druhej polovice 20. storočia však predsa len môžeme badať čoraz smelšie posuny, ktoré sa pokúšajú predefinovať účel trestu a nanovo vymedziť jeho funkcie. Paradoxne, vôbec nie sú natoľko prevratné, akými sa zdajú. Najmä na báze historického výkladu - prostredníctvom metód právnych dejín a právnej filozofie - má tento príspevok ambíciu preniknúť do podstaty súčasného znenia § 34 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov a doplnení (ďalej len "TZ 2005"), analyzovať účel trestu v slovenskom práve z teoretického pohľadu a poukázať na už prekonané, ale aj v budúcnosti veľmi nádejné koncepcie v tomto smere.
Popri zdanlivo banálnom - alebo až príliš široko koncipovanom cieli - sa vo vzťahu k vymedzeniu účelu trestu núka množstvo praktických otázok, na ktoré sa pokúsime aspoň čiastkovo odpovedať. V prvom rade, je súčasná úprava praktická? Má byt účel trestu explicitne definovaný v rámci Trestného zákona, alebo iba implicitne na báze uvedenia základných zásad trestania? Vo vzťahu k recentnému vyjadreniu účelu trestu si možno klásť otázku, či môže byt trest zameraný aj na plnenie iných spoločensky-prospešných cieľov než iba tých, ktoré sú normatívne vyjadrené v zákone. Ide teda o taxatívny alebo demonštratívny výpočet v § 34 TZ 2005? Podstatnou sa javí byt aj otázka, či jednotlivé normatívne vyjadrené zložky účelu trestu pôsobia v určitej hierarchii alebo vo vzájomnej jednote (teda majú byt chápané antagonistický alebo naopak v podpornom vzťahu)? Pri hľadaní odpovedí sa táto štúdia pokúsi aspoň skratkovito reagovať aj na najnovšie impulzy v podobe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky 2023 - 2027 v oblasti trestnej politiky štátu, ale najmä vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
14)
1 Dôvod zakotvenia účelu trestu - prečo účel trestu?
Už v mravných náukách starovekého Egypta môžeme nájsť konštatovanie:
"trest je dôležitý svojim významom, bezvýznamný je len hlupákovi. Kamkoľvek trest príde, dobrý osud sa pred nim snaží utiecť."
V priebehu dejín sa vyvinulo hneď niekoľko zdôvodnení trestania. Vývoj týchto myšlienkových prúdov zohľadňoval aj meniacu sa povahu trestného práva (na pomedzí verejného a súkromného práva). Práve preto sa trest napr. v období raného stredoveku neobmedzoval len na represiu (potrestanie páchateľa - a to i napriek krutým trestom), ale oveľa výraznejšie na reintegráciu (uzmierenie oboch strán, návrat páchateľa do spoločenstva) a v neposlednom rade na reparáciu (náhradu škody spôsobenú trestným činom).
15)
16)
Bolo vlastne prejavom pokroku, keď sa upúšťalo od krvnej pomsty, teda realizácie odvety
(talio)
primeranej - ba až symbolicky pripodobnenej - spáchanému trestnému činu.
17)
Páchateľ sa mohol od následkov odvety "oslobodiť" prostredníctvom kompozičnej náhrady určenej v peniazoch, čím sa zároveň nahradzovala škoda a to dokonca aj viacnásobne.
18)
Trestné právo však muselo prekonať dlhú cestu, kým páchanie trestných činov prestalo byť stíhané svojpomocou zo strany súkromných osôb (alebo za asistencie štátu) a nositeľom subjektívneho práva trestať
(ius puniendij
sa stal výlučne štát.Aktuálna diskusia o účele trestu je výsledkom dogmatickej polemiky medzi klasickou a modernou školou trestného práva. Korene tohto sporu siahajú do prvej polovice 19. storočia, keď dvaja bývalí priatelia - Feuerbach a Grolman - začali viesť polemiku o smerovaní trestného práva. Paul Johann Anselm von Feuerbach (1775 - 1833) predstavoval zástupcu osvietensko-liberálneho poňatia trestného práva, ktoré dokázal stelesniť vo svojej teórii psychologického donútenia.
19)
Tá spočívala na dnes už "klasickom" predpoklade, že subjekt sa v rámci výberu medzi blahom vyplývajúcim zo spáchania trestného činu a hrozbou trestu radšej rozhodne právo neporušiť.
20)
Podmienkou takého uváženia však je, aby sa stalo všeobecne známym a predvídateľným, aké správanie bude kvalifikované ako trestný čin a zároveň aká sankcia zaň hrozí. Práve Feuerbach dokázal vo svojej učebnici stelesniť princíp zákonnosti trestného práva do maxím
nullum crimen sine lege
a
nulla poena sine lege,
na ktorý sa odvolávali v hutnej podobe už osvietenskí myslitelia.
21)
Proti nemu vystupoval odporca liberálneho smerovania trestného práva Karí Ludwig von Grolman (1775 - 1829), od roku 1819 hesenský vrchný minister,
22)
ktorý sa mohol oprieť nielen o antických autorov, ale najmä o vtedy vysoko cenené výsledky nemeckého klasického idealizmu. Kantova i Hegelova filozofia odporovala tomu, aby sa na trest začalo hľadieť ako na niečo spoločensky prospešné.
23)
Je vlastne vysoko nehumánne a nedôstojné, aby sa na trest ako nástroj ľudského utrpenia hľadelo cez prizmu akéhosi utilitarizmu. Podobný prístup znižuje páchateľa-človeka na úroveň veci.
24)
Je mravné, ak je človek svojím utrpením užitočný iným ľuďom?Na diskusiu týchto autorov nadviazali ďalšie generácie najmä nemeckých akademikov trestného práva, čo dopomohlo k sformovaniu dvoch antagonistických škôl: klasickej školy trestného práva pod vedením lipského profesora Karla Bindinga (1841 - 1920) a modernej školy pod vedením marburského profesora Franza von Liszta (1851 - 1919). Okrem mnohých ďalších rozdielov v doktrinálnych pozíciách sa ich vzájomná diskusia dotkla napr. charakteru trestu.
Klasická škola jednoznačne zastávala teóriu odplaty (nem.
Vergeltungstheorie).
25)
Binding definoval trest ako
"stratu práv alebo právnych nárokov, ktorú štát ukladá delikventovi v súlade s právom ako zadosťučinenie za jeho zavinené porušenie práva s cieľom, aby bola zachovaná autorita porušeného zákona."
Pohľad klasickej školy na pojem trestu bol retrospektívny - ich cieľ sa upínal na sankcionovanie porušenia zákona, ktoré nastalo v minulosti. V ich optike trest nemal spojitosť s udalosťami, ktoré nasledovali po spáchaní trestného činu (čo bolo podstatou teórie modernej školy, ktorá dbala na ochranu spoločnosti a prevýchovu páchateľa).
26)
27)
Trest nemusel byť automaticky samoúčelný, ale bol prostriedkom pre dosiahnutie jediného účelu: vyrovnania sa s bezprávím, kedy moc práva zvíťazí nad jeho porušovateľom:
"Trestný čin nie je len predpokladom, ale aj dôvodom trestu, ktorý sa ukladá ako dôsledok porušenia práva"
(Binding).V roku 1882 Franz von Liszt nastúpil na pozíciu profesora trestného práva v Marburgu po prednesení inauguračnej prednášky s názvom "Myšlienka účelu v trestnom práve"
(Der Zweckgedankeim Stratrecht).
Pod názvom "Marburský program" sa stala manifestom modernej školy trestného práva.
28)
Koncept trestania mal byť podriadený účelovosti, v dôsledku čoho bolo aj trestné právo zasvätené službe v prospech vytýčeného cieľa. Podľa Franza von Liszta je trest spravodlivý vtedy, keď je nevyhnutný na dosiahnutie svojho účelu.
29)
Išlo o myšlienku tak pokrokovú, ako zároveň nebezpečnú, pretože závisela len od nastavenia trestnej politiky štátu. Kým klasická škola trestného práva kládla na piedestál zákon a trest chápala ako spravodlivú odplatu za jeho porušenie, účelovosť trestania pomohla do značnej miery odôvodniť nacistickú a sovietsku trestnú politiku v prospech služby stanovenej myšlienke.
30)
Neskorší profesor Masarykovej univerzity J. Kallab dokonca ešte v období prvej svetovej vojny prorokoval:
"nelze tajiti, že myšlenka účelnosti potud a tehdy jest nebezpečná, voli-íi se nesprávne rozhodujícícíl. Nesprávnýjest ten cíl, který jsa posuzován jako prostředek k dalšímu, vyššímu cíii, jeví se nám nezpúsobilým k jeho dosažení, tak např. kdyby trestní právo bylo vybudováno na myšlence ochranyzájmú určité, práve vládnoucíspoločenské vrstvy. Tento cílby byl jako vedoucízásada pro vybudování trestního práva nesprávny ponévadž ochrana jedné vrstvy ve státé na újmu ostatních není vhodným prostředkem k dosažení cílú."
31)
Ak by sme prostredníctvom neskoršieho Kallabovho diela mali zhrnúť rozdiely oboch teórií ohľadom dôvodov a zmyslu trestania, tak:
"odplatný trest, jejž požadoval smér klasický, byl dúsledkem politického přesvédčení, že indivíduum je myšlenkové prius a sice indivíduum svobodné, mravné a ostatním rovné... tedy štát musí respektovati svobodu a rovnost indivíduí tím, že pri trestám'hledíjen na tíži činu; naproti tomu účelový trest, jejž požadoval smér moderní, byl projevem politického přesvédčení, že společnost, štát je myšlenkové prius... tedy trestný čin je jen symptomem, ukazujícím potrebu, aby štát učinil potrebné opatrení, pri trestám' se neuvažuje především o činu, nýbrž o pachateli."
V porovnaní s tým, v globálnom pohľade klasická škola trestného práva zastáva sociálne stanovisko, podporovala rozvoj štátu blahobytu
32)
(Wohltahrtsstaaf),
ktorý je schopný zabezpečiť obyvateľom pozitívne plnenie ich nárokov, pričom však moderná škola trestného práva je charakteristická liberalizmom trestného práva, v dôsledku ktorého má štát plniť iba pomocnú funkciu strážcu garantovaných slobôd.
33)
Napriek zdanlivo negatívnemu nádychu tohto expozé treba, v prvom rade, konštatovať "drvivé" víťazstvo modernej školy trestného práva v teórii i v praxi. V druhom rade musíme uviesť, že toto víťazstvo bolo v zásade oprávnené. Súčasná koncepcia "účelu trestu" je jej najvlastnejším dedičstvom, a preto je imanentnou zložkou nášho trestného práva (preto sme sa popri nepopierateľných výhodách tejto koncepcie zamerali najprv na jej riziká).
34)
Pre modernú školu trestného práva bolo totiž charakteristické, že sa na rozdiel od klasickej školy neobmedzovala na juristickú bázu,
35)
avšak zároveň skúmala sociologické a ďalšie stránky trestnej činnosti (v dôsledku čoho dala impulz pre zrod kriminológie).
36)
Vzhľadom na to, že trestnú činnosť sledovala v jej celospoločenských súvislostiach, získala prostriedky na to, aby sa zamerala na osobu páchateľa, čo napokon prispelo k humanizácii trestného práva. Moderná škola trestného práva je krstnou matkou kriminológie, Garofalo bol svojou
"Criminologia"
priamo inšpirovaný jej závermi, podobne vo Francúzsku Lacassagne.
37)
2 Vymedzenie účelu trestu všeobecne a v TZ 2005 - čo je účelom trestu?
Je pozoruhodné, že aj keď sa pred modernou školou trestného práva o účele trestu v zákonodarstve nehovorilo, spoločnosť vždy aspoň filozoficky a politicky spájala s trestom nejaký význam. Keďže najmä v období neoabsolutizmu sa pokladalo zo strany štátnej moci za nebezpečné rozvíjať právnu filozofiu s dôrazom na štátne právo, význam trestania bol predmetom rozsiahleho záujmu právnej filozofie vyučovanej na právnických fakultách (pod právnou filozofiou sa vtedy rozumela najmä a takmer výlučne filozofia trestného práva).
38)
V praxi išlo o analýzu absolútnych a relatívnych teórií trestania, čím sa opäť dívame na veľmi podobný kameň sporu ako v prípade pertraktovaných rozporov školy klasickej a modernej. Ideovo vlastne na rovnakých základoch vyrástla aj diskusia retributívnej a restoratívnej justície.
39)
Účel trestu možno aj dnes vyjadriť prostredníctvom troch slov, ich autorom bol už Franz von Liszt: ide o polepšenie
(Besserung),
odstrašenie
(Abschreckung)
a zneškodnenie
(Unschädlichmachung).
V ich rámci by sme mohli identifikovať uplatnenie generálnej prevencie a minimálne dvoch druhov špeciálnej prevencie. Potláčanie zločinu bolo počas dlhého obdobia realizované pomocou odstrašenia verejnosti krutými trestami, či už šlo o mrzačiace tresty alebo "zostrený" výkon trestu smrti spojený so spôsobením mučivých útrap.
40)
41)
Recidíva páchateľa sa spravidla vylučovala totálne,
42)
teda ukladaním trestu smrti alebo vyhnanstvom (rozmach väzenstva nastal až v 19. storočí).
43)
Bežným bolo tiež ponechanie mřtveho tela po vykonaní hrdelného trestu na verejnom mieste pre výstrahu obyvateľom. Bez existencie takýchto strach vyvolávajúcich sankčných mechanizmov by podľa vtedajšieho presvedčenia nastal rozvrat štátnej moci a v spoločnosti by opäť prevládla nekontrolovateľná svojpomoc. Tento náhľad prevládal v trestnej politike až do 18. storočia. Sústredil sa na saturáciu negatívnych nálad spoločnosti.
44)
Ruská cárovná Alžbeta I. (1741 - 1762) sa rozhodla ako jedna z prvých panovníkov/čok obmedziť ukladanie trestu smrti v prospech trestu povinných prác na Sibíri, k čomu sa prikláňala aj jej (v zásade) nasledovníčka Katarína II. Veľká (1762 - 1796).
45)
Cesare Beccaria sa v diele O zločinoch a trestoch
(Dei debili a deliepene)
z roku 1764 pokúsil sformovať nový pohľad na účel trestov v kontexte prehĺbenia špeciálnej prevencie.
46)
Ich význam sa mal odvíjať na základe maximy, podľa ktorej
"je lepšie zločinom predchádzal, než ich trestať."
Nepriamo predložil viacero návrhov, ktorými by sa mohla znížiť zločinnosť na základe "práce s páchateľom i celou spoločnosťou", napr. pomocou zvýšenia vzdelanosti, odmeňovania čestnosti, vrátane zvyšovania autority zákona. Až neskôr do úvahy prichádza motív polepšenia páchateľa, ktorý v priebehu 19. a najmä 20. storočia získal dominantný vplyv na tvorbu trestnoprávnych noriem.47)
V ustanovení § 34 ods. 1 TZ 2005 sa traktuje:
"Trest má zabezpečil ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v
páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchatela spoločnosťou."
Pripomíname, že podľa dosiaľ neschváleného vládneho návrhu novely TZ2005 z 30. marca 2023 z dielne ministra Karasa (parlamentná tlač 1528) sa mala na konci tohto ustanovenia doplniť veta:
48)
"Pri ukladaní trestu sa prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestných činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu."
V procese tvorby TZ 2005 nebola prevzatá predchádzajúca právna úprava, ktorá v § 23 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.v znení neskorších predpisov explicitne vyjadrovala účel trestu aj v marginálnej rubrike.
49)
Už počas svojej platnosti a účinnosti bolo dotknuté ustanovenie niektorými autormi kritizované ako nesúrodé, keďže popri vymedzení samotného účelu trestu obsiahlo prvky, ktoré možno hodnotiť ako prostriedky na dosiahnutie účelu trestu, resp. funkcie trestu.
50)
Náročnosť interpretácie tohto paragrafu sa pretavila do konceptu minimálneho programu trestu (izolácia páchateľa, aby nepáchal ďalšiu trestnú činnosť) a maximálneho programu trestu (konečné polepšenie, prevýchova páchateľa), ktorý navrhol pražský profesor Oto Novotný.
51)
V TZ2005 síce bolo vynechané explicitné vyjadrenie účelu trestu, avšak v podstatných črtách bolo ustanovenie predchádzajúcej úpravy prebraté do rámca Zásad ukladania trestov. Účel trestu je preto aj naďalej koncipovaný ako súhrn čiastkových cieľov, v ktorých sa jednotne spája moment trestnej prevencie a represie. Vo vede trestného práva, ba dokonca aj v judikatúre sa možno stretnúť s pomerne jednotným prístupom k problematike účelu trestu. Vo vede trestného práva sa zásadne rozlišuje hlavný (konečný) účel trestu, ktorý spočíva v ochrane spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti. Nesprávnym a nedosiahnuteľným prejavom megalomanstva by bola deklarácia o úplnej eliminácii kriminality, čo nie je prakticky možné.
52)
Nasledujú ďalšie (alebo čiastkové) zložky účelu trestu, ktorých funkčnosť je niekedy spochybňovaná. Pokus o ich hierarchizáciu však neznamená, že by uvedené zložky pôsobili antagonistický. Hoci jeden z kľúčových princípov socialistickej trestnej politiky spočíval v dialektickej jednote medzi represiou a prevenciou,
53)
je celkom logické, že vo vzťahu ku konkrétnemu trestu bude nutné použiť v primeranej miere a s ohľadom na spáchaný trestný čin obe tieto zložky. Spojenie represie a prevencie je v rámci trestania naďalej dôležité.
54)
Pritom platí, že:
"jenom individuálni prevence púsobí jako prostředek prevence generálni. Jde o to, že generálni prevence, která vycháziz prevence individuálni, má zajistit ochranný etekt ve vztahu k ostatnim potenciálním pachatelum... platná právni úprava tak výslovné zdôrazňuje závislosť generálni prevence na prevenci individuálni... "
55)
Z toho vyplýva, že k problematike účelu trestu môžeme zaujať dve stanoviská. V prvom prípade akceptujeme ako jediný účel trestu ochranu spoločnosti pred trestnými činmi. Ostatné zložky uvedené v citovanom ustanovení sú v skutočnosti prostriedkami na dosiahnutie tohto účelu. Táto interpretácia je pravdepodobne správna, lebo inak by bolo nevyhnutné pristúpiť k hierarchizácii hlavného a vedľajšieho účelu trestu. Podľa českej judikatúry:
"smyslem a účelem trestu je ochrana spoločnosti pred kriminalitou. Žádné jiné cile trestem sledovat nelze, což znamená, že trest nesmi být prostředkem řešeníjiných spoločenských problému. Účel trestu, vymezený
v
ustanovení § 23 trestního zákona je koncipován jako štruktúra dílčích cílú a konečného cite, jež spolu vytvářejíjeden celek. Trest ukládaný pachateli v sobé spojuje jak moment trestníreprese a prevence."
56)
Vo vzťahu k českej právnej úprave je nutné dodať, že po rekodifikácii trestného práva (Trestní zákoník č. 40/2009 Sb., ďalej len "TZ 2009") výslovné vyjadrenie účelu trestu vypadlo z kódexu. Jeho definovanie sa postúpilo judikatúre a vede trestného práva. Účel trestania vyplýva jednak z celého charakteru TZ 2009, ale najmä zo všeobecných zásad trestania (§ 36 - § 38 TZ 2009), kde je potrebné rozlišovať medzi samotnými zásadami, ako aj predpokladmi a podmienkami uloženia konkrétneho trestu.
57)
Vo svojej podstate sa však v základných črtách opäť nelíši od našej normatívnej úpravy, keďže hlavný zreteľ sa kladie na ochranu spoločnosti pred trestnými činmi prostredníctvom generálnej a špeciálnej prevencie.
58)
Otvorene sa priznáva nárast významu náhrady škody pod vplyvom kompenzačnej teórie.V nemeckom trestnom zákone (ďalej len "StGB")
59)
je stav obdobný. V § 46 StGB sú upravené zásady ukladania trestov, pričom osobitného zreteľa sú hodné účinky trestu vo vzťahu k budúcemu životu páchateľa v spoločnosti.
60)
Následne § 46a StGB osobitným spôsobom zdôrazňuje práve kompenzačnú funkciu trestu, keď umožňuje zmierniť alebo odpustiť trest odňatia slobody alebo peňažný trest, ak sa páchateľ vyrovnal s obeťou a zodpovedne splatil celú alebo významnú časť náhrady škody, alebo ak náhrada škody závisí od osobných okolností, ponúkol sa poskytnúť odškodnenie.
61)
Z uvedeného vyplýva, že minimálne v porovnávaných právnych poriadkoch nie je obvyklé formulovať explicitný účel trestu.3 Trest ako odplata - návrat sovietskej doktríny a odumieranie trestného práva?
V kontexte § 34 ods. 1 TZ 2005 treba upozorniť na to, že zákonodarca sa neprihlásil k chápaniu trestu ako odplaty za spáchanie určitého protiprávneho skutku. Ak túto koncepciu vyslovene neodmieta, rozhodne sa viac prikláňa v prospech pôsobenia špeciálnej prevencie. Podľa niektorých názorov by napokon mohlo byť zotrvávanie na princípe odplaty v rozpore s aktuálnym poňatím právneho štátu.
62)
Napriek tomu podľa znenia § 31 ods. 2 TZ 2005
"trest je ujma... za spáchaný trestný čin"
Aj podľa súčasnej prá63)
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 1/2024
