Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 4/2018, s. 36 - 46.
Ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov je kogentného charakteru, a preto nie je povinnosťou katastrálneho orgánu prerušiť katastrálne konanie a vyzývať jeho účastníkov na doplnenie alebo opravu zmluvy, pretože správny orgán nielenže nemá povinnosť, ale ani oprávnenie nahrádzať vôľu účastníkov zmluvy, keďže ide o chýbajúce podstatné náležitosti zmluvy a došlo by k hmotnoprávnemu zásahu do samotnej podstaty zmluvy. V takomto prípade nie je možné vzniknutý nedostatok zmluvy zhojiť výzvou na jej doplnenie alebo opravu alebo dodatočne ho konvalidovať dodatkom k zmluve, a preto ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu s účinkami ex tunc, na ktorú musí katastrálny orgán prihliadnuť ex offo a návrh na vklad vlastníckeho práva z predmetnej zmluvy zamietnuť.
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v B. (ďalej len „krajský súd“) podľa §250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil. O náhrade trov konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal a zároveň zaviazal navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podanie opravného prostriedku v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 3Sžr/124/2014-176 zo dňa 24. augusta 2016 potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania v zmysle §224 ods. 1 v spojení s §250l ods. 2 a §250k ods. 1 O.s.p. Po podaní ústavnej sťažnosti navrhovateľkou Ústavný súd Slovenskej republiky vydaným nálezom č. k. I. ÚS 132/2017-42 zo dňa 10. mája 2017, doručeným najvyššiemu súdu dňa 10. júla 2017, konštatoval, že právo navrhovateľky, resp. sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“), základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základné právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom najvyššieho súdu porušené. Vyššie uvedený rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň zaviazal najvyšší súd na zaplatenie trov konania v sume 459,33 € do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.
V predmetnom náleze ústavný súd vychádzal predovšetkým z toho, že súd v rámci svojho procesného postupu nedoručil dva písomné podania, ktoré boli doručené krajskému súdu dňa 27. októbra 2014, a to vyjadrenie k odvolaniu z 24. októbra 2014 podané odporcom a písomné podanie X. Y. z 24. októbra 2014, ktoré boli doručené na najvyšší súd dňa 30. októbra 2014. Najvyšší súd preto pristúpil k opätovnému prejednaniu a rozhodnutiu vo veci.
Predmetom súdneho konania je odvolanie navrhovateľky zo dňa 20. augusta 2013 podané proti rozhodnutiu odporcu zo 16. júla 2013, ktorým odporca zamietol návrh navrhovateľky na vklad vlastníckeho práva z darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 13. februára 2013 do katastra nehnuteľností týkajúceho sa nehnuteľností zapísaných na LV č.x, k.ú. x N. M., okres B.
V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že v danom prípade sa súd musel vysporiadať s námietkou navrhovateľky o tom, či odporca bol oprávnený posudzovať darovaciu zmluvu aj z hľadiska zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“ alebo „bytový zákon“) (§ 5) alebo bol pri posudzovaní predmetnej darovacej zmluvy ju oprávnený posudzovať len podľa zákona č. 162/1