Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Povinné očkovanie proti COVID-19 a test proporcionality: výzvy a limity
Predmetná štúdia pojednáva o možnostiach zavedenia povinného očkovania proti COVID-19. Aj keď táto povinnosť v slovenskom právnom poriadku nefiguruje, v budúcnosti ju nemožno vylúčiť. Okrem toho je diskusia zaujímavá aj z pohľadu komparatívneho ústavného práva, pretože viacero krajín povinnosť očkovania proti COVID-19 v čase vrcholiaceho boja proti pandémii zaviedlo. Z tohto dôvodu sme sa rozhodli poukázať na možnosti a limity zavedenia tejto povinnosti a to prizmou legality a proporcionality, ktoré musí každá povinnosť splniť v zmysle ústavy. Štúdia analyzuje aj možnú náboženskú výnimku z povinného očkovania.
The study discusses the possibilities of introducing mandatory vaccination against COVID-19. Even if this obligation does not appear in the Slovak legal order, it cannot be ruled out in the future. In addition, the discussion is also interesting from the point of view of comparative constitutional law, because several countries introduced the obligation to vaccinate against COVID-19 at the height of the fight against the pandemic. For this reason, we decided to point out the possibilities and limits of the introduction of this obligation through the prism of legality and proportionality, which every obligation in the Slovak constitutional ordermust fulfil. The study also analyses a possible religious exemption from mandatory vaccination.
ĽALÍK, T. – BUJŇÁK, V.: Povinné očkovanie proti COVID-19 a test proporcionality: výzvy a limity; Justičná revue, 75, 2023, č. 3, s. 301 – 331.
Kľúčové slová: povinné očkovanie, COVID-19, legalita, proporcionalita.
Key words: vaccine mandate, COVID-19, legality, proportionality.
Právne predpisy/legislation: Ústava SR č. 460/1992 Zb.; zákon č. 355/2007 Z. z.; vyhláška Ministerstva zdravotníctva č. 585/2008 Z. z.
ÚVOD
Vírus COVID-19 priniesol obrovskú zmenu, ktorá sa dotkla mnohých aspektov nášho života.
1)
Cez paradigmatické obmedzenia ľudských práv, karantény až po (povinné) testovania, lockdowny či izoláciu. Jedným z aspektov prinášajúcich nádej v istej fáze boja proti vírusu bolo očkovanie. Najprv bolo v diskurze prezentované ako dobrovoľné či prirodzené (veď kto by sa už nechcel chrániť proti zákernej chorobe), ale neskôr v prípade zlyhania dobrovoľnosti a rozširovania vírusu sa očkovanie začalo čoraz viac skloňovať ako povinnosť. V mnohých krajinách sa táto právna povinnosť v tej či inej forme nakoniec aj dostala do právneho poriadku.Na Slovensku takáto právna povinnosť nikdy nebola stanovená. Avšak na prelome rokov 2021 a 2022, keď spoločnosť bola frustrovaná z ďalších a ďalších obmedzení, sa aj u nás uvažovalo o zavedení právnej povinnosti očkovania proti COVID-19. Ministerstvo zdravotníctva v januári 2022 vypracovalo právnu analýzu možnosti zavedenia takejto právnej povinnosti na základe uznesenia vlády č. 736 z 8. decembra 2021, na ktorú budeme v článku pravidelne odkazovať a s ňou pracovať.
V tomto článku sa zamýšľame nad ústavnosťou povinnosti podrobiť sa očkovaniu proti COVID-19. Ako to býva v ústavnoprávnej metodológii zvykom, každá právna povinnosť či obmedzenie ľudského práva musí splniť niekoľko formálnych a materiálnych podmienok, aby povinnosť či zásah do slobody mohli byť považované za súladné s ústavou. Nie je tomu inak ani v tomto prípade. Jednotlivé časti článku mapujú konkrétne podmienky, ktoré by potenciálne povinné očkovanie muselo splniť, aby mohlo byť legálne a legitímne zavedené do nášho právneho poriadku. Obmedzenie základného práva musí splniť podmienku legality a proporcionality - vhodnosti, nevyhnutnosti a testu proporcionality v užšom význame. Po teoretickom predstavení každého testu, naše úvahy smerujú k aplikácii testu na právnu povinnosť povinného očkovania proti koronavírusu.
Diskusia o povinnom očkovaní je zaujímavá nielen z komparatívnej perspektívy (viacero krajín takúto povinnosť v istej fáze boja proti pandémii zaviedlo), ale aj z hľadiska slovenskej doktríny či právnej praxe. Osobitne významným počinom z hľadiska praxe je nález Ústavného súdu SR (ďalej ako "ústavný súd") PL. ÚS 10/2013, ktorý pojednával práve o očkovacej povinnosti.
ZÁKONNOSŤ STANOVENIA POVINNOSTI SA OČKOVAŤ NA COVID-19
Predtým ako začneme aplikovať test proporcionality pre eventualitu povinného očkovania proti COVID-19, je nutné obrátiť pozornosť na právny základ stanovenia tejto povinnosti v zmysle čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Podľa tohto ustanovenia môže byť (očkovacia) povinnosť stanovená zákonom alebo na jeho základe. Okrem formálnych náležitostí (označenie, či legislatívny proces), zákon musí spĺňať aj kvalitatívne podmienky všeobecnosti, predvídateľnosti, precíznosti, prístupnosti (publicity) a ochrany pred svojvôľou.
2)
Požiadavkami pre delegovanú legislatívu ("povinnosť na základe zákona"), predstavuje rozsah, obsah a účel splnomocnenia, bez ktorého podzákonné stanovenie povinnosti byť nemôže.
3)
Zmocnenie musí jednoznačne vymedziť hranice pre podzákonnú právnu úpravu.
4)
Zjednodušene to znamená, že ten, kto stanovuje primárne práva a povinnosti, musí byť výlučne zákonodarca. Ako výstižne uviedol český ústavný súd: ak má byť podľa zákona X, orgán exekutívy (vrátane vlády) môže stanoviť, že má byť X1, X2, X3 až X(n), ale nemôže stanoviť Y.
5)
Výkonná moc nemôže upraviť vzťah vo väčšom rozsahu než stanovuje zákon, ani spôsobom ktorý by mu odporoval. Exekutíva sa musí pohybovať v medziach zákona.
6)
Uloženie povinnosti v podzákonnom predpise tak môže byť len
secundum et intra legem.
Ak obsah delegovanej legislatívy je mimo rámca zákona, takáto legislatíva je neplatná, pretože nemá dostatočný právny základ.
7)
Orgány exekutívy nemôžu vydávať právne predpisy, ak nemajú na to splnomocnenie. Ak napr. vláda vydá nariadenie nad rámec splnomocnenia podľa čl. 120 ods. 1 ústavy, takéto nariadenie vlády alebo jeho časť nie je v súlade s čl. 120 ods. 1 a zároveň ani s čl. 2 ods. 2 ústavy.
8)
Podobne prichádza k neústavnému obmedzeniu základných práv vtedy, keď orgán exekutívy stanovuje medze výkonu jednotlivých základných práv v podzákonnej úprave, hoci ústava vyžaduje zákonnú formu.
9)
Splnomocnenie zákonom musí spĺňať podmienky náležitej kvality, ktorá sa dosiahne vtedy, keď splnomocnenie jednoznačne vymedzuje hranice, v ktorých je podzákonná úprava prípustná. Zákonom nedostatočne vymedzené "mantinely" povereného orgánu nemožno prekrývať ani poukazovaním na uplatnenie správnej úvahy. Správna úprava nenahrádza a nemôže nahrádzať zákonnú úpravu medzí základných práv a slobôd. Úvahy, ktoré umožňujú príslušnému orgánu aplikáciu dispozitívnych právnych noriem, si nemožno pliesť s absolútnou voľnosťou. Úvaha aplikujúceho orgánu nie je "bezbrehá", ale musí sa realizovať v priestore vymedzenom dispozitívnou normou. Je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej moci prostredníctvom správnej úvahy rozhodoval o rozsahu svojich právomocí.
10)
Ústavný súd posudzoval otázku právneho základu pre povinné očkovanie v náleze PL. ÚS 10/2013, ktoré svoj základ malo v zákone č. 355/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej ako "ZoOVZ") v spojení s vyhláškou Ministerstva zdravotníctva č. 585/2008 Z. z. Ústavný súd k zákonnosti uviedol, že samotné spresnenie, resp. konkretizácia problematiky sú dané vyhláškou (napr. na aké prenosné ochorenia je povinnosťou sa očkovať, v akom veku či časovom intervale), ale základ povinnosti je v zákone. Tým je aj spresnenie v medziach splnomocňujúceho zákona.
11)
S týmto názorom ústavného súdu však možno polemizovať. Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) ZoOVZ stanovuje: "
Fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam (...) povinnému očkovaniu
." Zákon neobsahuje žiadnu ďalšiu úpravu.Ťažko na základe uvedených informácií možno dospieť k záveru, že zákonodarca dostatočným spôsobom určil medze základných práv a konkrétne ochranu súkromného života, ako aj právo jednotlivca na vlastné sebaurčenie v konflikte s ochranou verejného zdravia. Zákonná úprava totiž žiadnym spôsobom neobmedzuje exekutívu v tom, aké druhy očkovania zaradí medzi povinné a ktoré nie. Kritérium "prenosného ochorenia" je nedostatočne určité, príliš široké a všeobecné na to, aby (i) akýmkoľvek spôsobom obmedzovalo exekutívu na jednej strane a (ii) bolo pre adresáta právnej normy predvídateľné. Výsledkom je potom stav, že povinnosť nie je stanovená na základe zákona, ale na základe vyhlášky orgánu exekutívy.
12)
Exekutíva má v tomto smere neobmedzenú diskréciu, čo nie je ústavne dovolené. Samotná zákonná úprava je sama osebe nevykonateľná bez vykonávacej vyhlášky a zásah do ľudských práv je fakticky stanovený vyhláškou a nie zákonom.
13)
Tak či onak, ústavný súd v náleze PL. ÚS 10/2013 konštatoval, že kritérium zákonnosti bolo splnené. Je možné sa domnievať, že podobne by predmetné kritérium posúdil aj pri povinnom očkovaní proti COVID-19. Ako však uvidíme ďalej, automaticky by táto analýza neviedla k tomu, že zavedenie povinného očkovania proti COVID-19 by bolo spôsobilé v súčasnom očkovacom režime - novelizáciou vyhlášky Ministerstva zdravotníctva č. 585/2008 Z. z. Ešte pred analýzou hypotetického povinného očkovania v teste proporcionality sa pozrieme, ako sa povinnosťou očkovať proti COVID-19 z titulu kritéria zákonnosti a delegovanej legislatívy zaoberali niektoré súdy vo svete. Konkrétne USA a Slovinsko, pretože v oboch krajinách sa povinnosť očkovania proti COVID-19 zaviedla vo forme podzákonných predpisov.
Povinnosť očkovať sa proti COVID-19 v USA vydal Secretary of Labour v novembri 2021 vo forme príkazu (tzv.
vaccine mandate)
. Právnym základom pre príkaz bola právomoc federálnej agentúry pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci (
Occupational Safety and Health Administration
- OSHA) vydávať predpisy pre miesta výkonu práce z hľadiska bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Podľa tohto príkazu mali zamestnávatelia s viac ako 100 zamestnancami povinnosť vyžadovať očkovanie alebo raz týždenne negatívny test na vlastné náklady od svojich zamestnancov, ktorí sa nezaočkujú. Vyžadovanie testu však bolo na dobrovoľnej báze zamestnávateľov. Tento príkaz sa týkal takmer 84 miliónov amerických obyvateľov. Príkaz nerozlišoval typ alebo formu práce či odvetvia, pričom rátal len s minimálnymi výnimkami.Najvyšší súd USA účinnosť príkazu dočasne pozastavil pomerom 6:3 v rozhodnutí
National Federation of Independent Business v. Department of Labor, Occupational Safety and Health Administration
v januári 2022.
14)
V odôvodnení dočasného pozastavenia väčšina uviedla, že OSHA nemala dostatočný právny základ ani legitimitu pre vydanie takéhoto podzákonného predpisu, ktorý zaťažuje veľké množstvo osôb a ukladá im rozsiahle povinnosti. Takúto invazívnu politiku zasahujúcu do životov množstva ľudí musí prijať sám parlament vo forme zákona.
15)
Tým bol podľa Najvyššieho súdu narušený princíp deľby moci, ktorý musí platiť aj pri pandémii vírusu COVID-19.Okrem toho Najvyšší súd zdôraznil, že riziko nákazy COVID-19 je univerzálne a miesto práce nie je osobitné miesto, kde sa možno vírusom nakaziť. Naopak, ide o denno-denné riziko nákazy podobné znečisťovaniu životného prostredia, zločinnosti, či rozširovaniu iných druhov nákazlivých chorôb. Najvyšší súd, naopak, uviedol, že OSHA má mandát na stanovenie povinností, ale len pre tie pracovné miesta, ktoré majú k vírusu špecifický vzťah vo forme osobitného nebezpečenstva (napr. vedci pracujúci s vírusom COVID-19, preplnené miesta práce atď.). Avšak všeobecná očkovacia povinnosť, ako bola stanovená v príkaze, nezohľadňovala rozdiely medzi všeobecným rizikom nákazy a konkrétnym rizikom nákazy na pracovisku, čím mal príkaz všeobecný charakter a nestanovoval štandardy v oblasti ochrany bezpečnosti a zdravia pri práci.
16)
Podobným spôsobom ako americký najvyšší súd, argumentoval vo svojom rozhodnutí U-I-210/21 z 29. novembra 2021 aj Ústavný súd Slovinska. V ňom posudzoval právny základ pre stanovenie povinného očkovania proti COVID-19 pre štátnych zamestnancov vo verejnej správe na základe nariadenia vlády. Vláda ako právny základ pre túto povinnosť využila viacero právnych predpisov s kvalitou zákona - zákon, ktorý upravoval (povinné) očkovanie proti prenosným chorobám, zákon o organizácii vlády, resp. zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.
Ústavný súd tieto právne základy neakceptoval. Vo vzťahu k zákonu o očkovaní absentoval vírus COVID-19, na rozdiel od ostatných chorôb voči ktorým sa očkuje. Zákon o organizácii vlády upravoval len organizáciu verejnej správy, čo nemôže byť právny základ pre povinné očkovanie proti COVID-19 pre štátnych zamestnancov. Posledný právny základ, zákon o bezpečnosti a zdraví pri práci, zasa vyžaduje od zamestnávateľa prijatie individualizovaného vnútorného normatívneho aktu podľa povahy a druhu práce. V konečnom dôsledku tak regulácii povinného očkovania chýbal právny základ, čo bolo podľa ústavného súdu v rozpore s ústavou.
17)
Z hľadiska slovenského ústavného práva by sme mohli povedať, že v obidvoch prípadoch exekutíva konala nad rámec zákona v oblasti delegovanej legislatívy. Aj tieto prípady dokumentujú ústavné ťažkosti, ktorým čelí podzákonná legislatíva a na ktoré by si exekutíva mala dávať pozor pri prijímaní invazívnej legislatívy. A teraz prejdeme ku samotnému testu proporcionality, pričom začneme legitímnym účelom povinného očkovania proti COVID-19.
LEGITÍMNY ÚČEL
Pri legitímnom účele sa pýtame, čo je účelom právneho aktu (normatívneho alebo individuálneho), ktorý obmedzuje právo alebo slobodu? Môžeme hovoriť o logickej prvotnej podmienke testu proporcionality. Bez identifikovaného účelu nie je možné urobiť test proporcionality.
18)
Uvedené potvrdzuje aj prax. Napr. Spolkový ústavný súd v prípadoch, kedy pristúpil k použitiu testu proporcionality, dosiaľ vždy identifikoval ciele obmedzenia.
19)
Po druhé, tieto ciele nemôžu byť právom zakázané. Príkladom, kedy by išlo o cieľ, ktorý by bol právom zakázaný, by predstavovala rasová diskriminácia. Podľa B. Schlinka, pokiaľ cieľ nie je ústavou zakázaný, je dovolený. Rovnako tak konanie jednotlivca: pokiaľ nie je zakázané, je dovolené; a to aj vtedy, ak porušuje práva či slobody iných.
20)
Spoločným menovateľom pre ciele, ktoré môžu byť legitímne pre zásah od ľudských práv a slobôd, predstavujú ideály a princípy demokratického a právneho štátu.
Nemali by sme zabúdať, že zisťovanie legitímneho účelu je otázkou prahovou. Sleduje sa len účel obmedzenia, nie jeho dôsledky či dôležitosť účelu. Tie sú predmetom analýzy v neskoršej fáze testu proporcionality. Orgán, ktorý test vhodnosti používa, sa pýta, či ústavné právo môže byť obmedzené na uskutočňovanie konkrétneho účelu.
21)
Odpoveď na otázku môže byť len áno alebo nie. Formovanie legitímneho účelu je vo svojej podstate zahrievacím cvičením, ktorým sa test proporcionality vlastne začína. Ako tvrdí J. S. Sampaio, tento test slúži pre identifikáciu a formuláciu ústavného konfliktu,
22)
pretože, aby sme mohli správne urobiť test proporcionality, potrebujeme okrem (i) skúmaného prostriedku a (ii) obmedzeného ľudského práva poznať aj (iii) účel, voči ktorému obmedzenie smeruje. Jednoducho, poznanie legitímneho účelu je pre proporcionalitu kľúčové. J. Gerardsová v tejto súvislosti navrhuje strednú cestu medzi maximálnou a minimálnou efektivitou napĺňania sledovaného legitímneho cieľa. Uvedené by sa odvíjalo od konkrétnych okolností prípadu. V prípadoch, ktoré sa týkajú zložitých sociálno-ekonomických alebo skutkových okolností, by mal byť súd skôr deferenčný. Na druhej strane, ak ide o právo alebo slobodu, ktoré možno považovať za dôležité, súd by mal vyžadovať viac dôkazov pre odôvodnenie konkrétneho prostriedku.
23)
Práve dôležitosť identifikácie legitímneho účelu je zvýraznená stanovením hypotetickej povinnosti - nechať sa očkovať proti vírusovému ochoreniu COVID-19.
Je celkom nepochybné, že povinnosť - dať sa očkovať, zasahuje niektoré práva či slobody. Ako príklad možno uviesť právo na súkromie (autonómia, fyzická integrita), slobodu svedomia alebo náboženského presvedčenia, ochranu zdravia atď. Ako legitímny účel obmedzenia týchto základných práv sa na vyššej úrovni abstrakcie ponúka ochrana života a zdravia populácie. Takýto účel by bol však identifikovaný ako príliš všeobecný a priveľmi abstraktný. Napr. Spolkový ústavný súd by takto abstraktne formulovaný účel s najväčšou pravdepodobnosťou nepoužil, pretože v súčasnosti klasifikuje účel na strednom stupni všeobecnosti.
24)
Platí, že čím všeobecnejšie je formulovaný účel, tým je slabšia sila testu proporcionality a slabšia ochrana ľudských práv.Ak pokračujeme, môžeme sa pýtať, koho konkrétne má povinné očkovanie proti COVID-19 chrániť? Osobu, ktorá sa má zaočkovať? Ak by odpoveď bola kladná, išlo by o nelegitímny účel, pretože štát nemôže nútiť osobu, aby sa očkovala alebo liečila na chorobu (hoc aj preventívnu), ak o to osoba nemá záujem. Rovnako tak osoba nemá povinnosť sa liečiť na prenosnú chorobu, resp. sa podrobiť liečbe proti svojej vôli.
Je zaujímavé, že v slovenskom právnom poriadku existuje právna norma, ktorá stanovuje osobe povinnosť liečiť sa. Ide o § 51 ods. 1 písm. d) ZoOVZ, ktorý určuje aj ďalšie povinnosti pre fyzické osoby: povinnosť podrobiť sa vyšetreniam, diagnostike, podávanie liekov či protilátok, atď. Nesplnenie tejto povinnosti je priestupkom podľa § 56 ods. 1 písm. i) ZoOVZ, za ktorý hrozí pokuta v zmysle zákona. Bez bližšej analýzy možno uviesť, že povinnosť liečiť sa na prenosnú chorobu, pre
samotnú osobu
predstavuje nelegitímny účel/nástroj pre zásah do jej práv, pretože je v rozpore s jej slobodou a autonómiou (vôľou). Celkom určite legitímnym účelom tak nemôže byť ani prevencia pred ťažkým priebehom choroby v prípade, ak dotknutá osoba nemá záujem na ochrane svojho zdravia.V tomto smere nesprávne pristúpil k hodnoteniu potenciálnej diskriminácie pri vstupe do prevádzok medzi očkovanými proti COVID-19 a osobami, ktoré ochorenie prekonali (na jednej strane) a osobami, ktoré očkované neboli ani chorobu neprekonali (na druhej strane) aj samotný ústavný súd v náleze PL. ÚS 14/2021. Ústavný súd uviedol, že zákaz vstupu do prevádzok pre osoby neočkované má za svoj primárny účel chrániť ich zdravie pred vírusom (body 85, 86, 93 a 98 odôvodnenia). Takýto legitímny účel, resp. jeho hodnotenie v teste primeranosti, je však, podľa nás, chybné, pretože ako uvádzame skôr, ak osoba nemá záujem na ochrane svojho vlastného zdravia alebo prevencie ťažšieho priebehu choroby, tak štát nemôže do tejto voľby zasahovať.
25)
Povinnosť správať sa tak, aby osoba nerozširovala prenosnú chorobu, však stanovuje § 11 ods. 13 zákona č. 576/2004 Z. z., a rovnako aj Trestný zákon, pričom táto povinnosť je legitímna.
26)
Na druhej strane osoba, ktorá je pre iných nebezpečná z titulu možného šírenia nebezpečnej choroby, môže byť dočasne pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) EDĽP, ale aj podľa vnútroštátneho práva. Podmienkou, ktorú vyžaduje ESĽP pre takýto zásah, je že ak iné menej zaťažujúce spôsoby riešenia danej situácie pre dotknutého jednotlivca boli zvážené, ale prišlo sa k záveru, potom by neboli dostatočné.
27)
,
28)
V takýchto situáciách sa aspekt dobrovoľnosti na poskytovaní zdravotnej starostlivosti vylučuje.
29)
Ale opätovne je nutné zdôrazniť, že cieľom nie je liečba danej osoby, ale účelom je zabrániť tomu, aby táto osoba mohla ďalej šíriť nákazlivú chorobu. Teda
podstatou je ochrana iných osôb
a nie liečba chorej osoby, aktá nemá o ňu záujem. Účel poskytovať liečbu dotknutej osobe, či inak ju chrániť pred (nebezpečnou) chorobou tak nepredstavuje legitímny účel.Alternatívnym účelom teda môže byť ochrana zdravia a života druhých osôb. Na takto formulovaný legitímny účel môžeme odpovedať súhlasne a analýzu cieľa zastaviť. Avšak, ak pokračujeme ďalej a pokúšame sa bližšie špecifikovať cieľ "ochrany zdravia a života iných osôb", tak na nižšej miere abstrakcie legitímny cieľ môže predstavovať ochranu iných osôb pred nakazením vírusom COVID-19.
V súvislosti so stanovením hypotetického legitímneho účelu je zaujímavé pozrieť sa do pozitívneho práva, kde zákonodarca legitímny účel povinného očkovania formuluje výslovne. Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) ZoOVZ ustanovuje právny základ pre povinné očkovanie. Podľa predmetného ustanovenia sú fyzické osoby povinné sa podrobiť, okrem iného, aj povinnému očkovaniu s cieľom
predchádzať prenosným ochoreniam
. Sám ZoOVZ teda identifikuje legitímny účel povinného očkovania v režime tohto právneho predpisu. Tento prípad predstavuje jednoduchú situáciu identifikácie relevantného legitímneho účelu, pretože sám normotvorca takýto cieľ vyjadril v právnom predpise a ústavný súd nemôže prísť s iným legitímnym účelom.
30)
Ústavný súd, vo veci PL. ÚS 10/2013, ako legitímny účel pre zásah do práva na súkromie z titulu povinného očkovania prišiel k záveru, že účelom porušenia súkromia je ochrana "
obyvateľstva pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení
." K takému záveru sa priklonila aj doktrína.
31)
Aj keď COVID-19 je nepochybne prenosné ochorenie, je problematické tvrdenie, že očkovanie na tento vírus neumožňuje ďalší transfer (predchádzanie) choroby na inú osobu. Viaceré vedecké články poukazujú na skutočnosť, že na prvé mutácie koronavírusu (alfa alebo delta) malo očkovanie relatívne efektívnu účinnosť z hľadiska ďalšieho nešírenia vírusu - 40 až 50-percentné v porovnaní s neočkovanou populáciou (aj keď ani to nie je celkom uspokojivé).
32)
Pri variante omikron bola účinnosť prenosu vírusu na iné osoby prakticky zanedbateľná a očkovaní šírili vírus rovnako intenzívne ako nezaočkovaní.
33)
Očkovanie teda v súčasnosti nedáva imunitu na nešírenie vírusu. Tým by očkovanie proti COVID-19 nemohlo byť prijaté v režime súčasného ZoOVZ bez toho, aby sa neaktualizoval legitímny účel stanovený priamo v zákone.Otázke legitímneho účelu sa venovala aj analýza Ministerstva zdravotníctva z januára 2022, ktorá pracovala s viacerými možnosťami povinného očkovania obyvateľov proti COVID-19. Prvou možnosťou, podľa analýzy, by bola všeobecná povinnosť očkovania a druhou len očkovanie pre vybrané skupiny obyvateľstva - buď podľa profesie (zdravotníci alebo zamestnanci kritickej infraštruktúry), alebo podľa veku (zraniteľné skupiny).
Legitímne ciele boli v predmetnej analýze stanovené ako (i) ochrana verejného zdravia (a konkrétne dosiahnutie kolektívnej imunity); (ii) ochrana zdravotníckeho systému (a konkrétne chorí proti COVID-19 potrebujú intenzívnu zdravotnú starostlivosť) a (iii) predchádzanie zásahom do iných práv prostredníctvom lockdownov (konkrétne obmedzenie slobody pohybu, pobytu, zhromažďovania, kultúrnych a športových udalostí atď.).
34)
Účel v podobe ochrany verejného zdravia a konkrétnejšie získanie kolektívnej imunity obyvateľstva, podľa nášho názoru, nemôže predstavovať legitímny účel pre zásah do práv a slobôd. Dôvodom je samoúčelnosť tohto cieľa, pretože kolektívna imunita nemôže byť cieľom samým osebe. Kolektívna imunita predstavuje len prostriedok (inštrument) k nejakému inému cieľu, ktorý je potrebné ďalej identifikovať.
Legitímnym účelom z princípu tiež nemôže byť prevencia pred budúcimi následkami v podobe lockdownov, ktoré nie sú isté. Ako uviedol ústavný súd vo veci PL. ÚS 25/2019 (e-kasa), len budúce plány orgánov verejnej moci nie sú pre naplnenie legitímneho účelu dostatočné.
35)
Aj z tohto dôvodu
podľa súčasnej právnej úpravy
by hneď dva legitímne účely navrhnuté v
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 3/2023
