Informácia o rozsudkoch Európskeho súdu pre ľudské práva vyhlásených v období od 1. decembra 2023 do 15. januára 2024 - Humpert a ostatní proti Nemecku

Sťažovatelia sú nemeckí štátni príslušníci, ktorí sa narodili v rokoch 1961, 1960, 1951 a 1965. Žijú v rôznych nemeckých mestách. V predmetnom čase boli zamestnaní ako učitelia štátnych škôl s postavením štátnych zamestnancov v rôznych spolkových krajinách.

Všetci sťažovatelia boli členmi odborovej organizácie pre vedu a vzdelávanie.

V roku 2009 a 2010 sťažovatelia neprišli do zamestnania v rozsahu 1 - 3 dní. Žiadali zlepšenie pracovných a výučbových podmienok. Z dôvodu účasti na štrajku sa proti nim viedlo disciplinárne konanie a boli im uložené disciplinárne sankcie, a to pokuty v rôznej výške. Opatrenia vyplývali z toho, že zákon zakazuje štátnym zamestnancom štrajkovať.

Sťažovatelia neúspešne napadli rozhodnutia proti nim na rôznych správnych súdoch a podali ústavné sťažnosti na Spolkový ústavný súd. V júni 2018 ústavný súd rozhodol v neprospech sťažovateľov s tým, že i keď článok 9 ods. 3 (sloboda združovania) Základného zákona sa vzťahuje na každého vrátane štátnych zamestnancov, tak disciplinárne kroky proti sťažovateľom zasiahli do ich práva na združovanie. Zároveň však Súd rozhodol, že tento zásah bol odôvodnený inými verejnými záujmami, najmä tradičnými zásadami kariérnej štátnej služby podľa článku 33 ods. 5 Základného zákona, z ktorých jedna sa týkala aj zákazu štrajkovať. Jej účelom bolo zachovanie stability štátnej správy, zabezpečenie plnenia funkcií štátu a tým aj zachovanie fungovania štátu a jeho inštitúcií.

Právo na štrajk, aj keby prináležalo len niektorým štátnym zamestnancom, by zásadne spochybnilo celý systém kariérnej štátnej služby v Nemecku a nakoniec by si vyžadovalo zásadné zmeny v odmeňovaní štátnych zamestnancov, v povinnosti lojality, zásade doživotného zamestnania a zásade, že materiálne práva a povinnosti, vrátane odmeňovania, musia byť regulované zákonodarcom. Tým by sa zasiahlo do záruk stanovených v článku 33 ods. 5 základného zákona.

Obmedzenie práv sťažovateľov bolo primerané a nemalo vplyv na ich slobodu združovania. Zákonodarca najmä dostatočne kompenzoval zákaz účasti na štrajku tým, že zastrešujúcim organizáciám odborových organizácií štátnych zamestnancov poskytol právo zúčastniť sa na príprave návrhu nových právnych úprav o postavení štátnych zamestnancov a možnosť štátnym zamestnancom žalovať na súde o primeranú odmenu za vykonanú prácu v súlade so "zásadou primeraného odmeňovania".

"Spolkový ústavný súd považoval