Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
K trestnoprávnym presahom odporovateľného právneho úkonu
Štandardný koncept ochrany veriteľa pred škodlivými úkonmi dlžníka predstavuje odporovateľnosť právnych úkonov. V závislosti od škodlivosti konania dlžníka možno uvažovať o ochrannom pôsobení právnych noriem trestného práva.V tejto súvislosti si autorka kladie otázku, či určité škodlivé konanie dlžníka môže v súkromnoprávnej rovine naplniť skutkovú podstatu odporovateľného právneho úkonu a zároveň v trestnoprávnej rovine trestný čin poškodzovania veriteľa.
The fraudulent legal act presents the standard concept of creditor's protection against wrongful acts of the debtor. Depending on the harmfulness of the debtor's action, it is possible to consider the protective effects of criminal law. In connection therewith the author asks whether a harmful action of debtor is able to fulfil the legal requirements on fraudulent legal act and the criminal offence of damaging the creditor at the same time.
CUKEROVÁ, D.: K trestnoprávnym presahom odporovateľného právneho úkonu; Justičná revue, 73, 2021, č. 5, s. 658 - 676.
Úvod
Odporovanie právnemu úkonu možno považovať za štandardný spôsob riešenia situácie, keď dlžník naloží so svojím majetkom takým spôsobom, že tým sťaží, či dokonca úplne znemožní uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Ide o tradičný koncept ochrany veriteľa pred škodlivými úkonmi dlžníka, ktoré ukracujú uspokojenie jeho pohľadávky.
Hoci nemožno prehliadnuť problémy a nejasnosti v riešení viacerých kľúčových otázok týkajúcich sa inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov,
2)
možno uviesť, že tento spôsob ochrany veriteľa je uplatnitelný v zásade v každej oblasti súkromnoprávnych vzťahov. Jeho aplikácia sa teda neobmedzuje iba na oblasť občianskoprávnych vzťahov. V praktickej rovine je častým javom napríklad jeho aplikácia v prostredí obchodného práva. V tejto súvislosti je vhodné tiež poznamenať, že obchodné právo dopĺňa úroveň ochrany veriteľovej pozície pred nežiaducimi úkonmi dlžníka aj o vlastné ochranné prostriedky prispôsobené podmienkam a potrebám svojej oblasti právnej regulácie. Ich spoločným základom však ostáva, že inštitucionálny rámec ich aplikácie je vytváraný normami súkromného práva.
3)
V tomto príspevku by sme sa chceli venovať verejnoprávnym následkom odporovateľného právneho úkonu, a to na podklade právnym noriem trestného práva. Ak by určité škodlivé konanie dlžníka naplnilo v súkromnoprávnej rovine skutkovú podstatu odporovateľného právneho úkonu, kladieme si otázku, či to isté konanie môže zároveň vo verejnoprávnej rovine naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa, a ak áno, za akých podmienok. V kontexte riešenej témy je pre nás pritom zaujímavý poznatok, že trestný čin poškodzovania veriteľa pomerne dlhodobo zaujíma popredné priečky v štatistikách Ministerstva vnútra SR, ako najčastejšie páchaný tzv. úpadkový trestný čin.
4)
Domnievame sa preto, že prieskum trestnoprávnej aplikačnej praxe by mohol prispieť k spresneniu či odlíšeniu esenciálnych čŕt odporovateľného právneho úkonu a trestného činu poškodzovania veriteľa. V jadre tohto príspevku sa preto zameriame na identifikáciu prieniku právnej úpravy skutkových podstát odporovateľných právnych úkonov a trestného činu poškodzovania veriteľa a zhodnotenie jeho rozsahu. Príspevok by mal v konečnom dôsledku zodpovedať otázku, či odporovateľnosť právnych úkonov, ako súkromnoprávny inštitút ochrany veriteľa, kvalitatívne presahuje alebo nepresahuje situácie riešené právnymi normami trestného práva ako trestný čin poškodzovania veriteľa.Uvedomujeme si, že súkromné a verejné právo zaujíma k riešeniu nastolených tém zo svojej podstaty koncepčne rozdielne prístupy. V kontexte skúmanej problematiky nás preto bude zaujímať aj abstraktnejšia analýza hodnôt chránených normami súkromného práva a verejného práva, a napokon aj pôsobenie zásady
ultima ratio
trestného práva vo vzťahu kodporovateľnému právnemu úkonu. V tejto spojitosti predpokladáme, že analýza právnej úpravy odporovateľnosti právnych úkonov a trestného činu poškodzovania veriteľa, ako aj finálne porovnanie dosiahnutých výsledkov, sa môžu mierne komplikovať práve s prihliadnutím na špecifiká vlastné súkromnému a verejnému právu. Domnievame sa však, že po ich zohľadnení by výsledky analýzy právnej úpravy mohli byť v zásade porovnateľné. Na podklade zistených poznatkov by sme chceli napokon formulovať záver o možných trestnoprávnych presahoch odporovateľného právneho úkonu.1 Predpoklady uplatnenia odporovacieho práva a vybrané znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa (objekt a objektívna stránka)
Inštitút odporovateľnosti právnych úkonov chráni veriteľa pred nepoctivými úkonmi dlžníka. Nie však pred všetkými nežiaducimi úkonmi, ale len pred takými, ktoré úmyselne ukracujú uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Toto posúdenie sa pritom opiera o skúmanie skutkového stavu, na podklade ktorého sa zisťuje prítomnosť predpokladov uplatnenia odporovacieho práva a podmienok odporovateľnosti. V krátkosti možno zhrnúť, že zatiaľ čo v prieskume predpokladov uplatnenia odporovacieho práva sa zameriavame na zisťovanie aktívnej vecnej legitimácie veriteľa, v podrobnom rozbore podmienok odporovateľnosti (skutkové podstaty) skúmame, akej množine úkonov vôbec možno odporovať.
V závislosti od škodlivosti konania dlžníka sa vedľa súkromnoprávnych prostriedkov ochrany veriteľa môže prejaviť aj ochranné pôsobenie právnych noriem trestného práva. Kým v súkromnoprávnej rovine je miera škodlivosti konania dlžníka a jeho možných následkov postavená na posúdení predpokladov uplatnenia odporovacieho práva a podmienok odporovateľnosti, v trestnoprávnej rovine možno v tomto smere identifikovať koncepčne odlišné kritériá. Vo všeobecnosti možno uviesť, že trestnoprávnu relevanciu má len také ľudské správanie, ktoré napĺňa všetky formálne znaky vyjadrené v podobe skutkovej podstaty toho-ktorého trestného činu.Ako obligatórne, ktorých prítomnosť musíbyťv každom prípadedaná, sa pritom uvádzajú objekt, objektívna stránka, páchateľ a subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu. Absencia ktoréhokoľvek z nich má za následok, že posudzovaný čin nebude predstavovať trestný čin.
5)
Zároveň nemožno prehliadnuť ani tú skutočnosť, že na vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti pri prečinoch nepostačuje len naplnenie formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, ale vyžaduje sa aj to, aby závažnosť spáchaného prečinu bola vyššia než nepatrná.
6)
Ako sme už naznačili v úvodných pasážach tohto príspevku, kontúram odporovateľného právneho úkonu zodpovedá v trestnom práve skutková podstata trestného činu poškodzovania veriteľa, vyjadrená v § 239 Trestného zákona.
7)
V základnom poňatí sa ho dopustí dlžník, ktorý čo i len čiastočne zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že napríklad zničí, poškodí, urobí neupotrebiteľnou, zatají, predá, vymení alebo inak odstráni čo aj len časť svojho majetku.
8)
Takýto popis trestného činu je však len jeden z ďalších možných, ktorých normatívne vymedzenie ponúka už skôr označený § 239 Trestného zákona. V jeho rámci možno identifikovať v zásade dve základné skutkové podstaty, a to poškodenie vlastného veriteľa (§ 239 ods. 1 Trestného zákona) a poškodenie cudzieho veriteľa (§ 239 ods. 2 Trestného zákona). Vzhľadom na ústrednú tému tohto príspevku, a tou je škodlivé konanie dlžníka, nás bude zaujímať skutková podstata trestného činu poškodzovania vlastného veriteľa, ktorej sa môže dopustiť len dlžník (§ 239 ods. 1 Trestného zákona).Otázka, ktorá nás v tejto súvislosti zaujíma, je - aké požiadavky kladie Trestný zákon na jednotlivé formálne znaky dotknutej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa. Do riešenia tejto témy nevyhnutne preniká ich porovnanie s požiadavkami Občianskeho zákonníka kladenými na odporovateľnosť právnych úkonov. V nasledujúcich častiach príspevku sa preto pokúsime v krátkosti porovnať predpoklady uplatnenia odporovacieho práva a podmienky odporovateľnosti (skutkové podstaty) na jednej strane, so znakmi skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa na druhej strane, a v tejto súvislosti tiež zhodnotiť úroveň ich prieniku.
Normatívne vyjadrenie predpokladov uplatnenia odporovacieho práva možno nájsť v § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa a jej ukrátenie musia byť splnené v každom prípade uplatnenia odporovacieho práva bez ohľadu na skutkovú podstatu odporovateľného právneho úkonu, o ktorú v danom prípade ide. V súkromnoprávnej rovine veriteľ musí teda vždy preukázať, že v dôsledku škodlivého úkonu dlžníka bol ukrátený na uspokojenísvojej vymáhateľnej pohľadávky. Takto identifikované predpoklady uplatnenia odporovacieho práva sa v ďalších častiach príspevku pokúsime dať do vzájomného pomeru s tými znakmi skutkovej podstaty trestného činu, ktoré im z hľadiska svojho významu logicky zodpovedajú.
1.1 Existencia vymáhateľnej pohľadávky a objekt trestného činu
Ako bolo spomenuté v úvode tejto časti, jedným z predpokladov toho, aby veriteľ mohol úspešne odporovať škodlivému úkonu dlžníka, je existencia jeho vymáhateľnej pohľadávky. Kým odborná obec už pomerne dlhodobo diskutuje o povahe vymáhateľnej pohľadávky z hľadiska toho, či ide o vykonateľnú alebo žalovateľnú pohľadávku veriteľa,
9)
rozhodovacia prax sa pomerne jednoznačne ustálila v závere, že na vymáhateľnú pohľadávku je potrebné nahliadať pri odporovaní ako na vykonateľnú pohľadávku.
10)
V kontexte riešenej témy nie je naším zámerom detailnejšie venovať sa analýze argumentov oboch názorových skupín, hoci vnímame túto otázku ako kľúčovú v rámci problematiky odporovateľnosti právnych úkonov. V ďalšom texte budeme vychádzať z pozície, ktorú dnes možno v aplikačnej praxi vnímať ako ustálenú a pomerne jednotne akceptovanú.Kým súkromnoprávna oblasť právnej regulácie formuluje v požiadavke vymáhateľnej pohľadávky predpoklad úspešného odporovania, v trestnoprávnej oblasti regulácie ide o problematiku vyjadrenú v rámci objektu skutkovej podstaty trestného činu. Možno okrajovo pripomenúť, že objektom sú vo všeobecnosti vyjadrované najmä záujmy, hodnoty či vzťahy chránené Trestným zákonom. Ako však ukazuje aj normatívne vyjadrenie trestného činu poškodzovania veriteľa, Trestný zákon nie vždy vyjadruje explicitne, aké hodnoty či záujmy sú jeho normami vlastne preferenčne chránené v rámci jednotlivých skutkových podstát.
Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že nedostatok výslovného vymedzenia chráneného objektu bude do istej miery limitovať predvídateľnosťtrestnoprávneho riešenia poškodzovania veriteľa a v konečnom dôsledku aj jednoznačnú odpoveď na otázku, pohľadávkam akej kvality je vlastne poskytovaná ochrana normami Trestného zákona v porovnanís občianskoprávnym riešením odporovateľnosti právnych úkonov.
Prieskum doktríny však ukazuje na pomerne konzistentné vymedzenie objektu trestného činu poškodzovania veriteľov. Vo všeobecnosti ide o ochranu majetku veriteľa, vyjadreného v podobe jeho pohľadávky voči dlžníkovi,
11)
prípadne v detailnejšom nazeranína ochranu veriteľov a ich splatných pohľadávok pred konaním páchateľov, ktorí sa snažia znemožniť ich uhradenie.
12)
Obdobne náhľady ponúka aj aplikačná prax. Principiálne závery sú v tomto zmysle vyjadrené napríklad v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 5.11.2015, sp. zn. 4To/82/2015. Z neho možno citovať pasáž, v ktorej súd formuloval záver, že
"podstatou možnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa podľa § 239 Tr. zák. je, okrem iného, aj to, že pohľadávka veriteľa je vo všeobecnej rovine vymáhateľná. Musí ísť teda o takú pohľadávku, ktorej splnenie je možné vynútiť a to prípadne aj proti vôli dlžníka. Skutková podstata trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zák. teda nechráni majetok veriteľa, ktorý disponuje nevymáhateľnou pohľadávkou voči dlžníkovi (nevymáhateľnýmipohľadávkami sú napríklad tzv naturálne pohľadávky, pri ktorých je síce veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka plnenie, avšak svoju pohľadávku nemôže úspešne uplatňovať na súde - napríklad pohľadávky vzniknuté z titulu výhry v stávke alebo hry, respektíve ju síce uplatňovať môže, ale nemôže byť na súde úspešný proti vôli dlžníka - napríklad pohľadávky premlčané), pretože podstatou tohto trestného činu je, aby veriteľ nestratil možnosť s úspechom realizovať svoje zákonné právo na nútené náhradné uspokojenie svojej pohľadávky z dlžníkovho majetku."
Takéto chápanie objektu trestného činu poškodzovania veriteľa je značne odlišné od toho, čo súkromnoprávna regulácia vníma ako predpoklad odporovania právnemu úkonu. Prvé zistenie a z nášho pohľadu aj kľúčové smeruje k tomu, že existencia exekučného titulu, resp. vykonateľnej pohľadávky, nie je rozhodujúca v žiadnom štádiu páchania trestného činu, či priebehu trestného konania. Ďalšie zistenie sa týka rozdielnej kvality pohľadávok, ktorej ochrane sa normy Trestného zákona a Občianskeho zákonníka venujú.V trestnoprávnej rovine je síce rovnako ako pri odporovateľnosti relevantná existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, avšak v inom význame a v inom časovom momente. Kým pri odporovateľnosti právneho úkonu postačuje existencia veriteľovej pohľadávky hoci len vo forme budúcej pohľadávky v dobe, kedy došlo k odporovanému právnemu úkonu,
13)
pre dokonanie trestného činu poškodzovania veriteľa len samotná existencia pohľadávky veriteľa, ktorá nie je vymáhateľná, nepostačuje. Rozhodujúcou je existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, a to už v čase uskutočnenia protiprávneho konania dlžníka. Rozdielne od koncepcie odporovateľnosti právneho úkonu sa však vymáhateľnosťou pohľadávky rozumie v trestnoprávnom riešení jej žalovateľnosť, nie vykonateľnosť.Pre dokonanie trestného činu poškodzovania veriteľa je teda potrebné, aby dlžník protiprávne konal až po splatnosti pohľadávky. Túto požiadavku vysvetľuje odborná literatúra tým, že až po splatnosti pohľadávky má veriteľ právo vymáhať splnenie dlhu, čo vlastne predstavuje objekt primárne chránený v rámci trestného činu poškodzovania veriteľa.
14)
Pokiaľ by dlžník protiprávne konal v čase pred splatnosťou pohľadávky veriteľa, teda v čase, kedy pohľadávka veriteľa nebola vymáhatelná, mohlo by takéto konanie predstavovať pokus trestného činu poškodzovania veriteľa.
15)
V tejto súvislosti sa domnievame, že je nutné vidieť aj isté rozdiely v prístupe k relevantnému časovému momentu pre posudzovanie trestnosti škodlivého konania na jednej strane a odporovateľnosti právneho úkonu na druhej strane. Rozdielne od trestného činu poškodzovania veriteľa totiž pri odporovaní nie je nutné, aby v čase keď došlo k škodlivému úkonu, bola pohľadávka už vymáhateľná, pričom takou nemusí byť ani v čase podania odporovacej žaloby. Vymáhateľnosť pohľadávky (pozn. autorky: vo význame vykonateľnosť) sa posudzuje až v dobe vydania rozhodnutia o odporovacej žalobe.
16)
1.2 Ukrátenie veriteľa vs. poškodzovanie veriteľa ako objektívna stránka skutkovej podstaty
Ukrátenie veriteľa predstavuje v rámci inštitútu odporovateľnosti druhý nevyhnutný predpoklad uplatnenia odporovacieho práva. Kedy k nemu dochádza však Občiansky zákonník neupravuje, čo zrejme prispelo k sformovaniu viacerých prístupov, a to ako v aplikačnej praxi, tak aj v doktríne. V zásade možno identifikovať dva krajné prístupy k vymedzeniu toho, kedy dochádza k ukráteniu veriteľa, a to reštriktívny prístup a voľný prístup. Kým reštriktívne nazeranie podmieňuje ukrátenie veriteľa nominálnym zmenšením majetku dlžníka, voľnejšie nazeranie pripúšťa, že k ukráteniu veriteľa môže dôjsť aj v situácii, keď sa majetok dlžníka nominálne nemení, ale menísa napríklad len jeho skladba, zloženie. Hoci uznávame, že reštriktívne nazeranie v aplikačnej praxi absolútne prevláda, za vhodnejš
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 5/2021
