Kolízia kasačného rozhodnutia a práv nadobudnutých treťou stranou

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2019 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky, obchodnej spoločnosti, a v časti, v ktorej namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 115/2016 z 28. júna 2017 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“), ju prijal na ďalšie konanie.

Sťažovateľka bola žalovanou v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v konaní vedenom pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len "okresný súd") pod sp. zn. 17 C 21/2010, v ktorom bola žaloba žalobcov v 1. rade až 6. rade (ďalej len "žalobcovia") rozsudkom okresného súdu sp. zn. 17 C 21/2010 z 12. decembra 2013 (ďalej len "rozsudok okresného súdu") zamietnutá. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobcovia a proti výroku o trovách konania podala odvolanie aj žalovaná (sťažovateľka). Krajský súd Banská Bystrica (ďalej len "krajský súd") rozhodol rozsudkom sp. zn. 17 Co 473/2014 z 28. októbra 2015 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a určil, že podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností v podieloch uvedených vo výrokovej časti rozsudku krajského súdu sú žalobcovia. Sťažovateľku a vedľajšieho účastníka na strane sťažovateľky zaviazal povinnosťou spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom trovy súdneho konania.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka na najvyššom súde dovolanie podľa § 238 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj "OSP"), ktoré odôvodnila tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], a žiadala, aby dovolacísúd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdí, a súčasne žiadala zmeniť aj napadnuté rozhodnutie vo výroku o trovách súdneho konania prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky napadnutým rozsudkom zamietol.

Pre úplnosť veci je potrebné uviesť, že sťažovateľka nadobudla označené nehnuteľnosti ako kupujúca na základe kúpnej zmluvy z 26. novembra 2007, ktorej vklad bol povolený 30. novembra 2007, od predávajúceho (prevodcu). Označené nehnuteľnosti boli pred ich nadobudnutím sťažovateľkou predmetom súdneho konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 20 C 80/1992, v ktorom tento predávajúci požadoval vydanie nehnuteľností. Výsledkom tohto konania bol rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 12 Co 45/2003 z 22. mája 2003, ktorým krajský súd uložil žalovaným osobám vydať predmetné nehnuteľnosti predávajúcemu (ten ich následne previedol na sťažovateľku). Toto rozhodnutie bolo v ďalšom procesnom postupe po využití mimoriadnych opravných prostriedkov a podaní ústavnej sťažnosti zrušené. Potom ako bola vec opakovane predmetom rozhodovania všeobecných súdov a Ústavného súdu, napokon bol spor predávajúceho rozhodnutý krajským súdom 30. mája 2012 (s právoplatnosťou 19. júna 2012) tak, že žaloba predávajúceho o vydanie nehnuteľností bola zamietnutá.