Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Otázka autonómie vôle a zásady pacta sunt servanda pri posudzovaní otázky platnosti nájomnej zmluvy

Povinnosť rešpektovať autonómiu vôle platí nielen pre súdy, ktoré právo interpretujú a aplikujú, ale aj pre zmluvné strany, ktoré túto vôľu určitý čas akceptovali (pacta sunt servanda). Ide o všeobecný právny princíp právneho štátu.

To respect the authority of the will is an obligation not only for the courts, which stand for interpretation and application of the law, but also for the contractual parties, who accepted this will for a certain period of time (pacta sunt servanda). The autonomy of the will is a general legal principle in the legal state.


Kľúčové slová: právo na spravodlivý proces, autonómia vôle zmluvných strán, pacta sunt servanda, legitímne očakávanie, nájom nebytového priestoru.

Key words: right to a fair trial, autonomy of the will of contractual parties, pacta sunt servanda, lawful expectation, rent of a non-residential space.

Právne predpisy/legislation: zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších prepisov; zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.

ĽALÍK, M. – MIKUŠOVÁ, N.: Otázka autonómie vôle a zásady pacta sunt servanda pri posudzovaní otázky platnosti nájomnej zmluvy; Justičná revue, 74, 2022, č. 1, s. 77 – 86.


Úvod
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 26.8.2020, sp. zn. 4 Cdo 210/2019, riešil veľmi zaujímavú otázku týkajúcu sa zásady
pacta sunt servanda,
vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ochrany zmluvnej slobody, či princípu autonómie vôle, ktorý vyplýva z ústavného princípu "čo nie je zakázané, je dovolené", v zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ust. § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vyšiel zo stanoviska, že pri hodnotení súkromnoprávnych konaní a osobitne zmlúv musia súdy postupovať v súlade s týmito princípmi. Súkromné právo totiž je - popri autonómii vôle - založené práve na zásade
pacta sunt servanda,
ktorá býva považovaná za najvyššiu prirodzeno-právnu normu, od ktorej je odvodené takmer celé súkromné právo.
I. Vymedzenie veci a priebeh konania pred okresným a krajským súdom
Okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia určitej sumy z titulu nezaplateného nájomného a úhrad za služby spojené s užívaním nebytových priestorov, eventuálne z titulu bezdôvodného obohatenia v rovnakej výške, a žalovanému priznal plnú náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zmluva o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej žalobca vyvodzoval svoj nárok, mala také závažné vady v označení nájomcu ako zmluvnej strany, že ju urobili neurčitou a v dôsledku toho absolútne neplatnou, a naviac nepodpísal (neuzavrel) ju ani žalovaný, ale tretia osoba, ktorá tieto prenajaté priestory aj sama výlučne užívala. Navyše, obchodná spoločnosť, ktorá je uvedená v záhlaví zmluvy ako nájomca, v čase uzavretia zmluvy ešte neexistovala, takže aj z toho dôvodu ju považoval za absolútne neplatný právny úkon a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a dodal, že vzhľadom na výsledky dokazovania sa stotožňuje so záverom, že zmluva o nájme nebytových priestorov je pre svoju neurčitosť v označení osoby nájomcu absolútne neplatným právnym úkonom a postup žalobcu snažiaceho sa od rôznych nepriamych dôkazov odvodiť, že zmluvnou stranou bol práve žalovaný, je neakceptovateľný, lebo značne presahuje výkladové možnosti pravidla uvedeného v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
II. Argumentácia dovolateľa a vyjadrenie protistrany
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorého prípustnosť a opodstatnenosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku ("C.s.p."). Namietal, že nesprávnym procesným postupom súdov oboch nižších inštancií došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces tým, že súdy oboch nižších inštancií zistili skutkový stav neúplne, svojvoľne a protirečivo, pretože z nich jednoznačne vyplynulo, že predmetné nebytové priestory užívalo združenie, ktorého členom bol žalovaný aj tretia osoba. Žalobca poznamenal, že za preukázanú možno mať aj skutočnosť, ktorá vyplývala z nepriamych dôkazov, preto na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov ako celku možno bez rozumných pochybností nadobudnúť presvedčenie, že táto skutočnosť je pravdivá. Podľa jeho názoru v konaní preukázal, že nájomná zmluva bola uzavretá platne a účelovo pre činnosť združenia. Súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí sa s týmito tvrdenými skutočnosťami a predloženými dôkazmi vôbec nevysporiadali, keď dospeli k záveru vymykajúcemu sa logickému úsudku, ato len na základe nedôveryhodnej výpovede svedka, ktorý spornú nájomnú zmluvu podpísal a predmetné nebytové priestory užíval, ale výpoveď ktorého vykazuje znaky účelovosti, pretože ak by vypovedal opačne, sám seba by vystavil hrozbe regresného vymáhania priznanej sumy od žalovaného. Odôvodnenie ním predkladaných skutočností v napádaných rozhodnutiach absentuje a právne závery súdov sú tak v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi a z nich vyplývajúcimi skutkovými zisteniami. Preto navrhol, aby dovolací súd rozhodnutia súdov nižších inštancií zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že rozhodnutia súdov oboch nižších inštancií považuje za vecne správne a dovolacie námietky žalobcu za neopodstatnené. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol.
III. Hodnotenie veci najvyšším súdom - všeobecné princípy
A) Procesnoprávne a hmotnoprávne
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpená svojím zamestnancom s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa [§ 429 ods. 2 písm. b) C.s.p.], bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) skúmal, či sú dané procesné predpoklady na uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen procesne prípustné [§ 420 písm. f) C.s.p.], ale aj dôvodné (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) C.s.p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k poru
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).